Rakúsko-Uhorsko: Konštitučná dualistická monarchia

Rakúsko-uhorská monarchia Österreichisch-Ungarische Monarchie ↓ 1867 – 1918 ↓ znak
Hymna: Gott erhalte, Gott beschütze
Motto: Indivisibiliter ac inseparabiliter
Geografia Rakúsko-Uhorsko v roku 1914
Hlavné mesto	Viedeň (Predlitavsko) Budapešť (Zalitavsko)
Rozloha	621 538 km² (v roku 1905)
Obyvateľstvo
Jazyky	Úradné: nemčina, maďarčina, chorvátčina (v Chorvátsko-slavónskom kráľovstve) Ostatné: čeština, poľština, stará bieloruština, rumunčina, srbčina, slovenčina, slovinčina, taliančina, severocentrálna rómčina, jidiš, friulčina, istrorumunčina, ladinčina
Náboženstvo	katolícka cirkev (rímskokatolícka a gréckokatolícka), protestantizmus (luteránstvo, kalvinizmus, unitárstvo), pravoslávna cirkev, starokatolícka cirkev, judaizmus, islam
Štátny útvar
Štátne zriadenie	konštitučná dualistická monarchia
Mena	rakúsky zlatý (1867 – 1892) koruna (1892 – 1918)
Vznik	8. júna 1867 (po rakúsko-uhorskom vyrovnaní)
Zánik	31. októbra 1918 (Astrová revolúcia/rozpad Rakúsko-Uhorska) 11. novembra 1918 (Karol I. sa zriekol „akejkoľvek účasti na štátnych záležitostiach“ v rakúskej časti monarchie a odvolal z funkcie svoju, v tom čase už nefunkčnú, rakúsku vládu) 12. novembra 1918 (vyhlásenie Republiky Nemecké Rakúsko) 13. novembra 1918 (Karol I. sa na nátlak maďarských politikov zriekol svojich panovníckych práv v Uhorsku) 16. novembra 1918 (vyhlásenie Maďarskej ľudovej republiky)
Predchádzajúce štáty: Rakúske cisárstvo Nástupnícke štáty: Nemecké Rakúsko Maďarské kráľovstvo Prvá česko-slovenská republika Druhá poľská republika Západoukrajinská ľudová republika Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov Rumunské kráľovstvo Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)

jún">8. júna 1867 do 31. októbra 1918. Toto súštatie vzniklo premenou Rakúskeho cisárstva na základe rakúsko-uhorského vyrovnania vo februári 1867. Monarchia bola rozpustená krátko po porážke v prvej svetovej vojne.

Rakúsko-Uhorsku vládli Habsburgovci a predstavovalo poslednú fázu ústavného vývoja habsburskej monarchie. Šlo o mnohonárodnostný štát a jednu z hlavných európskych mocností tej doby. Rakúsko-Uhorsko bolo geograficky druhou najväčšou krajinou v Európe po Ruskej ríši s rozlohou 621 538 km² a treťou najľudnatejšou krajinou (po Rusku a Nemeckej ríši). Impérium vybudovalo štvrtý najväčší strojárenský priemysel na svete, po Spojených štátoch, Nemecku a Spojenom kráľovstve. Rakúsko-Uhorsko sa tiež stalo po Spojených štátoch a Nemeckom cisárstve tretím najväčším svetovým výrobcom a vývozcom elektrických domácich spotrebičov, elektrických priemyselných spotrebičov a zariadení na výrobu energie pre elektrárne.

Jeho jadrom bola duálna monarchia, ktorá bola reálnou úniou medzi Predlitavskom, severnou a západnou časťou bývalého rakúskeho cisárstva, a Uhorským kráľovstvom. Po reformách z roku 1867 boli rakúske a uhorské štáty mocensky rovnocenné. Oba štáty vykonávali spoločnú zahraničnú, obrannú a finančnú politiku, ale všetky ostatné vládne schopnosti boli rozdelené medzi príslušné štáty. Treťou zložkou únie bolo Chorvátsko-slavónske kráľovstvo, autonómna oblasť pod uhorskou korunou, ktorá v roku 1868 vyjednala chorvatsko-uhorské vyrovnanie. Po roku 1878 sa Bosna a Hercegovina dostala pod rakúsko-uhorskú spoločnú vojenskú a civilnú správu až do úplného anektovania v roku 1908, čo vyvolalo medzi ostatnými mocnosťami bosenskú krízu.

Rakúsko-Uhorsko bolo jednou z ústredných mocností počas prvej svetovej vojny, ktorá začala rakúsko-uhorským vyhlásením vojny Srbskému kráľovstvu dňa 28. júla 1914. V dobe, keď vojenské úrady dňa 3. novembra 1918 podpísali prímerie vo Villa Gusti, bolo už fakticky rozpustené. Uhorské kráľovstvo a Prvá Rakúska republika boli považované za nástupcu de iure, zatiaľ čo nezávislosť západoslovanských a juhoslovanských štátov ako prvá Československá republika, druhá poľská republika a Juhoslovanské kráľovstvo, a ďalej väčšina územných požiadaviek rumunského a Talianského kráľovstva, uznali v roku 1920 víťazné mocnosti.

Oficiálnych dobových názvov bolo viacero, konkrétne:

• Rakúsko-uhorská monarchia/ Rakúsko-uhorské mocnárstvo/ Monarchia [alebo Mocnárstvo] Rakúsko-Uhorsko (nem. Österreichisch-Ungarische Monarchie, Monarchie Österreich-Ungarn),
• Rakúsko-uhorská ríša (nem. Österreich-ungarisches Reich),
• Cisárska a kráľovská monarchia Rakúsko-Uhorsko/ Cisárske a kráľovské mocnárstvo Rakúsko-Uhorsko (nem. Kaiserliche und königliche Monarchie Österreich-Ungarn),
• Cisársko-kráľovská rakúsko-uhorská monarchia/ Cisársko-kráľovské rakúsko-uhorské mocnárstvo (Kaiserlich-königliche Österreichisch-Ungarische Monarchie),
• Kráľovstvá a krajiny v ríšskej rade zastúpené a Krajiny svätoštefanskej koruny (nem. Die im Reichsrat vertretenen Königreiche und Länder und die Länder der Heiligen Ungarischen Stephanskrone).

Bežné dobové (a dnešné) názvy boli (a sú): Rakúsko-Uhorsko (nem Österreich-Ungarn; toto bol aj polooficiálny názov), c. a k. monarchia (nem. k. u k. Monarchie), Cisárska a kráľovská monarchia (nem. Kaiserliche und königliche Monarchie), duálna monarchia (nem. Doppelmonarchie, zriedkavo Dualmonarchie), dvojitá monarchia či dvojmonarchia (nem. Doppelmonarchie), dvojitá ríša (nem. Doppelreich) a názvy uvedené v článku habsburská monarchia (napr. habsburská monarchia, Rakúsko, (po)dunajská monarchia, c. k. monarchia atď.).

Novodobý (skôr ironický) názov je Kakánia (podľa nemeckej skratky k. u. k. resp. k. k. - skratky pozri nižšie).. O Kakánii pozri aj článok Muž bez vlastností.

Rakúsko-Uhorsko bolo vytvorené po prehranej rakúsko-pruskej vojne v roku 1866. Rakúske cisárstvo trvalo až do 8. júna 1867, keď sa habsburská monarchia po rakúsko-uhorskom vyrovnaní zmenila na reálnu úniu Rakúsko-Uhorsko. Týmto aktom bola tiež obnovená suverenita Uhorského kráľovstva, ktorú Habsburgovci potlačili po porážke Uhorskej revolúcie z roku 1848.

Štátoprávne usporiadanie

V roku 1867 bolo tzv. rakúsko-uhorským vyrovnaním rakúske cisárstvo premenené v reálnu úniu dvoch štátnych celkov (tzv. dualizmus).

Na jednom úseku tvorila hranicu riečka Litava (nem. Leitha) pravostranný prítok Dunaja, preto dostali oba celky polooficiálne názvy:

• Predlitavsko (nem. Cisleithanien) (Rakúsko, oficiálne Kráľovstvá a krajiny v ríšskej rade zastúpené)
• Zalitavsko (nem. Transleithanien) (Uhorsko, oficiálne Krajiny svätoštefanskej koruny, t.j. Uhorské kráľovstvo).

Tieto celky boli spojené osobou panovníka z dedičnej habsbursko-lotrinskej dynastie, so spoločným ministerstvom zahraničia, vojny a ríšskych financií. Každý z oboch celkov mal svoj parlament (ríšska rada v Rakúsku, uhorský snem v Uhorsku). Bosnu a Hercegovinu, ktorá do roku 1908 patrila Osmanskej ríši, spravovali spoločne obe časti ríše cez ministerstvo financií.

Skratky

Skratkové označenia úradov:

• spoločné úrady pre celé Rakúsko-Uhorsko: c. a k. (t.j. cisársky a kráľovský) - nem. k. u. k./ k. und k./ k. & k. (t.j. königlich und kaiserlich); maď. cs. és kir. (t.j. császári és királyi),
• predlitavské úrady: c. k. (t.j. cisársko-kráľovský) - nem. k. k. (t.j. kaiserlich-königlich) ; maď. cs. kir. (t.j. császári-királyi),
• zalitavské úrady: uh. kr./ uh. kráľ./ kr. uh./ kráľ. uh. (t. j. uhorsko-kráľovský alebo kráľovsko-uhorský) - nem. kgl. ung./ k. u. (t.j. königlich ungarisch - doslova: kráľovsko uhorský); maď. m. kir./ M. kir./ m. k. (t.j. magyar királyi - doslova: uhorskokráľovský).

Spomínaná skratka c. k. (t.j. bez spojky a) sa však používala už od 18. storočia a vtedy sa vzťahovala na celú habsburskú monarchiu; v spojení c. k. monarchia (= c. a k. monarchia) sa na celú habsburskú monarchiu vzťahovala aj za čias Rakúsko-Uhorska.

Územia Rakúska-Uhorska

1. Kráľovstvá a krajiny v ríšskej rade zastúpené (Predlitavsko, korunné krajiny)

• České kráľovstvo
• Dalmátske kráľovstvo
• Haličské a Vladimírske kráľovstvo s
  • Krakovským veľkovojvodstvom
  • Osvienčimským vojvodstvom
  • Zatorským vojvodstvom
• Arcivojvodstvo Rakúsko pod Enžou
• Arcivojvodstvo Rakúsko nad Enžou
• Bukovinské vojvodstvo
• Korutánske vojvodstvo
• Kranské vojvodstvo
• Soľnohradské vojvodstvo
• Hornosliezske a dolnosliezske vojvodstvo (Rakúske Sliezsko)
• Štajerské vojvodstvo
• Moravské markgrófstvo
• Tirolské kniežacie grófstvo
  • Vorarlbersko
• Prímorie (Küstenland):
  • Kniežacie grófstvo Gorica a Gradisca
  • mesto Terst
  • Istrijské markgrófstvo

2. Krajiny svätoštefanskej koruny (Zalitavsko, Uhorské kráľovstvo)

• Vlastné Uhorsko (v slovenčine tzv. "Uhry")
• Chorvátsko-slavónske kráľovstvo
• slobodný prístav Rijeka (Fiume) [špeciálne postavenie]

3. Bosna a Hercegovina

• Bosna a Hercegovina - zvláštne postavenie (pozri nižšie)

Bosna a Hercegovina

Rakúsko-Uhorsko malo podľa článku 25 Berlínskeho mieru z 13. júla 1878 spravovať oblasť Bosny a Hercegoviny, ktorá dovtedy pripadala osmanskému Turecku. Toto poverenie si Rakúsko-Uhorsko vysvetlilo po svojom a 29. júla Bosnu a Hercegovinu (a časť Sandžaku) obsadilo vojensky.

Keď sa v júli 1908 odohrala v Turecku revolúcia Mladoturkov a krajina riešila vnútroštátne konflikty, Rakúsko-Uhorsko využilo situáciu a 5. októbra 1908 došlo aj k formálnej anexii Bosny a Hercegoviny.

Zánik

V roku 1914 v Sarajeve srbský nacionalista Gavrilo Princip zavraždil dediča trónu Františka Ferdinanda d'Este a jeho manželku. Výsledkom následnej eskalácie politických tlakov a existujúcich spojenectiev bola Prvá svetová vojna, v ktorej Rakúsko-Uhorsko bojovalo na strane Centrálnych mocností spolu s Nemeckou ríšou, Osmanskou ríšou a Bulharskom. So všeobecne rastúcim nacionalizmom a zhoršujúcou sa vojenskou a ekonomickou situácie Centrálnych mocností (najmä od polovice 1918) rástol aj odpor k vojne, predovšetkým medzi národnostnými menšinami, ktoré boli voči Habsburgskej monarchii nepriateľsky naladené už pred vojnou. V októbri 1918 najprv Maďari vyhlásili ukončenie dualistickej únie a svoju nezávislosť. Následne sa odtrhlo Československo (28. októbra 1918) a budúca Juhoslávia (29. októbra 1918). Po tom, ako Rakúsko-Uhorsko podpísalo s Dohodou prímerie 3. novembra 1918, vyhlásili nezávislosť aj Západná Ukrajina a Poľsko.

Ríša de facto prestala existovať 11. novembra 1918, v deň keď sa skončila prvá svetová vojna, abdikáciou cisára Karola. Formálne existenciu ríše uzavrelo podpísanie mierových zmlúv Dohody s Rakúskom (1919 - Saintgermainska zmluva) a Maďarskom (1920 - Trianonská zmluva).

Nástupnícke štáty

• Rakúsko
• Maďarsko
• Česko-Slovensko
• Poľsko (časť)
• Rumunsko (časť)
• Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (od roku 1929 Juhoslávia)
• Taliansko (časť)

   

Treba dôsledne rozlišovať medzi Predlitavskom a Zalitavskom: Kým na západe (t. j. v Predlitavsku) predsa len národy dostali značné slobody a pokračovala liberalizácia spoločnosti, na východe (t. j. v Uhorsku) sa národnostný a iný útlak zosilnil (maďarizácia) a spoločnosť zachovávala v mnohých smeroch stredoveké zriadenie (vplyv šľachty a pod.). Kým napríklad dnešnému Česku k úplnej slobode chýbala už len politická samostatnosť, dnešné Slovensko nemalo v Uhorsku vyčlenené ani len administratívne hranice a slovenčina bola na všetkých základných školách a škôlkach (vyššie slovenské školy neboli) zakázaná, ba v niektorých prípadoch aj trestaná.

Cieľom dualizmu bolo predísť rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie udelením kvázi-rovnocenného postavenia Maďarom v monarchii. Rakúsko-Uhorsko sa tak však stalo nástrojom nadvlády rakúskych Nemcov a Maďarov nad ostatnými národmi monarchie a preto ostatné národy monarchiu označujú ako „žalár národov“.

Rakúsko-Uhorsko sa nedokázalo zbaviť tradícií, nebolo schopné riešiť národnostné otázky (hoci pred prvou svetovou vojnou už existoval konkrétny plán na federalizáciu monarchie) a urýchliť priemyselný rozvoj.

Niektorí autori veria, že federatívna Rakúsko-uhorská monarchia, alebo aspoň stredoeurópska federácia národných štátov utvorených v ich etnických hraniciach, mohla účinne zabrániť vypuknutiu 2. svetovej vojny. Návrhom pripomínajúcim vytvorenie federatívneho Rakúsko-Uhorska bola idea rumunského národovca Aurela Popoviciho na vytvorenie Spojených štátov Veľkého Rakúska. Po atentáte na Františka Ferdinanda v roku 1914 a následnom vypuknutí 1.svetovej vojny, na konci ktorej sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo, bola táto myšlienka zatratená.

Národnostné zloženie

Národy podľa abecedy (čísla sú pravdepodobne podľa sčítania z roku 1910, ktoré je považované za sporné):

• Česi 6 442 133 – 12,54 %
• Chorváti a Srbi 4 380 891 – 8,52 %
• Maďari 10 056 315 – 19,57 %
• Poliaci 4 976 804 – 9,68 %
• Nemci 12 006 521 – 23,46 %
• Rómovia 421 379 – 0,78 %
• Rumuni 3 224 147 – 6,27 %
• Rusíni a Ukrajinci 3 997 821 – 7,78 %
• Slováci 1 967 970 – 3,83 %
• Slovinci 1 255 620 – 2,44 %
• Srbi
• Taliani 768 422 – 1,5 %
• Židia