Maroko: štát v Afrike

V krajine žije približne 32 miliónov obyvateľov. Pod správu Maroka patrí aj anektované územie Západnej Sahary. Pobrežie krajiny leží na okraji Atlantického oceánu a na severe prechádza cez Gibraltársky prieliv do Stredozemného mora. Hlavné mesto krajiny je Rabat.

Marocké kráľovstvo
Vlajka Znak
Národné motto: الله، الوطن، الملك (Alah, krajina, kráľ)
Štátna hymna: Hymne Chérifien
Miestny názov
• dlhý	المملكة المغربية Al-mamlaka al-Maghribíja
• krátky	Al Maghrib
Hlavné mesto	Rabat 34°2′ s.š. 6°51′ v.d.
Najväčšie mesto	Casablanca
Úradné jazyky	arabčina
Štátne zriadenie Kráľ Predseda vlády	konštitučná monarchia Mohamed VI. Aziz Akhannouch
Vznik	2. marec 1956
Susedia	Španielsko, Alžírsko, Saharská arabská demokratická republika
Rozloha  • celková  • voda (%)	446 550 km² (56.)   250 km² (0,1 %)
Počet obyvateľov  • odhad (január 2018)  • hustota (január 2018)	35 325 000 (37.) 70,5/km² (99.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2005 135 742 mil. $ (53.) 4 503 $ (107.)
Index ľudského rozvoja (2003)	0,631 (124.) – stredný
Mena	marocký dirham (MAD)
Časové pásmo  • Letný čas	GMT (UTC) bez zmeny (UTC)
Medzinárodný kód	MAR / MA
Medzinárodná poznávacia značka	MA
Internetová doména	.ma
Smerové telefónne číslo	+212
Údaje nezahŕňajú Západnú Saharu

6°Z / 32°S 6°Z / 32; -6

Geografia

Maroko je prímorský štát v Severnej Afrike omývaný na západe Atlantickým oceánom a na severe Stredozemným morom. Jeho najsevernejší bod tvorí Gibraltársky prieliv. Krajina hraničí so Španielskom jednak po mori, ako aj s exklávami Ceuta (6,3 km), Melilla (9,6 km) a Peñón de Vélez de la Gomera. Na východe a juhovýchode hraničí s Alžírskom (1 559 km) a na juhu s Mauritániou (1 561 km). V roku 1979 Maroko obsadilo svojho novovzniknutého južného suseda Západnú Saharu, ktorej 2/3 územia dodnes de facto kontroluje. Ich pôvodná vzájomná hranica je 443 km dlhá. Juhovýchodná časť tohto územia je pod kontrolou frontu Palisario, a označuje sa Saharská arabská demokratická republika.

Krajinou sa v severovýchodno-juhozápadnom smere tiahnu pohoria Antiatlas, Vysoký Atlas a Stredný Atlas. Vo Vysokom Atlase sa nachádza najvyšší vrch krajiny aj celého Atlasu – Džabal Tubkal (4 165 m n. m.). Severne od nich sa nachádza pohorie severozápadno-juhovýchodného smeru Ríf (Er-Rif). V jeho predhorí sa tiahne úrodná pobrežná nížina. Na juhovýchode krajinu ovplyvňuje rozsiahla Saharská púšť. Atlantické pobrežie je ploché a stúpa smerom do vnútrozemia k tabuľovitej krajine Marockej mesety (s nadmorskou výškou okolo 800 m n. m.). Pohoria Atlasu zabraňujú prieniku teplých vetrov zo Sahary, takže väčšina krajiny má subtropické a subsaharské podnebie.

Geológia

Geologicky sa krajina člení na 4 oblasti, z juhu na sever sú to: Antiatlas, Meseta, Atlas a Rif. Tieto oblasti sú súčasťou mauretaníd, transsaharského pásma a v menšej miere aj tethýdnej oblasti. Popri Atlantickom pobreží sa navyše nachádzajú panvy vyplnené druhohornými a mladšími usadenými horninami. Na rozdiel od väčšiny severoafrických štátov v oblasti vystupujú v hojnejšom množstve aj prvohorné a prekambrické horniny, čo je dôsledkom väčšieho výzdvihu tejto oblasti.

Najstaršie kryštalinické horniny oblasti boli zvrásnené počas panafrického vrásnenia a majú prekambrický vek. Tvoria transsaharské pásmo, vystupujúce hlavne v oblasti Antiatlasu. Tieto horniny boli neskôr prevrásnené znovu počas mauritánskeho vrásnenia (ekvivalent hercýnsko). Nachádzajú sa tu preto veľkú hrúbky kambrických až karbónskych hornín, hlavne pieskovcov, bridlíc a vápencov s hojnými skamenelinami, hlavne trilobitov a graptolitov. Od skončenia mauritánskeho vrásnenia neboli niektoré oblasti viac vyzdvihované, takto vznikla aj Marocká meseta, ktorá je zarovnanou platformou pokrytou veľkými hrúbkami druhohorných a treťohorných usadených hornín. Oblasť Vysokého Atlasu bola ovplyvnená hlavne vznikom Atlantického oceánu a s ním spojených paniev. Najvýznamnejšie z nich sú panvy Argana, Essaouira a Doukkala.

Oblasť pohoria Ríf, je súčasťou mediteránnej vetvy alpsko-himalájskeho pásma a je úzko spätá so španielskymi Andalúzskymi vrchmi. Tvoria ho triasovo-paleogénne horniny.

Nerastné suroviny

Krajina má zásoby polymetalických rúd, hlavne zinku, olova, medi a striebra ale tiež železa, kobaltu, niklu a arzénu. Významným obchodným artiklom sú zásoby fosfátov, ktorých ťažba má svetový význam. Dôležitá je tiež ťažba solí, v menšej miere i ropy a plynu.

Krajina je obývaná od praveku. V staroveku tu vybudovali svoje osady Feničania, neskôr aj Rimania. Púštne oblasti v tej dobe obývali kočovní Berberi. V 5. storočí Rimanov vypudili Vandali, ktorí však neskôr splynuli s pôvodným berberským obyvateľstvom. V 6. storočí krajinu obsadili byzantské vojská. Neskôr začali oblasť postupne obsadzovať Arabi, ich prvé výpady do oblasti sa uskutočnili v rokoch 681 – 683.

Pôvodní obyvatelia v tomto období postupne prijali islam, no mnohé kmene si udržali politickú samostatnosť, čoho dôkazom bolo berberské povstanie v roku 740, ktoré sa kalifovi nepodarilo potlačiť. Maroko sa neskôr stalo miestom územných záujmov Fátimovského a Córdobského kalifátu. V rokoch 1061 – 1269 ovládali Maroko Almoravidi a Almohadovia. V roku 1269 obsadili Berberi hlavné mesto Marakeš.

V rokoch 1465 až 1554 ovládali krajinu Vattásovci. Nad časťou pobrežia neskôr získali kontrolu Portugalci a Španieli. Portugalci však boli z krajiny vypudení. Svoj vplyv neskôr zväčšili Francúzi. Proti koloniálnej nadvláde vypuklo niekoľko povstaní, ktoré však boli potlačené. Jedno z najväčších viedol v 20. rokoch 20. storočia Abd al-Karím.

Počas druhej svetovej vojny sa na území Maroka vylodili v novembri 1942 spojenecké vojská počas operácie Torch. V rokoch 1955 a 1956 sa Francúzsko a Španielsko vzdali svojich koloniálnych nárokov. Severná časť krajiny bola pôvodne pod španielskou a južná pod francúzskou nadvládou. Samostatný štatút medzinárodného územia nieslo mesto Tanger. Krajina získala nezávislosť v roku 1956. Prvým vládcom novodobého Maroka bol Mohamed V., ktorého po smrti nahradil v roku 1961 jeho syn Hassan II.

6. novembra 1975 sa Španielsko, Mauritánia a Maroko dohodli v Madride na rozdelení dovtedy španielskej Západnej Sahary. Túto dohodu však ignorovalo hnutie Palisario, ktoré vyhlásilo Saharskú arabskú demokratickú republiku. V roku 1979 asi 100 000 marockých vojakov obsadilo aj zvyšok Západnej Sahary, ktorej sa vzdala Mauritánia. 25% územia stále kontroluje front Palisario. Napriek súčasnému pokoju zbraní nie je problém Západnej Sahary doriešený.

Maroko je de iure konštitučná monarchia s voleným parlamentom. Výkonnú moc vykonáva vláda, ale kráľ Mohamed VI. má veľké množstvo právomocí, napríklad možnosť rozpustiť parlament.

Maroko donedávna bojkotovalo kvôli pripustení a de facto uznaní existencie Západnej Sahary a ako jediný africký štát nebolo členom Africkej únie.

Medzi dôležité mestá v krajine patria Casablanca, Marakeš, Agadir, Fes, Tanger, Oujda.

Podľa štatistiky z roku 2020 je v Maroku 99% moslimov, v prevažnej väčšine sunnitov, menej ako 1% je šiitskych moslimov. Zostávajúca 1% populácie patrí kresťanom, Židom a náboženstvu Bahá'í. Väčšina moslimov nasleduje Málikovskú právnu školu, tzv. Málikovský mazhab. V menšine je prítomný aj Záhirovský mazhab. Kresťania sú rozdelení medzi katolícku cirkev a protestantské cirkvi a jedná sa najmä o cudzincov žijúcich v Maroku. Počet moslimských konvertitov na kresťanstvo sa uvádza medzi 10 000 a 50 000. Títo Maročania vo svojej domovine čelia sociálnym persekúciám. V Casablance žije približne 2 500 Židov a nízke stovky veriacich náboženstva Bahá'í. Náboženská história Maroka je podľa afrikanistu O. Havelku veľmi pestrá. Dlhú tradíciu malo berberské náboženstvo, prítomný bol tiež megalitický kult rozšírený v stredomorí, až do príchodu islamu na konci 7. storočia bolo v populácii významne rozšírené kresťanstvo. V predkresťanskej dobe bolo možné Berbery označiť za polyteistov, ktorých tradičnú z generácie na generáciu odovzdávanú vieru, zrejme vystavanú na kulte predkov (kde bola prítomná viera v posmrtný život), ovplyvňovalo aj židovstvo, v nemalej miere staroegyptské náboženstvo, z druhej strany pyrenejské megalitické kulty a neskôr rímsky kult a rozmanité helénske náboženské predstavy. Berberi na Sahare v predrímskom období preukázateľne stavali zosnulým kráľom pyramídové hrobky výšky 10 až 30 metrov. Svätý Augustín na prelome 4. a 5. stor. napísal, že niektorí polyteistickí Berberi uctievajú skaly, čo by zodpovedalo vplyvu megalitického kultu rozšíreného v stredomorí, ktorý zo severu Berbery ovplyvňoval. V púštnych regiónoch Maroka oddávna kvitla kresťanská mystika, dnes je to islamská mystika – súfizmus.