Samohláska

• z fyziologického hľadiska vzniká rozochvením vzduchu v ústnej dutine, hrdelnej dutine alebo nosovej dutine, pričom jej vyslovenie prebieha bez prekážky
• z akustického a percepčného hľadiska: má vysokú mieru sonórnosti (vyššiu ako spoluhláska) a nemá šumovú (neperiodickú) zložku
• z gramatického hľadiska má slabikotvornú funkciu

V užšom zmysle sa ako samohlásky označujú len tzv. jednoduché samohlásky (monoftongy; napr. a, e, u). V širšom zmysle sa ako samohlásky (potom presnejšie nazývané aj samohláskové zvuky či vokalické zvuky) označujú aj dvojhlásky (diftongy; napr. ia, ie) a trojhlásky (triftongy).

Jeden spôsob delenia samohlások je podľa miery zmenšenia ústnej dutiny postavením jazyka vyššie k podnebiu pri ich artikulácii na:

• otvorená samohláska
• neutrálna samohláska (stredová samohláska)
  • polootvorená samohláska
  • polozatvorená samohláska
• zatvorená samohláska

Podľa (ne)redukovanosti sa rozlišujú:

• plná samohláska (neredukovaná samohláska)
• redukovaná samohláska

Podľa dĺžky sa delia na:

• krátka samohláska
• dlhá samohláska

resp. presnejšie na:

• veľmi krátka samohláska
• krátka samohláska
• polodlhá samohláska
• dlhá samohláska
• veľmi dlhá samohláska

Podľa postavenia jazyka pri artikulácii na:

• predná samohláska (anteriórna samohláska)
• stredná samohláska (centrálna samohláska, neutrálna samohláska)
• zadná samohláska (posteriórna samohláska)

a na:

• nízka samohláska (nazývaná aj otvorená samohláska - ide o druhý význam termínu otvorená samohláska)
• prostredná samohláska (po česky "středová samohláska"; nazývaná aj stredná samohláska - ide o druhý význam termínu stredná samohláska)
• vysoká samohláska (nazývaná aj zatvorená samohláska - ide o druhý význam termínu zatvorená samohláska)

Podľa (ne)účasti pier na artikulácii sa delia na:

• labializovaná samohláska (zaokrúhlená samohláska)
• nelabializovaná samohláska (nezaokrúhlená samohláska)

Podľa (ne)nosovosti sa delia na:

• ústna samohláska
• nazalizovaná samohláska
• nosová samohláska (nazálna samohláska) - napr. vo francúzštine a poľštine

Podľa (ne)znelosti:

• znelá samohláska
• neznelá samohláska (šepkaná samohláska)

Podľa napätosti svalov artikulačných orgánov pri artikulácii sa rozlišuje:

• napätá samohláska
• nenapätá samohláska

V slovenčine existujú jednoduché samohlásky (monoftongy) a, á, ä, e, é, i, í (písané aj y, ý), o, ó, u, ú. Z čisto gramatického (nie však fonetického) hľadiska sú samohláskami aj r, ŕ, l, ĺ, keď majú slabikotvornú funkciu (napríklad ŕ v slove vŕba). Dvojhlásky (diftongy) sú ia, ie, iu, ô. Podľa niektorých názorov existujú v slovenčine aj trojhlásky (napr. vyslovená skupina iev v slove dievča alebo vyslovená skupina ôj v slove môj).

O slovenských samohláskach (v spisovnej slovenčine) platí:

• Všetky samohlásky sú neutrálne, t.j. ani otvorené ani zatvorené. V niektorých prípadoch však existujú náznaky otvorenej či zatvorenej výslovnosti.
• Všetky samohlásky sú plné, teda neredukované.
• Podľa trvania rozlišujeme v slovenčine len krátke a dlhé samohlásky. Krátke sú: a, ä, e, i, o, u (z gramatického hľadiska niekedy r,l); dlhé sú: á, é, í, ó, ú (z gramatického hľadiska aj ŕ,ĺ) a všetky dvojhlásky (ia, ie, iu, ô).
• Predné samohlásky sú i, e, í, é (y, ý), ie; stredné samohlásky sú a, ä, á, ia; a zadné samohlásky sú u, o, ú, ó, ô.
• Vysoké samohlásky sú i, u, í, ú (y, ý); prostredné sú e, o, é, ó; a nízke sú a, ä, á.
• Labializované samohlásky sú všetky zadné samohlásky a iu, nelabializované sú všetky ostatné samohlásky.
• Všetky samohlásky sú ústne (teda nie nosové). Niekedy sa však samohlásky vyslovujú ako nazalizované (teda „mierne nosové“), napr. e v slove nenávisť.
• Všetky samohlásky sú znelé.
• Všetky samohlásky sú nenapäté.

• MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 513 s. ISBN 80-215-0250-9. (najmä heslá samohláska a otvorené samohlásky)
• Kráľ, A.: Pravidlá slovenskej výslovnosti, 1996
• Krčmová, M.: Fonetika
• [1]