Duša

O iných významoch výrazu Duša pozri Duša (rozlišovacia stránka).

označenie pre oživujúci princíp, najčastejšie človeka.

Duša je nositeľ mravného a duchovného života a priesečník citu, vedomia a etiky ako bytostne individuálnych schopností.

Pôvodne duša súvisela s dychom. V panteizme sa chápe ako životný princíp celej prírody. Podľa aristotelovej filozofie je duša princípom života. V kresťanstve je duša Bohom stvorený ale bytostne individuálny princíp. V kresťanstve tento pojem spracoval Tomáš Akvinský, ktorý hovorí o duši ako o forme tela. Podľa Immanuela Kanta je duša transcendetálnou ideou, ktorá presahuje skúsenosť, ale podmieňuje možnosť ľudského konania.

• Aristoteles: Duša je tej istej podstaty ako telo; je formou tela, je životným princípom. Duša (u rastlín vegetatívna, u živočíchov zmyslová, u človeka mysliaca) je podstatná a aktivna zložka indivídua, je bytostnou jednotou jeho prvkov. Keďže u človeka je navyše rozumová, umožňuje mu pochopiť a poznať jestvujúce ako jestvujúce, jeho najvyššie princípy, ktorých skúmanie patrí prvej filozofii či teológii.

• Demokritos: Duša je súbor atómov. Duša je akoby kvintesenciou drobných hladkých a okrúhlych atómov, ktoré sa vyznačujú osobitnou pohyblivosťou a sú prameňom života. Všetko, čo žije, má nejakú dušu, ktorá sa znova rozpadá na jednotlivé atómy vo chvíli, keď toto žijúce tratí svoje existenciálne bytie v dôsledku narušenia tvaru, zmeny polohy a individuálneho usporiadania. Schopnosti duše sú rozložené v jednotlivých orgánoch živej bytosti. V človeku je duša tým najušľachtilejším. Je zložená z najlepšie tvarovaných atómov vzduchu a tepla, pretože je v nej najviac rozumu, čo súvisí práve s prítomnosťou tepla.

• Denis Diderot: Duša je uvedomovanie si vnutorného i vonkajšieho pohybu, rozvíjajúceho sa v organickom a svojbytnom stroji tela, na báze jednoty a nedeliteľnosti organizmu. Sídlom duše je mozog ako ústredný orgán ovládajúci mechanizmus organizmu.

• Empedokles: Duša je celok organických funkcií a prameň zmyslového poznania; inokedy Empedokles dušu chápe ako daimonion obsiahnuté v krvi, ktoré sa riadi vlastnou metódou konania prostredníctvom čohosi, čo je zárodkom budúcej koncepcie idey a dualizmu tela a duše.

• Georg Wilhelm Friedrich Hegel: Duša je jedna z troch hlavných vývojových foriem subjektívneho ducha, ktorú skúma antropológia. Duša sa vyvíja najprv v podobe prírodnej duše, vyššou vývojovou formou je ďalej cítiaca duša a napokon sa vývin duše završuje v podobe skutočnej duše.

• Herakleitos: Duša je smrtelná, materiálna a tvorí ju oheň. Existuje duša človeka duša zvieraťa.

• Slovenské zlomky:
• Pre duše je smrť stať sa vodou, pre vodu však je smrť stať zemou, zo zeme vzniká voda, z vody duša. 22 B 36 (z Klementa)
• Keď sa muž opije, dá sa viesť nedospelým chlapcom, tacká sa a nepozoruje, kam ide; má totiž vlhkú dušu. 22 B 117 (zo Stobaia)
• Suchá duša - najmúdrejšia a najlepšia. 22 B 118 (zo Stobaia)
• Hranice duša nenájdeš, aj keby si kráčal a uberal sa všetkými cestami; taký hlboký logos (mieru) má. 22 B 45 (z Diogena)
• Duša má logos (mieru), ktorý sa sám rozmnožuje. 22 B 115 (zo Stobaia)
• Duše čuchajú v podsvetí. 22 B 98 (z Plutarcha)
• Človek si v noci zapaľuje svetlo, pretože mu vyhaslo svetlo očí; ale v živote sa dotýka (v spánku) mřtveho, v bdení sa dotýka spiaceho. 22 B 26 (z Klementa)

• Herofilos: Duša má ako svoj nástroj mozog.

• Carl Gustav Jung: Duša je rad obrazov v najširšom zmysle, ktorého štruktúra je nesmierne dômyselná a účelná; je to v obrazoch vyjadrená názornosť životných aktivít. Duša predpokladá živé telo, aby jej obrazy mohli žiť. Duša prekladá fyzikálny proces do radu obrazov, ktoré často sotva badateľne suvisia s objektívnym procesom. Prvkami duševnej štruktúry sú archetypy. Jednou z funkcií duše je veda. V duši má svoj pôvod všetko poznanie. Duša je najväčší zo všetkých kozmických divov. Skutočnosti ľudskej duše koniec koncov rozhodujú o pravde a omyle.

• Leibniz: Duša je monáda.

• Platón: Duša sa vyznačuje preexistenciou, nehmotnosťou a nesmrteľnosťou; má zložku pudovú alebo žiadostivú, senzitívnu alebo srdnatú a rozumovú (duch). Rozumová duša sídli v hlave, srdnatá duša sídli v hrudi žiadostivá duša sídli v bruchu. Telo je väzením duše. Duša sa s telom v človeku spája na základ koexistencie, a nie jednoty substancie. Je veliteľom a strážcom tela. S Platónom začalo rozlišovanie medzi dušou zvieraťa a človeka tým, že sa vyzdvihovala schopnosť myslenia ako privilégium človeka.

• Plotínos: Duša je jeden z troch základných stupňov súcna.

• Sokrates: Duša je uschopňuje človeka byť dobrý; schopnosť byť dobrý sa však prejaví iba u človeka, ktorý k tejto schopnosti dospel rozumom a nazera (bezprostredne poznáva) podstatu dobra. Tam, kde vládne rozum, napĺňa sa duša cnosťou, tam, kde vládne nevedomosť, dochádza k mravnému úpadku Poznanie teda priamo ovplyvňuje mravné správanie sa človeka. Pri hľadaní dobra človeku pomáha daimonion. Prvoradou vecou človeka má byť starostlivosť o ľudskú dušu.

• Tomáš Akvinský: Duša má tri časti: vegetatívnu, senzitívnu a rozumovú. Duša je javom sveta nadprirodzeného.

• Táles: Duša je jemná hmota. Zdá sa, že podľa toho, čo sa spomína, aj Táles pokladal dušu za čosi pohyblivé, keď povedal, že magnetovec má dušu, pretože hýbe železom. 11 A 22 (z Aristotela)

• Milétska škola: Duša je jemná hmota.

Srdnatá duša (Platon) je časť duše sídliaca v hrudi a jej harmóniou je mužnosť.

Základ duše (nem. Seelengund) je najvnútornejšia, najhlbšia podstata duše, ktorá ju uschopňuje prijímať božskosť. Pojem základu duše vypracúvala nemecká mystika, najmä Majster Eckhart.