Oxidačné Číslo

katión Rb⁺ má oxidačné číslo I), príp. hypotetický náboj atómu viazaného v zlúčenine. Hypotetický náboj sa určí tak, že sa väzbové elektróny zdieľané dvojicou viazaných atómov priradia elektronegatívnejšiemu atómu z dvojice (napr. hliník v oxide hlinitom má oxidačné číslo III a kyslík -II - Al₂^IIIO₃^-II). Taktiež je možné priradiť oxidačné číslo aj skupine atómov (napr. fosforečnanový anión PO₄^3- má oxidačné číslo -III).

Oxidačné číslo nie je skutočná fyzikálna veličina, slúži len ako pomôcka (hlavne) pri tvorbe názvoslovia anorganických zlúčenín. Jeho hodnota sa zapisuje rímskymi číslicami ako horný index napravo od atómu (resp. skupiny atómov) a pohybuje sa v intervale od -IV do VIII, v prípade skupiny atómov aj viac - napr. X pre skupinu (S₄)^X v tetrationanovom anióne S₄O₆^2-.

Pre stanovenie oxidačných čísel v časticiach (látkach) treba vychádzať z hodnôt elektronegativít jednotlivých prvkov, zo vzorca a z definície, že súčet oxidačných čísel jednotlivých atómov častice (látky) sa rovná celkovému náboju častice (látky). Pre určenie hodnoty oxidačného čísla ďalej platia nasledovné pravidlá (skôr uvedené pravidlo je nadradené neskôr uvedenému):

1. v prvkoch je hodnota oxidačného čísla rovná 0,
2. atóm fluóru v zlúčeninách má hodnotu oxidačného čísla vždy -I,
3. oxidačné číslo alkalických kovov je vždy I,
4. oxidačné číslo kovov alkalických zemín, berýlia, horčíka, kadmia a zinku je vždy II,
5. vodík má oxidačné číslo I, ak je viazaný s nekovom, príp. polokovom, ak je však viazaný s kovom, má oxidačné číslo -I,
6. kyslík má v zlúčeninách oxidačné číslo -II, výnimku tvoria peroxidy (O₂)^-II, hyperoxidy (O₂)^-I, ozonidy (O₃)^-I a zlúčeniny kyslíka s fluórom.

Pre rôzne kladné oxidačné stavy sa používajú nasledovné prípony:

^1  Zatiaľ ide iba o návrh.

Chemický portál

• Šima, J., Koman M., Kotočová A., Segľa P., Tatarko M., Valigura D., a kol. Anorganická chémia, Vydavateľstvo STU Bratislava, 2006