Mníchovská Dohoda

September 1938, v preklade z nem. „Dohoda medzi Nemeckom, Spojeným kráľovstvom, Francúzskom a Talianskom, učinená v Mníchove 29. septembra 1938“) bola medzinárodná zmluva podpísaná 30. septembra 1938 o 02:30 SEČ zástupcami Nemecka, Spojeného kráľovstva, Francúzska a Talianska, dohodnutá na konferencii v Mníchove prebiehajúcej od 29. septembra, na základe ktorej bolo Československo donútené odstúpiť Nemecku pohraničné územie osídlené prevažne Nemcami (Sudety). Vo svetovej politike bolo prijatie tejto zmluvy dovtedy najväčším prejavom politiky appeasementu (politiky ústupkov) a po anšluse Rakúska išlo o dôležitý krok nemeckej zahraničnej politiky smerom k druhej svetovej vojne.

Z hľadiska medzinárodného práva bola zmluva v rozpore najmä s Paktom Spoločnosti národov (1919), locarnskými dohodami (1925) a Briandovým-Kelloggovým paktom (1928). Na norimberskom procese bolo preukázané, že Nemecko ju uzatváralo ako súčasť prípravy agresie proti Česko-Slovensku, tzn. išlo o úmyselné podvodné konanie (fraus omnia corrumpit). Zároveň bola porušená zásada, že sa medzinárodné zmluvy môžu týkať len zúčastnených strán (pacta tertiis nec nocent, nec prosunt), o to väčšmi, ak sú to zmluvy v neprospech tretej strany (pacta in detrimentum tertii). Česko-Slovenská vláda sa od dohody dištancovala, súhlas so zmenou hraníc označila za čin z donútenia konaný pod podmienkou, že zmeny hraníc s ňou budú prekonzultované a zagarantované, k čomu však nedošlo. Z hľadiska vnútroštátneho práva Česko-Slovenska išlo o porušenie Ústavnej listiny Československej republiky (1920) podľa ktorej mohli byť hranice menené len ústavným zákonom. S týmito argumentami rátala teória právnej kontinuity predmníchovskeho Česko-Slovenska, na ktorej bolo založené snaženie Edvarda Beneša v československom odboji, ktoré sa definitívne presadilo v ústavnom dekréte prezidenta republiky č. 11/1944 Úr. vest. čs. o obnovení právneho poriadku.

Po vzniku nacistického Nemecka a nástupe Adolfa Hitlera k moci sa začalo schyľovať k 2. svetovej vojne. Svetové mocnosti vedeli, že Hitler bude žiadať územia. Na to Hitler využíval aj Nemcov žijúcich mimo územia Nemecka. V roku 1935 zo zdravotných dôvodov odstúpil Tomáš Garrigue Masaryk. Prezidentom Česko-Slovenska sa stal Edvard Beneš. V roku 1938 bol tiež anšlus, pripojenie Rakúska k Nemecku - hoci to Versaillská zmluva zakazovala. V roku 1938 začal Hitler požadovať od Česko-Slovenska, aby Nemecku odstúpilo Sudety. Nemecko na to využívalo Nemcov žijúcich v Česko-Slovensku, ktorí tvrdili, že sú diskriminovaní. To bol argument na pripojenie týchto území k Ríši.

Hitler pricestoval v roku 1938 do Karlových Varov na zjazd Sudetonemeckej strany a tam mal prejav o tom, že Nemecko musí ochraňovať práva Nemcov žijúcich v zahraničí. Návrh o Sudetoch odovzdal česko-slovenskej vláde, ktorá ho odmietla. Prispelo to k vyostreniu situácie. Po niekoľkých týždňoch sa Hitler stretol s Chamberlainom a vyzval ho, aby pomohol vyriešiť tento problém. Ten vyslal do Česko-Slovenska lorda W. Runcimana, ktorý mal za úlohu vyhodnotiť situáciu. Nemci v Česko-Slovensku vyjadrili nespokojnosť, ktorú Runciman interpretoval po príchode do Británie Chamberlainovi.

Dňa 10. septembra 1938 Spojené kráľovstvo a Francúzsko (formálne ešte stále spojenec Česko-Slovenska v pakte Malej Dohody) predostreli česko-slovenskej vláde požiadavky vo forme ultimáta (buď im Česko-Slovensko vyhovie a bude pod ochranou západných mocností, alebo západné mocnosti nechajú Česko-Slovensko napospas Nemecku). Vláda Česko-Slovenska požiadavky prijala s tým, že odstúpi územie Sudet, v ktorých žije viac ako 50% Nemcov. Medzitým boli v Česko-Slovensku protesty a vláda bola nútená podať demisiu. Bola vymenovaná nová vláda na čele s gen. Janom Syrovým, ktorá nariadila mobilizáciu a chcela brániť Česko-Slovensko. Očakávala pomoc od Spojeného kráľovstva a Francúzska.

 

V dňoch 29. - 30. septembra 1938 zvolali v Mníchove Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Nemecko a Taliansko konferenciu, kde sa rozhodlo o osude Česko-Slovenska. Na rokovaní sa priamo nezúčastnili predstavitelia Česko-Slovenska, iba čakali vo vestibule budovy na výsledky.

Dohodu podpísali nasledovní predstavitelia štyroch krajín:

• Arthur Neville Chamberlain - Spojené kráľovstvo
• Édouard Daladier - Francúzsko
• Adolf Hitler - Nemecko
• Benito Mussolini - Taliansko

S úvodnou rečou o "českej otázke“ vystúpil Hitler. Priblížil dianie v českom pohraničí ako – povedané dnešným slovníkom – humanitárnu katastrofu sprevádzanú migračnou krízou. Hovoril o záplave utečencov do Nemecka, vraj len za posledný týždeň ich počet stúpol na 240-tisíc, lebo Česi vraždia civilistov a vo veľkom ničia majetok sudetských Nemcov. "Dosiaľ bolo zničených 247 mostov a ešte väčší počet domov.“

V Mníchove sa rozhodovalo o Československu bez Československa, hoci v tamojšom hoteli Regina čakali dvaja zástupcovia vlády ČSR (Hubert Masařík, sekčný šéf Ministerstva zahraničných vecí ČSR), že ich na rokovanie prizvú. Člen britskej delegácie Frank Ashton-Gwatkin im z poverenia premiéra Chamberlaina prišiel oznámiť len výsledok. Na prinesenej mape ukazoval, ktoré okresy v českom pohraničí bude nemecké vojsko obsadzovať ako prvé.

Čechy a Morava prišli takmer o 30 percent svojho územia, na ktorom žilo dovtedy 34% obyvateľstva (okrem 2 800 000 Nemcov aj 800-tisíc Čechov). Nová hranica znefunkčnila obranný systém, preťala dôležité dopravné tepny, pripravila Česko-Slovensko o významnú časť priemyslu: dve tretiny ťažby svojho uhlia, 70% výroby elektriny, oceliarsky, textilný a chemický priemysel.

Následkom Mníchovskej dohody sa dňa 5. októbra 1938 vzdal svojho úradu vtedajší Česko-Slovenský prezident Edvard Beneš a neskôr emigroval z krajiny.

• Sudetonemecká strana (K. Henlein)
• Karpatonemecká strana (F. Karmasin)

Hitler už pred Mníchovskou dohodou trval na "urovnaní vzťahov Prahy s Poľskom a Maďarskom“. V deň začatia konferencie 29. septembra odovzdal poľský veľvyslanec v Prahe Československej vláde ultimátum, v ktorom Varšava žiadala "vrátenie“ Tešínska, časti Spiša a Oravy a železničnej trate Čadca – Zwardoń poľskému štátu do 1. októbra 1938. Už na druhý deň začala poľská armáda obsadzovať územie s rozlohou asi 900 km² .

Mníchovská dohoda priamo viedla k Viedenskej arbitráži, po ktorej Česko-Slovensko v prospech Maďarského Kráľovstva odstúpilo územia 11 927 km² na juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi obývaného prevažne maďarsky hovoriacim obyvateľstvom.

V období od 30. septembra 1938 do 14. marca 1939 hovoríme o druhej česko-slovenskej republike. Mníchovská dohoda spolu s Viedenskou arbitrážou znamenala veľké sklamanie v Česko-Slovensku a negatívne ovplyvnila vývoj v tomto regióne. Po 2. svetovej vojne bola anulovaná. Podľa medzinárodného práva sú Mníchovská dohoda a Viedenská arbitráž neplatné od samého začiatku, pretože boli uzavreté pod hrozbou vojny a s použitím sily. Nemecko neplatnosť zmluvy výslovne uznalo až v Zmluve o medzinárodných vzťahoch v roku 1973.