Tomáš Garrigue Masaryk

G. M. alebo TGM, v anglickom zápise aj Thomas G. Masaryk; * 7. marec 1850, Hodonín – † 14. september 1937, Lány) bol česko-slovenský filozof, sociológ, pedagóg, politik, štátnik a novinár, jeden zo zakladateľov ČSR, prvý prezident ČSR (14. november 1918 – 14. december 1935) a predtým predseda Dočasnej vlády Česko-Slovenska (14. október – 14. november 1918), jeden z troch vrcholných predstaviteľov Česko-slovenskej národnej rady (13. február 1916 – 14. október 1918) a poslanec rakúskej Ríšskej rady (4. marec 1891 – 10. október 1893, 17. júl 1911 – 25. september 1917).

Tomáš Garrigue Masaryk
1. prezident Česko-Slovenska
V úrade 14. november 1918 – 14. december 1935
Premiér	Karel Kramář Vlastimil Tusar Jan Černý Edvard Beneš Antonín Švehla František Udržal Jan Malypetr Milan Hodža
Milan Hodža (úradujúci) Edvard Beneš
1. predseda Dočasnej vlády Česko-Slovenska
V úrade 14. október 1918 – 14. november 1918
Karel Kramář (riadna vláda)
Bývalý poslanec Ríšskej rady
V úrade 17. júl 1911 – 25. september 1917
Premiér	Alois Lexa von Aehrenthal Leopold Berchtold István Burián von Rajecz
Bývalý poslanec Ríšskej rady
V úrade 4. marec 1891 – 10. október 1893
Premiér	Gustav Kálnoky
Biografické údaje
Narodenie	7. marec 1850 Hodonín, Rakúske cisárstvo
Úmrtie	14. september 1937 (87 rokov) Lány, Česko-Slovensko
Alma mater	Viedenská univerzita
Profesia	zámočník, učiteľ, vedec, profesor UK
Národnosť	česko-slovenská
Vierovyznanie	katolík, neskôr českobratský evanjelik
Rodina
Manželka	Charlotte Garrigue (od 1878)
Deti	Alice, Herbert, Jan, Eleanor, Olga, Hana
Odkazy
	Tomáš Garrigue Masaryk (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Narodil sa ako Tomáš Masaryk v Hodoníne na Morave. Jeho otec, Jozef Maszárik, bol pôvodom Slovák z Kopčian, chudobný kočiš na statku Nathana Redlicha v Hodoníne. Jeho matka bola Terezie Kropáčková, panská kuchárka z Hustopečí. Masaryk neskôr uviedol, že mu v tomto chudobnom prostredí nikdy nenapadlo, že raz bude niečím iným ako chudobným robotníkom.

Po skončení ľudovej školy v Hodoníne a krátkom štúdiu na strednej škole v Hustopeči sa krátko vyúčal vo Viedni za zámočníka a za kováča v Čejči. Potom na popud bývalých učiteľov navštevoval klasické gymnázium v Brne a neskôr vo Viedni, kde aj v roku 1872 zmaturoval.

Potom študoval filozofiu na Viedenskej univerzite, ktorú absolvoval s doktorátom v roku 1876 (Dizertačná práca: O podstate duše u Platona). Od čias stredoškolských štúdií vo Viedni sa živil súkromným učiteľstvom a vychovávateľstvom. Po ukončení štúdia odišiel v roku 1876 s jedným svojím chovancom do Lipska, aby sa venoval ďalšiemu filozofickému štúdiu (1876 – 1877). V Lipsku sa zoznámil s americkou študentkou Charlotte (Charlie) Garrigueovou. V roku 1878 sa vzali v New Yorku a Tomáš prijal meno Tomáš Garrigue Masaryk. Z manželstva sa narodilo celkom 6 detí: Alice, Herbert, Jan, Eleanor, Olga a Hana.

Medzitým prijal miesto suplenta klasických jazykov na viedenskom gymnáziu. S Charlie sa teda vrátili do Viedne, kde viedli skromný život. Tomáš však v roku 1879 predložil habilitačnú prácu „Der Selbstmord als soziale Massenerscheinung der Gegenwart“ (Samovražda ako sociálny hromadný zjav súčasnosti), ktorá ho preslávila v univerzitných kruhoch, a na základe ktorej bol vymenovaný za súkromného docenta filozofie na Viedenskej univerzite.

V roku 1882, kedy sa pražská univerzita rozdelila na nemeckú a českú, ponúkla Tomášovi česká univerzita miesto mimoriadneho profesora filozofie, pretože na seba upozornil knihou o hypnóze [O hypnotismu (magnetismu zvířecím)]. Spočiatku sa venoval najmä organizácii vedeckého života v oblasti filozofie, sociológie a politiky, nadväzujúc na západnú filozofiu. V Prahe sa zapojil do českého politického života a začal študovať českú problematiku. Jeho populárne prednášky na univerzite mu získali veľa mladých stúpencov, medzi iným aj Slovákov študujúcich v Prahe, ktorých tam v tom čase z dôvodu intenzívnej maďarizácie v Uhorsku študovalo pomerne veľa. Slovenskí študenti ako napríklad Vavro Šrobár a Milan Rastislav Štefánik boli združení v spolku Detvan a Masaryk ich primäl k vydávaniu časopisu Hlas (odtiaľ názov hlasisti) a venovaniu sa materiálno-duchovnému pozdvihnutiu Slovákov. Od roku 1897 bol Masaryk riadnym profesorom Karlovej univerzity.

V roku 1886, v čase sporu o pravosť rukopisov Královedvorského a Zelenohorského (išlo o falzifikáty vyrobené českými nacionalistami, najmä archivárom Václavom Hankom) sa Masaryk spolu s filológom Jánom Gebauerom v časopise Atheneum, ktorého bol zakladateľom (1884), dôrazne postavili proti ich pravosti, čo mu prinieslo veľa nepriateľov medzi Čechmi a na univerzite. Po dlhom boji skoro s celým národom sa mu podarilo dokázať ich nepravosť. V súvislosti s týmto sporom vznikol aj týždenník Čas, vydávaný Masarykom a jeho priateľmi. Súčasne začal Masaryk politicky vystupovať – verejne vystúpil v mladočeskej strane a v roku 1891 bol zvolený za poslanca ríšskeho snemu i českého zemského snemu. Smer prezentovaný Masarykom a Časom sa stal známy ako politický realizmus (či buržoázny reformizmus), v ktorom išlo o reformovanie klasického liberálneho kapitalizmu pomocou sociálneho zákonodarstva, drobnej osvetovej práce a zmiernenia triednych rozporov. Po dvoch rokoch pôsobenia ako poslanec sa vzdal poslaneckého mandátu, pretože intrigy odporcov, ktorých si získal v boji o rukopisy, neustávali. Nato založil časopis Nová doba a venoval sa vedeckej práci – napísal diela o Husovi, Havlíčkovi, Pascalovi, o českej otázke a o sociálnej otázke. V roku 1893 sa vzdal mandátu poslanca v ríšskom i zemskom sneme kvôli rozporom s vedením mladočeskej strany.

Roku 1899 Masaryk opäť raz rozšíril okruh svojich odporcov tým, že sa zastal Žida Leopolda Hilsnera (tzv. Hilsnerova aféra) z Polnej obvineného z rituálnej vraždy mladej dievčiny. Išlo o to, že sudcovia a vyšetrovatelia zvalili vinu na túlavého Žida, aby tak odvrátili pozornosť od vlastnej neschopnosti vypátrať vraha. Masaryk sa zásadne postavil proti primitívnemu antisemitizmu, klerikalizmu a nacionalizmu nehodnému kultúrneho národa. Podobne bránil srbských a chorvátskych vlastencov, ktorých rakúske súdy súdili na základe vyfabrikovaných dokumentov (Friedjungov proces).

Roku 1900 (31.3.-1.4.) založil vlastnú realistickú stranu, ktorej predsedom bol až do roku 1914. Bojoval proti F.L. Riegrovi za samourčovacie právo národov, zasadzoval sa za osemhodinový pracovný čas a za všeobecné hlasovacie právo. V tom čase dva razy navštívil Ameriku. (Strana sa medzi rokmi 1900 – 05 nazývala Česká strana ľudová a v rokoch 1905 – 14 Česká strana pokroková.)

Roku 1907 bol znovu zvolený za poslanca ríšskeho snemu. Ako poslanec bránil práva českého národa a odhaľoval praktiky vládnucich viedenských kruhov aj samého ministra zahraničia Aerenthala. Po Černovskej tragédii na Slovensku v roku 1907 [uhorskí žandári, slovenskej národnosti (Ján Ladiczky, rodený Slovák) zastrelili viacerých slovenských veriacich, vrátane tehotných žien a detí, len preto, že chceli, aby im kostol vysvätil ich rodák Andrej Hlinka a nie cudzí, biskupom určený farár, Martin Pazúrik] v ríšskom sneme vyslovil ostrý protest proti tomuto uhorskému „barbarstvu“.

 

Svoje filozofické a politické názory ozrejmil v dielach ako Česká otázka, Otázka sociální (1898, kritické protimarxistické dielo), Rusko a Evropa.

Na začiatku svojej politickej dráhy Masaryk ešte obhajoval zachovanie Rakúska a chcel, aby sa reformovalo na štát rešpektujúci všetky svoje národy. Po vypuknutí prvej svetovej vojny roku 1914 (Masaryk mal vtedy už 64 rokov) už v októbri toho istého roku spracoval prvú predstavu o Česko-Slovenskom štáte, ktorá bola určená R. W. Setonovi-Watsonovi, ktorý ju spracoval do podoby memoranda pre britskú vládu. Keďže pochyboval o životaschopnosti Rakúska-Uhorska, emigroval v decembri do západnej Európy (v decembri 1914 Taliansko, potom Švajčiarsko, Paríž, a od jesene 1915 Londýn), nadviazal styk so zahraničnými priateľmi Čechov a Slovákov a postavil sa do čela odboja za rozbitie Rakúsko-Uhorska a vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Išlo o to presvedčiť štáty Dohody, že treba Rakúsko-Uhorsko zrušiť. Vo Francúzsku začal vychádzať časopis La Nation Tchèque (Český národ) a vo Švajčiarsku sa založil dvojtýždenník Československá samostatnost. V máji 1915 adresoval britskému ministrovi zahraničia memorandum Samostatné Čechy, kde predstavil budúci štát ako monarchiu spájajúcu Čechy, Moravu, Sliezsko a Slovensko [v tom čase sa – ako poznamenal aj Štefánik – často používal pojem český a pod. namiesto česko-slovenský, aby sa nevyvolal dojem v zahraničí, že má vzniknúť „ďalšie Rakúsko-Uhorsko“]. V júli 1915 predniesol v Ženeve otvorený protirakúsky prejav. V Londýne prednášal Masaryk na londýnskej univerzite a pred vysokými predstaviteľmi „O probléme malých národov“. Bol v kontakte so Štefánikom, ktorý Masarykovi vybavil audienciu u francúzskeho predsedu vlády Brianda. V roku 1916 založil v Paríži spolu s Edvardom Benešom a Štefánikom Česko-slovenskú národnú radu (akúsi dočasnú vládu vznikajúceho Česko-Slovenska), ktorej sa stal predsedom. Potom prednášal na londýnskej univerzite. Medzi májom 1917 a marcom 1918 bol Masaryk v Rusku, kam sa vybral organizovať česko-slovenské légie. Zažil tam Októbrovú revolúciu v roku 1917 a zaujal k nej negatívny postoj. Po bitke pri Zborove a v čase bitky pri Bachmači cestoval 23 dní sibírskou magistrálou do Vladivostoku a cez Fusan a Tokio do Kanady a Ameriky. Ďalej rôzne intervenoval, prednášal a konferoval s americkým prezidentom Wilsonom, ťažiac zo svojej povesti bojovníka proti antisemitizmu a za demokratizáciu strednej Európy.

 

 

V máji 1918 sa podieľal na príprave Pittsburskej dohody medzi českými a slovenskými krajanskými organizáciami v Spojených štátoch a stal sa jedným z jej signatárov. 14. októbra sa stal predsedom dočasnej česko-slovenskej vlády v Paríži a 18. októbra vydal vo Washingtone Vyhlásenie o nezávislosti Česko-Slovenska, v ktorom deklaroval vytvorenie samostatného, demokratického česko-slovenského štátu. 14. novembra 1918 ho Revolučné národné zhromaždenie (česko-slovenský parlament) zvolilo za prezidenta, ale až 20. decembra 1918 sa vrátil z emigrácie do Čiech. 21. decembra pricestoval do Prahy a 22. decembra 1918 prečítal členom vlády svoje prvé prezidentské posolstvo.

V dobe od roku 1914 do roku 1937 bol Masaryk celkom sedemnásťkrát navrhnutý na ocenenie Nobelovou cenou za mier.

V roku 1924 vydal svoje pamäti o zahraničnom odboji nazvané Světová revoluce. V rokoch 1920, 1927 a 1934 ho parlament opätovne zvolil za prezidenta, ale 14. decembra 1935 odstúpil zo zdravotných dôvodov. Zostal žiť na zámku v Lánoch, kde i o necelé dva roky neskôr, v septembri 1937, zomrel.

 

Masaryk bol ideológom čechoslovakizmu, považoval teda Čechov a Slovákov za jeden národ (čo možno vyplýva z oblasti, kde vyrastal, kde sa hovorilo zmiešaným česko-slovenským nárečím). Po vzniku prvej česko-slovenskej republiky (ČSR) v roku 1918 podcenil pokračujúce emancipačné kultúrne i politické úsilie Slovákov a ich autonomistické predstavy odmietal. Jeho osobný vzťah k Slovákom bol síce srdečný, ale nepretavil sa do politickej podoby. Na Slovensku často a rád pobýval aj ako prezident (Topoľčianky, Hrušov, Bystrička a i.). Vo svojich vyjadreniach na Slovensku a voči Slovákom (vrátane amerických Slovákov počas prvej svetovej vojny) sa vydával za zástancu Slovákov a autonómneho Slovenska (napríklad roku 1918 výrok: Bude slobodné Česko a bude slobodné Slovensko…Každá vetva bude pánom vo svojom dome), ktoré však za jeho prezidentovania nikdy nevzniklo, zo zrejmých obáv oslabenie jednoty proti nedemokratickým susedom.

Názorné sú nasledujúce citáty vyslovené s odstupom jedného týždňa v roku 1921:

V medzivojnovom období, v rozpore so skutočnosťou a s tvrdeniami aj českých spolupodpisovateľov, vehementne popieral plnú platnosť Pittsburskej dohody (bod 2. o autonómii Slovenska v rámci budúceho Česko-Slovenska:"Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy."), ktorú sám formuloval i podpísal. Právnu nezáväznosť tejto dohody vyvodzoval z jej bodu 6: "Podrobné ustanovenia o zariadení česko-slovenského štátu ponechávajú sa osvobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom."

 

Takisto treba spomenúť, že sám Edvard Beneš (ktorý sa raz vyjadril, že o samostatnom slovenskom národe „nemôže byť ani reči“) uviedol, že musel Masarykovi protirečiť, pretože mu dôverne vyslovil – prinajmenšom neskôr a prinajmenšom vo vzťahu k politike – veľmi negatívny názor na Slovákov ^{[chýba zdroj]}, tvrdiac že im nemožno dôverovať a pod. („Vy je neznáte…“)^{[chýba zdroj]}. Masaryk nikdy nepochopil emancipačné úsilie Slovákov^{[chýba zdroj]}, a naopak snažil sa ho titulovať ako prejav hungarizmu, pretože Čechov a Slovákov chápal ako jedinú Slovanskú vetvu.^{[chýba zdroj]}

Na druhej strane bol Masaryk roky čestným predsedom spolku Detvan v Prahe, od roku 1887 pravidelne trávieval letné prázdniny spolu s rodinou v Bystričke pri Martine. Udržiaval kontakty so Svetozárom Hurbanom Vajanským, Andrejom Hlinkom, Vavrom Šrobárom a samozrejme prednášal M. R. Štefánikovi. Slovenským problémom sa sústavne venoval vo svojich časopisoch Čas a Naše doba. Ako prezident potom pravidelne chodieval na Slovensko, jeho letným sídlom od roku 1923 bol kaštieľ v Topoľčiankach.

 

 

Ideologicky predstavujú jeho názory zmes rôznych idealistických myšlienok od pozitivizmu až k náboženským predstavám a vyúsťujú do moderného humanizmu, chápaného netriedne a odvodeného od českej reformácie a husitstva. ^{[chýba zdroj]}

Ani filozoficky nie je Masaryk pôvodným mysliteľom, pretože jeho názory predstavujú súbor predstáv od Platóna cez humeovský idealizmus až po novodobé idealistické smery (Spencer). Celkovo však zastával náboženský, i keď necirkevný svetový názor a eklektický pozitivizmus (vplyv Comtov, Kantov). Zaoberal sa filozofickou analýzou zmyslu dejín českých a svetových, antropologickými a životnými otázkami. V sociologických spisoch reagoval na problémy doby (samovražda, moderný človek a náboženstvo, alkoholizmus). ^{[chýba zdroj]}

Bol vychovaný v prísne katolíckom duchu, avšak neskôr prestúpil do Českobratrské církve evangelické. Jeho zameranie bolo protikatolícke, antiklerikálne, bol proti absolutizmu, konzervativizmu, komunizmu, marxizmu a proti Sovietskemu zväzu. Hlásal humanizmus ("náboženskú humanitu") a sociálnu bezkonfliktnosť, ktoré nespájal s konkrétnou cirkvou.

V českej národnej otázke bol na rozdiel od maločechov a štátoprávnikov stúpencom pokrokovejšej prirodzenoprávnej teórie. V štátnickej sfére bol za demokraciu anglosaského typu.

Jeho dielo zahŕňa filozofické, sociologické, historicko-politické a literárne práce

• Theorie dějin podle zásad T. H. Bucklea (1883)
• Blaise Pascal a Humeova skepse (1884)
• Konkretná logika (1885)
• Česká otázka (1895)
• Naše nynější krise (1895)
• Karel Havlíček (1896)
• Moderní člověk a náboženství (1896)
• Otázka sociální (1898)
• Ideály humanitní (1901)
• Palackého idea národa českého (1912)
• Spomienky (1917)
• Rusko a Evropa (2 zv. 1919 – 1921)
• Nová Evropa (1920)
• Světová revoluce (1925)
• Cesta demokracie (1933 – 1936)

Dielo v elektronickej podobe

• Světová revoluce : za války a ve válce 1914-1918. [1. vyd.] Praha: Orbis, 1925. 650 s. - dostupné v Digitálnej knižnici UKB