prof.
Lieskovan; * 9. august 1867, Lisková – † 6. december 1950, Olomouc) bol slovenský lekár, politik, ústredná postava medzivojnovej slovenskej politiky v Česko-Slovensku, najprv ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska, od roku 1935 profesor, stúpenec národnej jednoty Čechov a Slovákov.
Vavro Šrobár | |
slovenský lekár a politik | |
Narodenie | 9. august 1867 Lisková, Rakúsko-Uhorsko |
---|---|
Úmrtie | 6. december 1950 (83 rokov) Olomouc, Česko-Slovensko |
Odkazy | |
Commons | Vavro Šrobár |
Narodil sa v Liskovej v 12-detnej rodine roľníka (otec Štefan Šrobár, matka Mária Šeferová-Dvorská). Bystrý chlapec upútal učiteľov svojim nadaním a otec sa rozhodol dať syna na školy. Študoval na gymnáziách v Ružomberku, Levoči a Banskej Bystrici (1883-1886). Pred maturitami bol kvôli panslavistickej agitácii vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku. Maturoval na gymnáziu v Přerove v roku 1888, vďaka pomoci A. Pietra.
Po maturite odišiel študovať na Lekársku fakultu Karlovej univerzity do Prahy (1888-1898). Tu sa zapojil do práce v spolku Detvan, kde sa stal vodcom mladej generácie "detvancov". Bol prvým vedúcim interného oddelenia Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku.
Pod vplyvom ideí Tomáša Garrigue Masaryka sa stal jeho prívržencom.
Jeho život a dielo zobrazuje aj film Vavro Šrobár (cyklus Idea štátnosti, Slovenská televízia 1997, scenár Alena Bártlová, réžia Fedor Bartko).
V roku 1898 v spolupráci s Pavlom Blahom začal vydávať časopis Hlas. Po roztržke s P. Blahom posledné dva ročníky (1902–04) už redigoval sám. Jeho články boli veľmi kritické a útočné tak proti Uhorskej politike, ako aj voči martinskému centru SNS.
Po 11 rokoch štúdia v Prahe sa vrátil do Ružomberka a zriadil si lekársku prax, ktorú s prestávkami vykonával až do r. 1918.
Roku 1906 kandidoval do uhorského snemu za Ružomberok. Jeho hlavným kortešom bol Andrej Hlinka, ale podporiť ho prišiel aj poslanec uhorského snemu František Jehlička. Voľby dopadli v jeho neprospech. Hlinka a Šrobár spolu s niekoľkými najaktívnejšími prívržencami čelili obvineniu z podnecovania proti maďarskej národnosti. Proces proti Hlinkovi a spol. prebiehal v Ružomberku od 26. novembra do 6. decembra 1906, Hlinku odsúdili na 2 roky štátneho väzenia, Šrobára na 1 rok, niekoľkých ďalších na kratšie tresty.
Po odpykaní trestu v Segedíne sa Šrobár vrátil do Ružomberka. Po vypuknutí 1. sv. vojny aktívne spolupracoval s českou Maffiou.
V máji 1917 cestoval cez Budapešť do Viedne a Prahy, kde sa v rozhovoroch s Antonínom Švehlom a ďalšími predstaviteľmi zasadzoval za zahrnutie Slovenska do pripravovaného štátoprávneho vyhlásenia českých poslancov. V Prahe sa zúčastnil aj tzv. Divadelných slávností, ktoré sa konali pod predsedníctvom K. Kramářa. Po spiatočnej ceste sa vo Viedni stretol s K. Stodolom a v Budapešti s E. Stodolom.
Antisemitský motív je v Šrobárovom zmýšľaní toho obdobia vypuklý:
Jeho politická aktivita kulminovala v posledných mesiacoch vojny v čase stupňujúcich sa požiadaviek česko-slovenskej zahraničnej akcie (Štefánik, Masaryk) po signáloch zo Slovenska, ktoré by legitimizovali ich úsilie o pripojenie Slovenska k budúcemu Československu. Šrobár 1. mája 1918 vystúpil na sociálnodemokratickej manifestácii v Liptovskom Mikuláši s požiadavkou "samourčovacieho práva pre uhorskú vetvu československého kmeňa". Nie je jasné či formulácia odznela priamo na zhromaždení, alebo ju Šrobár až dodatočne vpísal do textu rezolúcie, ktorú rozoslal do českých denníkov. (V Šrobárovom rukopisnom texte rezolúcie je formulácia, ktorá požaduje právo na sebaurčenie pre "uhorskú vetvu slovenského kmeňa", a dodatočne k "slovenskému" je slabo ceruzkou vpísané slovo "česko") Národné noviny uverejnili rezolúciu 4. mája 1918, redaktor J. Škultéty však práve inkriminovaný termín odmietol uverejniť a nahradil ho výrazom "Slováci" a do poznámky uviedol "v prijatej rezolúcii je toto pomenovanie ináč označené". Hodžov "Slovenský denník" uviedol formuláciu "slovenský národ" a české časopisy "československý národ". Samotný Šrobár uvádza:
Uhorské úrady na základe správ zahraničnej tlače začali 29. júna 1918 vyšetrovanie a Šrobára 14. augusta internovali v Cegléde, kde ošetroval juhoslovanských vojnových zajatcov.
Potom, ako po mesiaci požiadal o dovolenku, sa do internačného tábora už nevrátil a 28. októbra 1918 ráno dorazil do Prahy a ako jediný Slovák sa stal účastníkom vyhlásenia Československa. Stal sa členom Revolučného národného zhromaždenia v Prahe a na jeho odporúčanie kooptovali poslancov do Slovenského klubu.
Ako ministra s plnou mocou pre správu Slovenska ho vyslali na Slovensko, kde postupne v Skalici, Žiline a Bratislave spolu so svojou "vládou" (referenti) organizovali štátnu správu nového štátu. Zažil v tom období niekoľko krušných chvíľ (napr. fiasko pri "slávnostnom" príchode slovenskej vlády do Bratislavy). Bol jedným z iniciátorov brania rukojemníkov z radov civilného obyvateľstva ako prostriedku na pacifikáciu proti-československých nálad.
V r. 1921-1922 bol ministrom školstva a národnej osvety, od roku 1922 až do odchodu do dôchodku prednášal na Lekárskej fakulte UK, kde v roku 1935 získal profesúru.
V r. 1930 sa, v snahe riešiť svoju finančnú tieseň, so svojim spoločníkom bratislavským právnikom Gabrielom Kuchtom rozhodli zakúpiť vo Viedni zbierku 180 obrazov starých majstrov s nádejou na ich následný predaj s vysokým ziskom. 3 a 1/4 milióna korún použitých na nákup obrazov získali zo súkromných pôžičiek. Zbierku vyviezli do Holandska, časť z nej predali do Ríma a Londýna. Vyskytli sa však pochybnosti o pravosti obrazov a majitelia diela vrátili. Šrobár, keď vysvitlo, že sa pravdepodobne stal obeťou podvodu, sa pod tlakom veriteľov neúspešne snažil predať diela československým štátnym inštitúciám. V čase hrozby exekúcie vypracovala kancelária prezidenta pre Masaryka správu, v ktorej sa píše:
Masaryk napokon v záujme udržania aféry v tajnosti intervenoval u Živnobanky, liehovarníckom priemysle a inde a v záujme urovnania aféry obetoval aj z vlastného prezidentského fondu 1 mil. korún.
V rokoch 1925-1935 bol senátorom Národného zhromaždenia za agrárnu stranu. Postupne sa vyhrotili jeho vzťahy s Andrejom Hlinkom aj Milanom Hodžom, keď ho agrárna strana odmietla kandidovať do volieb, utiahol sa do Trenčianskych Teplíc a v r. 1937 odišiel do dôchodku.
Po vzniku vojnového slovenského štátu sa zapojil do činnosti odbojových skupín, kvôli slabej konšpirácii bol nútený utiahnuť sa na Donovaly, kde ho zastihlo SNP.
Šrobár nemal skúsenosti s politickým štýlom a prostriedkami, ktoré používali komunistickí predáci K. Šmidke, G. Husák, R. Slánsky a starnúci politik sa stal iba bábkou v ich rukách. Spolu s K. Šmidkem bol spolupredsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady, a bol aj členom delegácie SNR, ktorá odletela do Moskvy na rokovania o budúcej vláde. Napriek svojmu čechoslovakistickému presvedčeniu si osvojil heslo "rovný s rovným", presadzované slovenskou reprezentáciou voči Benešovi. Predsedal aj slávnostnému zasadnutiu vlády v Košiciach, na ktorom bol vyhlásený Košický vládny program.
V r. 1945-46 zastával post ministra financií za Demokratickú stranu, keď ho v r. 1946 z vedenia Demokratickej strany odsunuli jeho spolustraníci, založil Stranu slobody a po februári 1948 vo veku 81 rokov prijal ministerský post v Gottwaldovej vláde. O okolnostiach jeho kandidovania do pražskej vlády píše L. Holdoš vo svojich memoároch:
Šrobár zostal ministrom pre zjednocovanie zákonov až do svojej smrti. Zomrel 6. decembra 1950, niekoľko dní po operácii zhubného nádoru pažeráka v olomouckej nemocnici, kedy aj napriek úspešnému výkonu zostával jeho zdravotný stav vďaka pridruženým ochoreniam naďalej vážny. Pochovali ho so všetkými štátnickými poctami na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.
Autor memoárových prác, poviedok, románu, ideovo-politických článkov a zdravotnícko-osvetových príspevkov.
This article uses material from the Wikipedia Slovenčina article Vavro Šrobár, which is released under the Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.0 license ("CC BY-SA 3.0"); additional terms may apply (view authors). Obsah je dostupný pod licenciou CC BY-SA 4.0, pokiaľ nie je uvedené inak. Images, videos and audio are available under their respective licenses.
®Wikipedia is a registered trademark of the Wiki Foundation, Inc. Wiki Slovenčina (DUHOCTRUNGQUOC.VN) is an independent company and has no affiliation with Wiki Foundation.