Nežná revolúcia (čes.
november">17. november – 29. december 1989) je názov pre nekrvavé udalosti, ktorých dôsledkom bolo odstránenie komunistického režimu v Česko-Slovensku. Iniciátormi boli študenti, ku ktorým sa pridali najprv výtvarníci, herci a divadelníci a postupne ostatné skupiny obyvateľstva. Na Slovensku bola vytvorená Verejnosť proti násiliu a v Česku Občianske fórum. Po brutálnom zásahu polície v piatok 17. novembra proti študentom na pražskej Národnej triede študenti na všetkých vysokých školách od 21. novembra štrajkovali. V Bratislave študenti zorganizovali protestnú demonštráciu už vo štvrtok 16. novembra. 27. novembra sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk. 7. decembra 1989 po rezignácii komunistickej federálnej vlády bola 10. decembra vymenovaná nová vláda a prezident Gustáv Husák podal demisiu. 28. decembra 1989 Federálne zhromaždenie zvolilo za svojho predsedu Alexandra Dubčeka a 29. decembra 1989 bol za prezidenta ČSSR zvolený Václav Havel. Prvé slobodné parlamentné voľby sa uskutočnili v júni 1990.
Nežná revolúcia čes. Sametová revoluce | |||
Tribúna demonštrantov pri soche svätého Václava v Prahe | |||
Dátum | 17. november – 29. december 1989 | ||
---|---|---|---|
Miesto | Česko-Slovensko | ||
Príčina | nespokojnosť s politicko-spoločenským totalitným komunistickým systémom
| ||
Prostriedky | pasívny odpor a vyjednávanie | ||
Výsledok | pád totalitného režimu | ||
Strany | |||
| |||
Lídri | |||
| |||
Štatistika | |||
Zranených | 568 (po policajnom zásahu 17. novembra) |
Komunistická strana získala moc v krajine prevratom vo februári 1948. Žiadne oficiálne opozičné politické strany počas „vlády jednej strany“ neboli povolené. Odlišne zmýšľajúci občania a najmä aktívni odporcovia – disidenti boli prenasledovaní tajnou políciou (Štátna bezpečnosť – ŠtB). Široká verejnosť sa tak bála otvorene podporovať disidentov zo strachu z prepustenia z práce alebo vyhodenia zo školy alebo inej perzekúcie. Cenzúra označovala niektoré diela (spisovateľov, filmy alebo iné formy umenia) ako majúce „negatívny postoj k socializmu“ a tým pádom boli zakázané. Na „čiernu listinu“ sa však mohli dostať nielen diela ale aj osoby a to pre svoje názory a postoje (podpora politiky Alexandra Dubčeka v priebehu Pražskej jari, nesúhlas s vojenskou okupáciou z roku 1968 a následnou normalizáciou, náboženské presvedčenie, neúčasť na voľbách, podpis Charty 77) ale aj pre svoj pôvod (dieťa bývalého podnikateľa, kulaka, nekomunistického politika) alebo preto, že rodinní príslušníci emigrovali na „Západ“. Tieto pravidlá bolo možné presadzovať a kontrolovať, pretože všetky školy, médiá a podniky patrili štátu a boli riadené politickými nominantmi Komunistickej strany (tzv. nomenklatúra).
Okrem politických boli obmedzované aj iné slobody. Obyčajní ľudia nemohli slobodne vycestovať do väčšiny krajín. Museli mať tzv. „devízový prísľub“ (prísľub, že banka žiadateľovi predá valuty cudzej meny v stanovenom limite) a „cestovnú doložku“ (potvrdenie získané v podstate od Štátnej bezpečnosti na základe vyjadrení nadriadených, zamestnávateľa, orgánov komunistickej strany a pod.), ktoré mali zaručiť, že sú „dôveryhodní“ a neutečú na „Západ“. Takzvaným nespoľahlivým sa zákaz vycestovania odôvodňoval, tým že ich vycestovanie „nie je v súlade so štátnymi záujmami ČSSR“. Pre zabránenie odlivu takzvanej „tvrdej meny“ existovala sieť predajní TUZEX so 170 pobočkami, v ktorej sa dalo nakupovať len za valuty alebo za „bony“, nie však za koruny.
Nesloboda, strnulosť a všeobecný nedostatok, spolu s pocitom, že ľudia žijú vnútri „koncentračného tábora“ (ostnaté drôty, psy, vojaci so samopalmi na hraniciach) viedli mnohých buď k rezignácii alebo emigrácii alebo protestom najprv slabo organizovaných jednotlivcov a skupín, neskôr ku vzniku opozičných organizácií ako napríklad Charta 77.
Aj vplyvom studenej vojny a ostatných globálnych okolností sa extenzívny ekonomický rast v 80. rokoch 20. storočia u nás zastavil. Nový (od roku 1985) generálny tajomník ÚV KSSZ Michail Gorbačov v narastajúcej systémovej krízy sovietskeho impéria proklamoval demokratizačnú reformu systému. V Sovietskom zväze presadzoval „prestavbu“ (perestrojka) a zásadu „otvorenosti“ (glasnosť), čo vytváralo tlak aj na komunistické strany v iných socialistických krajinách. KSČ sa oficiálne k svojmu sovietskemu vzoru hlásila, ale prakticky sa vedenie strany tieto procesy snažilo brzdiť. Perestrojka v komunistickom Česko-Slovensku v podstate neexistovala, pretože žiadne zásadné zmeny sa neuskutočnili. Reformný potenciál KSČ bol zásadným spôsobom oslabený opakovanými čistkami nazvanými „normalizácia“, ktorá prebiehala po roku 1968. Vedenie KSČ sa pohybovalo v bludnom kruhu a len stereotypne po sovietskom vzore hovorilo neustále o nutnosti perestrojkových reforiem. Počas návštevy Československa v apríli 1987 prišiel Gorbačov s manželkou Raisu do Bratislavy, kde ich vítal Husák. Ten sa vraj chcel Gorbačovovi vzdať funkcií ale z funkcie tajomník ÚV KSČ odstúpil až v decembri 1987 keď ho vytlačil Jakeš. Zmeny na špičke mocenskej pyramídy pre bežného občana nepredstavovali žiadnu výraznejšiu zmenu k lepšiemu. Naopak, v podobe Jakešovho presláveného prejavu, v ktorom sa sám seba prirovnal k osamelému kolu v plote (kůl v plotě) na Červenom Hrádku v júli 1987 symbolizovali skôr pokračujúci úpadok.
V rovnakom čase, 4. júna 1987 vyšla v Bratislave brožúra Bratislava/nahlas. Napriek tomu, že obsahovala odborné informácie o ochrane životného prostredia, stala sa predmetom aj politického diskurzu. Kríza v spoločnosti bola čoraz viditeľnejšia a nahromadené problémy bolo ťažko skrývať. Václav Havel označil túto iniciatívu za slovenskú obdobu Charty 77.
Prejavy nespokojnosti rástli od spontánnych prejavov do organizovaných manifestácií. Od decembra 1987 sa v českých mestách odohralo viacero pouličných demonštrácií. Veľký ohlas mala sviečková manifestácia v Bratislave, ktorú 25. marca 1988 Štátna bezpečnosť brutálne rozohnala.
12. októbra 1988 Ladislav Adamec (ktorý sa chcel profilovať do úlohy československého Gorbačova) nahradil vo funkcii predsedu federálnej vlády Lubomíra Štrougala. V kľúčových pozíciách však zostalo mnoho dogmatikov spätých s okupáciou v roku 1968 a následnými rokmi normalizácie. Postoj k perestrojke rozdelil politikov do skupín a názorových prúdov. Viditeľnou bola skupina dogmatikov, odmietajúcich prestavbu a zdôrazňujúcich „československé špecifiká pri prijímaní perestrojky“. Do tejto skupiny patrila väčšina politikov na najvyšších postoch, spojených s okupáciou Československa v roku 1968 na čele s V. Biľakom. Husák patril skôr ku skupine opatrne podporujúcej prestavbu. Do najvyšších straníckych funkcií v ÚV KSČ bol v apríli 1989 kooptovaný vedúceho tajomníka Mestského výboru KSČ v Prahe Miroslav Štěpán, ktorý bol verejne profilovaný ako dynamický, reformne orientovaný politik ovplyvnený sovietskou perestrojkou. (O obľube komunistických politikov rôznych zameraní svedčí, že 10 dní po revolúcii, 26. novembra 1989 predstavitelia OF precizovali mená „najskompromitovanejších politikov“ na tri: Gustáv Husák, Alois Indra a Miroslav Štěpán).
Gorbačov 8. decembra 1988 ohlásil na pôde OSN jednostranné početné zníženie stavu sovietskych vojsk vo východnej Európe o pol milióna vojakov. Zároveň oznámil zámer stiahnuť z územia Česko-Slovenska, NDR a Maďarska do roku 1991 šesť tankových divízií. Spojené štáty vzápätí prijali balík hospodárskej pomoci pre Poľsko a Maďarsko, vrátane reštrukturalizácie ich zahraničného dlhu, pôžičiek na podporu súkromného podnikania a opatrení na oživenie obchodu s USA.
Nasledovala pražská demonštrácia z 21. augusta 1988 (20. výročie okupácie) a séria nepokojov v centre Prahy v januári 1989 k pripomenutiu 20. výročia upálenia sa Jana Palacha (tzv. Palachov týždeň začal 15. januára).
V júni 1989 zverejnila Charta 77 petíciu Niekoľko viet (Několik vět), ktorá okrem iného požadovala prepustenie politických väzňov, slobodnú diskusiu o roku 1968 alebo rešpektovanie požiadaviek veriacich. Podpisovú petíciu inicioval Václav Havel po svojom prepustení z väzenia. Od júna do novembra 1989 Niekoľko viet podpísalo okolo 40 tisíc osôb. Havel predpokladal, že rozhodujúce udalosti sa odohrajú v decembri 1989, pretože Deň ľudských práv sa oslavuje 10. decembra na počesť prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv.
Predstavitelia nezávislých iniciatív, ako sa samy označovali opozičné orientované disidentské skupiny, navrhovali založenie „koordinačného výboru“, ktorý mal následne začať rokovania so zástupcami vládnuceho režimu o ďalšom vývoji. Tento variant presadzovali najmä aktivisti Demokratickej iniciatívy a zástupcovia Obrody (Klub za socialistickú prestavbu). Proti boli zástupcovia Hnutia za občiansku slobodu, ktorého zakladajúci program (zverejnený v októbri 1988 pod názvom „Demokracia pre všetkých!“) obsahoval už výrazne politické požiadavky, vrátane zrušenia vedúcej úlohy komunistickej strany, usporiadanie slobodných volieb a povolenie súkromného vlastníctva. Havel a jeho spolupracovníci v atmosfére po páde Berlínskeho múru (9. novembra 1989) pripravovali na december veľkú demonštráciu, kde sa mali zísť signatári petície „Niekoľko viet“. Ich cieľom bolo donútiť komunistické vedenie k rokovaniu za okrúhlym stolom.
Najznámejší slovenský signatár Niekoľko viet Milan Kňažko sa v októbri 1989 dokonca otvoreným listom vzdal titul zaslúžilý umelec. Na Slovensku vtedy kolovala petícia za oslobodenie zadržaných slovenských signatárov Charty 77, neformálne označovaných Bratislavská päťka, ktorých v auguste 1989 zadržala polícia.
V roku 1980 vznikli v Poľsku nezávislé odbory Solidarita, ktoré prerástli v spoločenské hnutie, ktoré viedlo až k pádu komunistickej vlády v Poľsku. Na jar 1989 komunistická strana pristúpila na usporiadaní "poloslobodných" volieb. Drvivé víťazstvo Solidarity v druhom kole v júni 1989 nakoniec viedlo k vytvoreniu širokej vlády na čele s prvým nekomunistickým premiérom v histórii sovietskeho bloku.
Éra „gulášového komunizmu“ sa v Maďarsku skončila, keď J. Kádár odstúpil z vedenia strany v máji 1988. Jeho nástupca Károly Grósz dostal od Gorbačova zelenú „vnútorné zmeny sú výhradne vaša vec“. V marci 1989 opatrná Budapešť informovala Gorbačova o zámere odstrániť z hraníc s Rakúskom „železnú oponu“. Aj v tomto prípade dostali odpoveď: „V tom nevidíme problém.“ V marci 1989 vláda vyhlásila výročie začiatku maďarskej revolúcie (1848 – 1849) za štátny sviatok. Na opozičnú demonštráciu v Budapešti prišlo vtedy 75 000 ľudí. Na symbolickom pohrebe bývalého premiéra a vodcu Maďarského povstania Imre Nagya, ktorý bol popravený v roku 1958, prišlo na Námestie hrdinov 16. júna 1989 250 až 300 tisíc ľudí. Posledný rečník, vtedy 26 ročný Viktor Orbán, v priamom televíznom prenose verejne žiadal: "Treba okamžite začať rokovania o odchode sovietskych vojsk z Maďarska a skoncovať s komunizmom“. Postupné preberanie moci malo v Maďarsku formu Rozhovorov pri okrúhlom stole, ktoré začali 22. apríla 1989 a skončili podpísaním dohody 18. septembra 1989. Dôsledkom boli zmeny zákonov a ústavy smerujúce k demokratickej spoločnosti a slobodným voľbám. Komunisti premenovali svoju stranu na „maďarskú socialistickú“ a 23. októbra 1989 vyhlásil predseda maďarského parlamentu zánik ľudovej republiky (socialistického štátu) a vznik novej, slobodnej, demokratickej a nezávislej Maďarskej republiky.
V letných mesiacoch roka 1989 sa na veľvyslanectve Nemeckej spolkovej republiky (Západného Nemecka) v Prahe zhromaždilo veľké množstvo utečencov z NDR (Východného Nemecka). Po rokovaniach bolo vypravených niekoľko vlakov, ktoré ich dopravili do Západného Nemecka. Po otvorení hraníc v Maďarsku do Rakúska (od 2. mája 1989) nemeckí utečenci v júni 1989 prebiehali cez hranice tadiaľto. Režim vo Východnom Nemecku skolaboval po tom, čo 7. novembra 1989 boli hranice otvorené úplne a 9. novembra padol Berlínsky múr. Krátko nato odstúpila východonemecká komunistická vláda.
Česko-Slovensko bolo teda poslednou krajinou v strednej Európe, ktoré zostávalo pod priamym vplyvom vtedy ešte komunistického Sovietskeho zväzu.
15. januára 1989 pricestoval do Moskvy emisár nastupujúceho amerického prezidenta Georgea Busha st, Henry Kissinger. Najprv sa stretol s Alexandrom Jakovlevom, hlavným stratégom politiky perestrojky a potom s Gorbačovom. Podľa jeho správy: „Gorbačovovská perestrojka doma hapruje a sovietsky líder hľadá úspech v zahraničnej politike,“... „Gorbačov je pripravený zaplatiť za to určitú rozumnú cenu“ (ZSSR okrem problémov v zásobovaní vnútorného trhu spôsobených hospodárskou stagnáciou až úpadkom mal problémy v Náhornom Karabachu, kde na severe, vtedy ešte sovietskeho Azerbajdžanu už fakticky prebiehala občianska vojna s Arménmi, odstredivé tendencie v Pobaltsku, kde opozičné „národné fronty“ začali boj za nezávislosť). Na 12. februára 1989 zvolal Bush poradu, na ktorej s najbližšími spolupracovníkmi analyzovali situáciu v Sovietskom zväze a jeho sfére vplyvu. Podľa Brenta Scowcrofta, vtedy poradcu prezidenta pre otázky národnej bezpečnosti, porada dospela k záveru, že sovietsky líder súhlasí so zmenami vo východnej Európe a že tieto zmeny spôsobia rozpad sovietskeho bloku. „Gorbačov si zrejme neuvedomoval, že komunistické režimy v krajinách bloku nemajú masovú podporu a pri prvej príležitosti sa zrútia.“ V marci 1989 sa Andrej Sacharov stal predsedom, v tom čase nového najvyššieho sovietskeho legislatívneho orgánu - zjazdu ľudových poslancov. 9. júna 1989 za prítomnosti Gorbačova žiadal Sacharov zrušiť článok Ústavy ZSSR o vedúcej úlohe komunistickej strany a premeniť Sovietsky zväz na konfederáciu republík. Omnoho menej radikálna petícia Niekoľko viet, ktorú pripravila Charta 77 bola zverejnená 29. júna 1989 vo vysielaní Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky. Napriek tomu česko-slovenské mocenské orgány vnímali túto petíciu ako vážnu hrozbu a prijímali mimoriadne opatrenia.
Na rozdiel od ZSSR si Komunistická strana Číny zachovala politický monopol a na pekinskom Námestí nebeského pokoja Tchien-an-men pri zásahu armády 4. júna 1989 prišlo o život niekoľko stoviek civilistov.
V tento deň vysokoškolskí a stredoškolskí študenti zorganizovali protestnú demonštráciu v podvečerných hodinách v Bratislave, na ktorej sa zúčastnilo asi 150, 250 až 300 osôb. Neohlásené a teda nepovolené zhromaždenie sa začalo na Hodžovom námestí (vtedy Mierové námestie) už za tmy po 17:00. Kým študenti na námestí dospievali študentskú a štátnu hymnu, objavili sa príslušníci a vozidlá Zboru národnej bezpečnosti (ZNB). Po príchode asi 20 policajtov na 6 autách okolo 150 až 250 študentov prešlo z námestia podchodom a pokračovalo cez Námestie SNP, Klobučnícku ulicu na Námestie 4. apríla (dnes Hlavné námestie), cez Rybársku bránu na Hviezdoslavovo námestie, odtiaľ na Námestie Ľudovíta Štúra a po Vajanského nábreží k budove rektorátu UK, na Šafárikovom námestí, kde na mieste, kde bola v auguste 1968 zastrelená študentka Danka Košanová položili kvety. Odtiaľ prešli k vtedajšiemu ministerstvu školstva na Dobrovičovej (vtedajšej Suvorovovej) ulici. Skandovali heslá: Slobodu slova! Nechceme reaktor! Chceme školské reformy! Chceme školy pre všetkých! Demokraciu, demokraciu! Slobodu bratislavskej päťke! My chceme slobodu,.. dialóg,..reformy! Po ich príchode vyšiel z ministerstva školstva pred budovou tajomník ÚV KSS Gejza Šlapka v sprievode riaditeľa odboru vysokých škôl Jána Porvazníka, ktorý študentom ponúkol dialóg ale nie na ulici, čo zdokumentovala aj prítomná česko-slovenská televízia (redaktor Pavel Jacz). Šlapka na študentov pokrikoval a urážal ich, avšak policajti, ktorí z oboch strán ulicu uzavreli, sa stiahli a umožnili študentom odísť. Televízia z demonštrácie zverejnila zostrih ešte v ten večer v relácii Aktuality, ktorý od 22:00 na II. programe celoštátne vysielala STV. V relácii za študentov hovorila Henrieta Hrinková, študentka 4. ročníka žurnalistiky FF UK. Ako ďalších aktivistov neskôr uviedla: Milan Novotný, Maroš Sedílek, Daniel Bútora, Sveťo Bombík, Robo Gál, Radoslav Števčík. (V roku 2019 ako iniciátorka pochodu bola Magda Biznárová (Hlaváčová) ocenená cenou rekotra UK spolu s ďalšími ako Dionýz Hochel, Henrieta Hrinková, Milan Novotný či Radoslav Števčík.) Demonštrácia prerástla do verejnej diskusie na Hviezdoslavovom námestí, odkiaľ sa dav neskôr postupne rozišiel. Oficiálnym cieľom bol protest proti vtedajšiemu návrhu vysokoškolského zákona a za akademické slobody, rečníci však žiadali aj prepustenie Jána Čarnogurského (Bratislavská päťka), skutočnú demokraciu, slobodu cestovania a pod. Demonštranti mali šťastie v tom, že polícia predpokladala nepokoje skôr v piatok (o deň neskôr) a skôr v Prahe. Vyšetrovanie a postih účastníkov dovtedy najväčšej demonštrácie na Slovensku v tom roku však predbehli udalosti nasledujúcich dní.
V piatok 17. novembra sa v Prahe na Albertove (univerzitná štvrť) zišli českí aj slovenskí študenti vysokých škôl pri oficiálnom pietnom akte pri príležitosti 50. výročia smrti Jana Opletala a zatvorenia českých vysokých škôl v roku 1939 nacistickým Nemeckom (Medzinárodný deň študentstva). Zhromaždenie bolo oficiálne pod patronátom mestskej vysokoškolskej rady Socialistického zväzu mládeže. O 16:00 bolo prítomných asi 15 000 účastníkov. Študenti niesli štátne zástavy, spievali a skandovali požiadavku na zmenu pomerov v Česko-Slovensku (odstúpenie skompromitovaných komunistických politikov, dodržiavanie ľudských a občianskych slobôd, prepustenie politických väzňov, začatie dialógu s nezávislými iniciatívami). Z Albertova sa sprievod vydal na cestu Prahou. Postupne došiel až na Vyšehrad, kde po dvoch hodinách bola oficiálna časť programu ukončená. Po skončení oficiálnej časti sa dav vydal do centra mesta (v súlade s plánmi iniciatívy STUHA vedenou Jiří Dienstbierom ml. a Šimonom Pánkom). V sprievode podľa odhadov pochodovalo nakoniec až okolo 50 tisíc osôb.
Približne 10 tisíc demonštrantov sa nakoniec ocitlo za Národným divadlom (na Národnej triede), kde im o 19:30 špeciálne jednotky zahradili cestu. Aby bolo zabránené ďalšiemu pochodu demonštrantov boli uzavreté ulice Mikulandská a Voršilská a tým bol zablokovaný ústup smerom k Národnému divadlu. 10 tisíc ľudí sa tak ocitlo uzatvorených na jednej ulici medzi dvoma policajnými kordónmi. Demonštrácia pokračovala na mieste v pokojnej a nenásilnej podobe prevolávaním hesiel ako Máme holé ruce ale aj politických ako Jakeša do koša! V tejto dobe bol ešte demonštrantom umožnený individuálny voľný odchod. Čelo sprievodu stálo voči mladým príslušníkom Verejnej bezpečnosti (VB), ktorým niektorí podávali kvety a chceli s nimi diskutovať. Polícia medzitým uzatvorila aj všetky susedné ulice takže demonštranti boli úplne obkľúčení v obmedzenom priestore. Približne o 20:15 došlo ku zmene. Príslušníci Pohotovostného pluku VB a Oddielu osobitného určenia ministerstva vnútra (tzv. červené barety) veľmi razantne zakročili. Rozháňanie študentov sa zmenilo na brutálnu bitku. Takto postupoval pohotovostný pluk až do 22:30, kedy na Národnú triedu prišli prvé sanitky. O 22:38 odišli aj červené barety. Neskôr nezávislá vyšetrovacia komisia uviedla, že bolo zranených celkom 568 osôb. Študentov bili obuškami, tak, že príslušníci vytvorili medzi sebou uličku, ktorou museli demonštranti prejsť alebo prebehnúť. Vybraných zatýkali. Jeden zostal ležať na zemi. Ako sa ukázal neskôr bol to agent ŠtB Ludvík Zifčák alias študent Martin Šmíd, ktorý len odpadol. Príslušníci rýchlo odniesli jeho nehybné telo do sanitky. Drahomíra Dražská, vrátnička na internáte v Tróji, ktorá bola sama ľahko zranená, si to všimla a začala šíriť správu, ktorá sa neskôr ukázala ako fáma, o zabitom študentovi. Udalosť vyvolala medzinárodné rozhorčenie. Pozri aj samostatný článok Fáma o smrti Martina Šmída.
„V nedeľu ráno sme si telefonovali a stretli sme sa u mňa jedenásti. Deviati výtvarníci, spisovateľ a filmár. Zvolali sme na večer stretnutie do Umeleckej besedy. Hneď na druhý deň sme v malej sále divadla ustanovili Verejnosť proti násiliu.“ Miroslav Cipár.
V Prahe sa stretli predstavitelia Občianskeho fóra na čele s Václavom Havlom a vlády ČSSR pod vedením Ladislava Adamca.
V Bratislave mimoriadne zasadal ÚV KSS. Z jej vedenia odchádzajú Ondrej Šaling, Gejza Šlapka, Elena Litvajová, Viliam Šalgovič a Štefan Rybár. ÚV KSS nečakane oznámil súhlas so zrušením 4. článku ústavy „o vedúcej úlohe komunistickej strany“.
V celom Česko-Slovensku sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk, prvý od roku 1948. Štrajkujúci sa postavili za požiadavky študentov a občianskych iniciatív. Štrajk sprevádzali mohutné demonštrácie, na ktorých občania požadovali koniec vlády jednej strany, slobodné voľby, odstúpenie Husáka z úradu prezidenta a demokraciu.
V Prahe sa uskutočnilo druhé rokovanie medzi komunistickou vládou na čele s Ladislavom Adamcom, Národného frontu a Občianskym fórom na čele s Václavom Havlom. Strany sa dohodli na zrušení článku ústavy o vedúcej úlohe strany a dohodli sa na novom zložení vlády, ktorá predloží návrh na zmenu ústavného zákona č. 100/1960 o vedúcom postavení Komunistickej strany. V ďalšej relácii Štúdio Dialóg (prvá bola 24.11.) vystúpili Vladimír Ondruš, Milan Kňažko, Zuzana Mistríková, Ján Budaj a Miroslav Kusý.
Federálne zhromaždenie schválilo vypustenie článku 4 v ústave o vedúcom postavení Komunistickej strany, zmenilo článok 6 o postavení Národného frontu ako záväzku spoločenských organizácií a politických strán pod vedením KS a článok 16, týkajúci sa uplatňovania marxizmu-leninizmu v politike, vzdelaní a výchove. Tieto zmeny ukončili 40-ročný monopol komunistickej strany a umožnili vznik nových politických strán a politickej plurality.
V SND sa uskutočnilo manifestačné zhromaždenie OF a VPN. Za predsedníckym stolom sedeli Ján Budaj, Josef Vavrošuek, Marta Kubišová, Václav Havel, Ivan Havel, Šimon Pánek a Milan Kňažko.
V televízii vystúpil predseda vlády ČSSR Ladislav Adamec. Predniesol prejav o vnútropolitickej situácii, sľúbil oboznámiť verejnosť so skutočným stavom ekonomiky, otvoril otázku augusta 1968 a rokovania so ZSSR o dočasnom pobyte ich vojsk v ČSSR. Z funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia odstúpil Alois Indra.
CIA 29. novembra prvý krát informovala v zmysle, že pád režimu je nezadržateľný a KSČ pristúpi na vládu zloženú aj z nominantov opozície.
Vláda SSR a VPN rokovali v Bratislave o dôsledkoch zrušenia článku 4 o vedúcom postavení KSČ. Na 17. mimoriadnej schôdzi SNR zvolili za jej nového predsedu Rudolfa Schustera, ktorý nahradil Viliama Šalgoviča. Poslanci schválili komisiu na prešetrenie sviečkovej manifestácie. SNR sa stotožnila so zmenou ústavy.
V Prahe sa zišla vláda, ktorá ministrovi vnútra rozkázala okamžite odstrániť technické zariadenia na hranici s Rakúskom a Západným Nemeckom. V budove Federálneho zhromaždenia sa zišla komisia na vyšetrenie udalostí zo 17. novembra. Federálne ministerstvo vnútra rozhodlo, že občania môžu od 4. decembra cestovať do zahraničia bez výjazdnej doložky. Skutočný pád železnej opony prišiel však až po nástupe novej nekomunistickej vlády po 10. decembri 1989.
Z Bratislavy cez Žilinu do Košíc išiel mimoriadny Vlak nežnej revolúcie. Bolo v ňom asi 1 000 vysokoškolákov, členovia Radošinského naivného divadla, herci a ďalší aktivisti. Vo väčších mestách potom vystupovali asi 20-členné skupiny, ktoré vystupovali na miestnych mítingoch.
Pred Úradom vlády SSR na Gottwaldovom námestí v Bratislave demonštrovali študenti. V Prahe predseda vlády Adamec podal demisiu.
V Prahe sa utvorila nová federálna vláda (národného porozumenia) na čele s Mariánom Čalfom. Po menovaní vlády podal demisiu prezident Husák. V Čalfovej vláde bolo 11 nekomunistov a 10 komunistov. Prvými podpredsedami boli Valtr Komárek a Ján Čarnogurský, podpredsedami Josef Hromádka, František Pitra, Vladimír Dlouhý, Oldřich Burský a František Reichl. Ministrom zahraničia bol Jiří Dienstbier, ministrom financií Václav Klaus, práce a sociálnych vecí Petr Miler, obrany Miroslav Vacek, zahraničného obchodu Andrej Barčák, dopravy a spojov František Podlena, hutníctva a strojárstva Ladislav Vodrážka, palív a energetiky František Pinc, ľudovej kontroly Květoslava Kořínková, cenového úradu Ladislav Dvořák a ministrami Róbert Martinko a Richard Sacher.
V programovom vyhlásení novej vlády sa hovorilo o prechode Česko-Slovenska k parlamentnej demokracii a k trhovému hospodárstvu, vláda žiadala zrušenie Varšavskej zmluvy a odchod ruských okupačných vojsk z Česko-Slovenska.
Vznikla aj na Slovensku prvá nekomunistická vláda na čele s Milanom Čičom.
Za predsedu Federálneho zhromaždenia bol zvolený Alexander Dubček.
Za prezidenta Česko-Slovenska bol zvolený Václav Havel. Okrem Václava Havla boli kandidátmi i Alexander Dubček, Ladislav Adamec, Čestmír Císař a Valtr Komárek. Správa CIA z 9. decembra obsahovala nasledovné zistenia CIA o zmene Havlovho názoru na funkciu prezidenta. „Havel odmietal stať sa prezidentom, ostatní opoziční predáci ho pravdepodobne presvedčili, aby išiel do ringu, pretože podozrievajú bývalého premiéra Adamca, že chce získať tento post.“
V roku 1990 prijalo Federálne zhromaždenie zmenu protokolárneho názvu česko-slovenského štátu z Československá socialistická republika na Česko-slovenská federatívna republika v slovenčine (a Československá federativní republika v češtine) a po mesiaci na Česká a Slovenská Federatívna Republika. Podľa reformy slovenského pravopisu sa tiež zemepisný názov Československo začal písať v slovenčine so spojovníkom Česko-Slovensko, ale v češtine zostal bez spojovníka.
Konali sa historicky prvé slobodné voľby (8. a 9. júna 1990 do Federálneho zhromaždenia aj do SNR). V Česku presvedčivo zvíťazilo Občianske fórum. Vo voľbách do SNR vyhrala Verejnosť proti násiliu (29,3 %) pred Kresťanskodemokratickým hnutím (19,2 %) a SNS (13,9 %). Komunistická strana Slovenska získala len 13,3 % čo podnietilo vznik jej reformného krídla na jeseň roku 1990 Stranu demokratickej ľavice (SDĽ).
Napriek tomu, že neskôr bol komunistický systém zákonom 125/1996 Z. z. označený za nemorálny a protiprávny, jeho čelní predstavitelia, najmä na Slovensku (napr. Vasil Biľak) neboli odsúdení a potrestaní.
Názov „Sametová revoluce“ anglicky „Velvet revolution“ sa od jedného nezisteného novinára dostal do zahraničných médií, aby sa neskôr rozšíril aj v Česko-Slovensku. Kto a kedy vymyslel toto označenie nevedel povedať ani Petr Pithart, ktorý bol hlavným predstaviteľom Občianskeho Fóra. Na Slovensku sa však revolúcia od začiatku udalostí nazývala „Nežná revolúcia“. Tento výraz v kontexte „tá vaša revolúcia je taká iná, taká nežná“ použil prvýkrát verejne Vladimír Mináč v televíznej besede so študentmi v novembri 1989.
Niektorí, po rokoch, polemizujú s tým či išlo o skutočnú revolučnú zmenu. Jeden z vtedajších českých politikov udalosti označil za organizované odovzdanie moci a hlavne zástancovia konšpiračných teórií zdôrazňujú úlohu Štb.
Nežná revolúcia bola tvorená mužmi aj ženami, avšak dodnes sa v predstavách a prezentáciách udalostí Nežnej revolúcie spomínajú primárne muži. Práve na základe tejto jednostrannej prezentácie Nežnej revolúcie sa spisovateľka Ingrid Hrubaničová, v roku 2009, rozhodla uverejniť výzvu, v ktorej žiadala ženy, ktoré sa participovali na revolúcii, aby vystúpili a podelili sa o ich skúsenosti. Túto výzvu neskôr prebrala feministická organizácia Aspekt, ktorá ju publikovala na svoju webovú stránku v roku 2009 a v knihe Politiky a političky (2011), autorka Zuzana Maďarová analyzuje a opisuje skúsenosti žien, ktoré na výzvu reagovali. Feministická organizácia Aspekt dodnes skúma mediálnu prezentáciu žien počas a po Nežnej revolúcii a taktiež aj samotnú sebaprezentáciu revolucionárok, nakoľko o tejto udalosti, podľa spisovateľky a akademičky Zuzany Maďarovej, nemôžeme vedieť všetko, ak ju študujeme, vnímame a preciťujeme, len z pohľadu mužov.
Na výstave Svedectvo o revolúcii sú ako „osobností revolúcie“ prezentovaní len muži: Svetoslav Bombík, Ján Budaj, Martin Bútora, Ľubomír Feldek, Fedor Gál, Milan Kňažko, Ladislav Snopko, Peter Zajac, Miroslav Kusý, Peter Tatár, Vladimír Ondruš, Jozef Mikloško.[chýba zdroj]
Okrem mužov (Mikloška, Zajaca), však prezidentka Čaputová v januári 2020 vyznamenala aj Zuzanu Mistríkovú radom Ľudovíta Štúra II. triedy, ako osobnosť roku 1989, ktorá patrila k študentským lídrom Nežnej revolúcie.
This article uses material from the Wikipedia Slovenčina article Nežná revolúcia, which is released under the Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.0 license ("CC BY-SA 3.0"); additional terms may apply (view authors). Obsah je dostupný pod licenciou CC BY-SA 4.0, pokiaľ nie je uvedené inak. Images, videos and audio are available under their respective licenses.
®Wikipedia is a registered trademark of the Wiki Foundation, Inc. Wiki Slovenčina (DUHOCTRUNGQUOC.VN) is an independent company and has no affiliation with Wiki Foundation.