Maráthčina

Ako všetky indoárijské jazyky sa maráthčina vyvinula zo sanskritu. Maráthské nápisy sú doložené z prelomu 1. a 2. tisícročia. V stredoveku vznikali v maráthčine dôležité hinduistické diela. Vzhľadom na rozšírenie okolo dnešného Bombaja bola maráthčina prvým indoárijským jazykom, s ktorým sa zoznamovali Európania (v tomto prípade Portugalci). Dnes je maráthčina úradným jazykom štátu Maháráštra (zatiaľ čo hindčina a angličtina sa používajú v komunikácii s federálnymi úradmi).

 

Maráthčina má bližšie k sanskritu ako napr. hindčina, a to tak zložitejšou gramatikou (pády), ako aj slovnou zásobou, ktorú menej ovplyvnila perzština a arabčina. Slovosled je pomerne pevný a radí maráthčinu medzi SOV jazyky (subjekt – objekt – verbum), teda najskôr podmet, potom predmet a nakoniec sloveso. Fonetickú výbavu má viac-menej spoločnú s ostatnými indoárijskými jazykmi, významným rysom sú prídychové varianty razených spoluhlások a zvláštna rada retroflexných hlások t – th – d – dh – n. Zvláštnosťou oproti severoindickým jazykom je časté nahradzovanie l v sanskrtských slovách retroflexnou laterálnou aproximantou ḷ.

Maráthčina používa písmo dévanágarí, v ktorom každá spoluhláska obsahuje implicitnú samohlásku šva a prípadné iné samohlásky sa vyznačujú diakritickými znamienkami nad, pod, pred nebo za spoluhláskou. Okrem toho existujú tiež samostatné znaky pre samohlásky, ktoré stoja na začiatku slabiky.

Tradičné abecedné poradie písmen v dévanágarí a ďalších príbuzných písmach je podľa fonetických vlastností, teda najskôr samohlásky, potom spoluhlásky, najskôr razené v 5 radách podľa miesta tvorby (ka, ča, ṭa, ta, pa), v rámci rady vždy dvojice neznelých (bez prídychu a s prídychom), dvojice znelých a odpovedajúca nosová spoluhláska. Nakoniec prichádzajú polosamohlásky, sykavky a ostatné.

Podstatné mená

Podstatné mená rozlišujú rod mužský (pullinga), ženský (strílinga) a stredný (napusakalinga). Pravidla priradenia slov k rodom sú zložité, ale často platí, že mená rodu mužského končia na -á, ženského na -í. V množnom čísle sa mužské -á mení na -é, ženské -í sa mení na -já. K podstatným ménám rodu stredného končiacim na spoluhlásku sa v množnom čísle pripojuje -é. Príklady:

V súlade s tradičnou indickou gramatikou sa v maráthčine rozlišuje 8 pádov. Ich názvy pochádzajú zo sanskrtu a znamenajú (s výnimkou vokatívu) proste „prvý“ až „siedmy“ pád. Pády sa však nekryjú so všetkými tvarmi, ktoré podstatná mená môžu získať s pomocou prípon (koncoviek). Na jednej strane tvary akuzatívu a datívu sú v podstate zhodné. Na druhej strane existuje veľa prípon, ktoré majú podobnú funkciu ako predložky alebo záložky. Nimi vytvorené tvary by bolo možné chápať ako ďalšie pády, podobne ako v aglutinačných drávidských jazykoch.

Tvar nominatívu je typicky základný tvar slova bez prípony, ako je tomu vo väčšine indoeurópskych jazykoch. Výnimkou je ale prípad, kedy podstatné meno tvorí podmet prechodného slovesa v minulom čase. Potom sa k základnému tvaru pripojuje prípona -né.

U akuzatíve a datíve sú prípony स a ला určené pre jednotné číslo, prípona ना pre množné.

U inštrumentále prípona ने (jednotné číslo) a नी (množné číslo) odpovedá slovenskému jednoduchému inštrumentálu (otázka kým / čím). Naproti tomu prípona शी (jednotné i množné číslo) odpovedá významu predložky s.

Tvary genitívu sa líšia podľa rodu a čísla vlastneného predmetu, takže skôr odpovedajú slovenskému odvodzovaniu privlastňovacích prídavných mien od podstatných mien.

Prípony ablatívu sú spoločné pre obe čísla a odpovedajú významu predložiek od, z. Prípony lokálu odpovedajú významu predložiek v (आत, ईत) a na (वर).

Vokatív sa síce v maráthskej gramatike rozlišuje, ale netvorí sa pripojovaním koncoviek ku kmeňu podstatného mena. Namiesto toho sa pred slovo v nominatívu vloží slovo, odpovedajúce slovenskému „hej, haló!" V dôvernej komunikácii je to अरै araj a ऐ aj, zdvorilostný tvar je अहो ahó.

Príklady predložkových prípon, ktoré nie sú v tabuľke pádov uvedené:

• करीता (karítá) = „pre“
• साथी (sáthí) = „pre“
• बाहेर (báhér) = „vonku“
• खाली (khálí) = „pod“
• पाशी (páší) = „pri“
• जवल (džaval) = „pri“
• शेजारी (šédžárí) = „pri“
• पुढे (puḍhé) = „pred“
• समोर (samór) = „pred“
• मागे (mágé) = „za“
• बरोबर (baróbar) = „spolu s“
• वाचून (váčún) = „bez“
• शिवाय (šiváj) = „bez“
• कदे (kadé) = „k“, „do“
• मुले (mulé) = „kvôli“
• ऐवजी (ejvadží) = „namiesto“

Príklady

Zámena

Zdvorilostné varianty zámen 2. a 3. osoby (okrem stredného rodu) odpovedajú tvarom množného čísla (vykanie).

Číslovky

Na číslovkách je dobre vidieť príbuznosť maráthčiny so slovanskými a ostatnými indoeurópskymi jazykmi.

Slovesá

Infinitív má príponu -ṇé (-णे).

Prítomné tvary slovesa बोलणे bólaṇé „hovoriť“

Minulé tvary slovesa बोलणे bólaṇé „hovoriť“

Budúce tvary slovesa बोलणे bólaṇé „hovoriť“

Existujú aj zložené časy. Priebehový prítomný čas sa tvorí pomocou tvaru slovesa असणे asaṇé „byť." Príklad:

• Priebehový prítomný čas sa tvorí z príčastia prítomného a prítomného tvaru slovesa असणे.
• Priebehový minulý čas sa tvorí z príčastia prítomného a minulého tvaru slovesa असणे.
• Predprítomný čas sa tvorí z príčastia minulého a prítomného tvaru slovesa असणे.
• Predminulý čas sa tvorí z príčastia minulého a minulého tvaru slovesa असणे.

Slovosled

Základný slovosled je podmet – predmet – sloveso. Prívlastok sa kladie pred podstatné meno, ktoré rozvíja. Príslovkové určenie zvyčajne stojí pred slovesom alebo pred predmetom, často ale aj na začiatku vety. Určenie času sa kladie pred určenie miesta. Záporky sa spravidla kladú pred sloveso. Príklady:

Na rozdiel od hindčiny maráthčina prevzala menej slov z perzštiny a arabčiny, namiesto toho si uchovala pôvodné výrazy zo sanskrtu. V modernom jazyku je mnoho výpožičiek z angličtiny, napríklad „železničná stanica“ sa povie rajlvéstéšan (anglicky railway station).

Pre porovnanie oboch jazykov je vedľa maráthčiny ten istý text uvedený aj hindsky.

• Aleš Klégr, Petr Zima et al.: Svetem jazyků. Albatros, Praha, 1989. Str. 150 – 151.
• R. S. Deshpande, G. E. Salpekar: Teach Yourself Marathi. Hippocrene Books, New York, 2005. ISBN 0-87052-620-0