1930 – 1960 Gulag

Do gulagov sa nedostávali len obyvatelia ZSSR, ale aj zahraniční občania, či turisti.

Podľa svedectiev život v gulagoch nebol dobre zabezpečený. Väzni a odsúdenci v týchto táboroch boli nútení pracovať 10 – 12 hodín denne, pravidelná strava nebola zabezpečená a nemohli dbať ani o svoje telo, hygienu a zdravie.

Zatiaľ čo väzni koncentračných táborov gulag boli deportovaní na základe individuálnych a väčšinou falošných súdnych rozhodnutí, ľudia v táboroch GUPVI boli masívne prepravovaní do táborov pre nútenú prácu, pričom ich totožnosť považovali za nepodstatnú.

Podľa Rady Ľudových komisárov ZSSR (rus. Совет народных комиссаров СССР) zo dňa 7. apríla 1930:

"Úlohou nápravno-pracovných táborov je ochrana spoločnosti pred sociálne zvláštnymi, nebezpečnými zločincami prostredníctvom ich izolácie spojenou so spoločensky prospešnou prácou."

Organizácia zmenila počas svojej existencie zhruba 10-krát svoje meno, napr.:

• 1930 - 1933: Glavnoje upravlenije lagerjami OGPU - GULAG (Hlavná správa táborov OGPU)
• 1934 - 1938: Glavnoje upravlenije lagerej, trudovych poselenij i mest zakľučenija NKVD SSSR - GULAG (Hlavná správa táborov, pracovných osád a miest väzby NKVD ZSSR)
• 1939 - 1956: Glavnoje upravlenije ispraviteľno-trudovych lagerej i kolonij ... (za bodky treba doplniť meniaci sa názov ministerstva) - (?)GULAG (Hlavná správa nápravno-pracovných táborov a kolónií ...)
• 1956 - 1958: Glavnoje upravlenije ispraviteľno-trudovych kolonij MVD SSSR - GUITK (Hlavná správa nápravno-pracovných kolónií Ministerstva vnútra ZSSR)

Pracovné trestanecké tábory existovali v cárskom Rusku už pred nástupom boľševikov k moci, ale nepomerne väčší rozmer (počtom väzňov) nadobudli až od roku 1929 s vrcholom okolo roku 1950. Veľké množstvo sovietskych občanov bolo odsúdených na nútené práce v gulagoch najmä počas vlády Josifa Stalina, ich počet neskôr počas vlády Georija Malenkova, Nikitu Chruščova a ďalších postupne klesal. V období po Stalinovej smrti (1953) do XX. zjazdu komunistickej strany bola väčšina bezdôvodne odsúdených politických väzňov z pracovných táborov prepustená. Tábory ďalej fungovali ako klasické trestanecké kolónie. Politickí väzni ako takí v krajine ďalej existovali a mnohí boli naďalej nemilosrdne prenasledovaní, masové zatýkanie a fyzická likvidácia neopodstatnene zatknutých osôb však po smrti Stalina stratila svoj brutálny charakter.

Celkovo do systému patrilo 53 táborov s tisícmi oddelení a samostatných bodov, 425 kolónii a viac než 2000 zvláštnych veliteľstiev. Dohromady tvorili asi 30 000 miest výkonu trestu, ktoré zabezpečovali prevýchovno-pracovné tábory (rus. Исправительно-трудовой лагерь, známe aj pod skratkou ITL).

Gulagy boli miestom výkonu trestu. Tomu zodpovedalo aj sociálne zloženie väzňov:

• osoby zvyknuté na fyzickú prácu (kulaci - bývalí statkári; osoby, ktoré porušili trestné právo a podobní)
• ťažkí kriminálnici
• osoby nezvyknuté na fyzickú prácu odsúdené pre politické alebo náboženské príčiny

Úmrtnosť väzňov v gulagoch v rokoch 1934 – 40 bola 4 – 6-krát vyššia ako priemerná úmrtnosť v Sovietskom zväze. Podľa odhadov zomrelo v rokoch 1930 – 1953 v gulagoch asi 1,76 milióna väzňov, asi polovica z nich počas prvých 3 rokov nemeckého vpádu do krajiny. Spolu s väzňami z pracovných kolónii a zvláštnych sídel dosahuje počet obetí číslo 2 749 163, avšak viaceré zdroje toto číslo považujú za stále neúplné.

Sovietske a ruské zdroje uvádzajú nasledovné počty väzňov v gulagoch:

• v rokoch 1937 - 1953 - 17 miliónov osôb
• v rokoch 1929 - 1953 - 21,6 milióna osôb
• v rokoch 1935 - 1941 - 19,8 milióna osôb

Na rozdiel od nacistických vyhladzovacích táborov gulag predstavoval skôr tábory, kde boli väzni nútení pracovať, avšak podmienky boli v rôznych oblastiach odlišné a niektoré pracovné tábory predstavovali skutočné tábory smrti, kde zomierala veľká časť väzňov. Vysoká úmrtnosť bola spôsobená najmä v dôsledku chorôb, často v spojení s odoprením lekárskej starostlivosti, hladu a nevhodných pracovných podmienok. Väzni v táboroch museli nezriedka pracovať až 16 hodín denne či dokonca viac s minimom stravy, bez vhodného náradia, bez skúseností a za daných podmienok s nesplniteľnými normami. Kto normu nesplnil, často nedostal svoj prídel jedla prípadne mu bol prídel zmenšený. Dozorcovia smeli s väzňami zaobchádzať svojvoľne (jedinou podmienkou bolo, aby výrazne neklesla produkcia). Často sa pracovalo v mraze bez patričného oblečenia. Vo väčšine táborov nebola úmrtnosť väzňov výrazná, tragédiou mnohých neodôvodnene odsúdených však bolo, že ako inteligencia neboli zvyknutí na namáhavú fyzickú prácu a systému táborov postupne podľahli. Hlavnou úlohou gulagu bola ťažba surovín a stavba náročných projektov, ako bol napr. Bielomorsko-baltský kanál.

Správy o existencii gulagov sa mimo Sovietsky zväz dostali na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia, ale do plného povedomia sa dostali až po Stalinovej smrti, počas éry Chruščova. Všeobecne známe sa stali po vydaní diel ruského spisovateľa Alexandra Solženicina, ktorý mal s gulagom priamu skúsenosť.

• F. I. Eichmans (apríl — jún 1930)
• L. I. Kogan (do 9. júna 1932)
• M. D. Berman (do 16. augusta 1937)
• I. I. Ilner (do 16. novembra 1938)
• G. V. Filaretov (do 18. februára 1939)
• V. V. Černyšov (do 26. februára 1941)
• V. G. Nesedkin (do 2. septembra 1947)
• G. P. Dobrynin (do 31. januára 1951)
• I. I. Dolgich (do 5. októbra 1954)
• S. J. Jegorov (do 4. apríla 1956)
• P. N. Bakin (do 6. mája 1958)
• M. N. Cholodkov (do 13. júna 1960)