Eduard Chmelár

Neutralita a nestrannosť tohto článku je ľahko spochybniteľná alebo sporná. Upravujte preto článok opatrne a predtým si, prosím, prečítajte diskusiu.

Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. Článok v súčasnej podobe nedostatočne podáva kritiku najmä za šírenie zavádzajúcich tvrdení v prospech Ruska v súvislosti s ruskou inváziou na Ukrajinu (porovnaj demagog.sk). Aj samotná sekcia Kritika obsahuje viacero dovetkov, ktoré sa snažia váhu kritiky relativizovať a kladú ju do polohy názorových (nie faktografických) sporov, pričom niektorá dôležitá kritika nie je vôbec zahrnutá. Miestami článok pôsobí ako hagiografia, napr. pri výpočte autorov, ktorých „už v detstve čítal“, hoci mimo jeho vlastného tvrdenia z interview nie je doložené, že by mali na jeho tvorbu relevantný vplyv. Viaceré údaje uvedené v článku nie sú doložené (spoľahlivým) zdrojom.

Doc. Mgr. Eduard Chmelár, PhD. (* 21. august 1971, Modra) je slovenský politický komentátor, historik a bývalý vysokoškolský pedagóg, poradca premiéra Roberta Fica.

Eduard Chmelár
politický komentátor, historik, poradca podpredsedu parlamentu
Eduard Chmelár v roku 2009
Narodenie	21.8.197121. august 1971 (52 rokov) Modra, ČSSR
Bydlisko	Galanta
Alma mater	Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Odkazy
Commons	Eduard Chmelár
Politický portál  Biografický portál

Od roku 2005 je docentom v odbore slovenské dejiny. Bol vedúcim Ústavu politických vied Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy v Bratislave a prednášal na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. V rokoch 2012 – 2016 bol rektorom Akadémie médií, vysokej školy mediálnej a marketingovej komunikácie v Bratislave. V októbri roku 2008 získal jednu z troch finálových nominácií na Cenu Európskeho parlamentu za žurnalistiku.

Od roku 2023 pôsobil ako poradca podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky (SR) Juraja Blanára, ktorý je podpredsedom politickej strany SMER – sociálna demokracia. Neúspešne kandidoval na prezidenta SR vo voľbách v roku 2019. Od apríla 2023 až do predčasných volieb do Národnej rady Slovenskej republiky pôsobil ako poradca podpredsedu NR SR Juraja Blanára. Od novembra 2023 pôsobí ako poradca predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica.

Narodil sa v Modre, v dome, v ktorom zomrel Ľudovít Štúr. Jeho detstvo sa spája s Pezinkom, kam chodil na základnú školu i gymnázium a žil tu do roku 1996. Študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a interkultúrne vzťahy na University of Warwick v Spojenom kráľovstve. Počas Nežnej revolúcie v roku 1989 bol predstaviteľom VPN v Pezinku. Pracoval ako novinár, dostal niekoľko cien za žurnalistickú tvorbu, založil a viedol spoločensko-politický týždenník Slovo.

Žije v Galante.

Vo svojom vedeckom záujme sa sústreďuje na dejiny, médiá a globalizáciu. Je autorom námetu a scenára cyklu historických dokumentov Magická osmička (STV, 2008) a autorom námetu oceneného filmu Slovenské národné povstanie 1944 (STV, 2009).

Venuje sa slovenským dejinám sa zameraním na štátotvorné udalosti a významné osobnosti slovenskej kultúry, politiky a literatúry. Ja autorom úspešnej (v roku 2022 sa predalo cez 9 tisíc exemplárov) knihy Rekonštrukcia slovenských dejín, ktorá vyšla vo dvoch vydaniach.

 

Eduard Chmelár sa hlási k sekulárnemu humanizmu a pacifizmu.

V rozhovore pre Slovenské národné noviny sa prihlásil k odkazu štúrovcov a významne oceňuje aj davistov a tzv. národných ľavičiarov (Vladimír Mináč, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský, Vladimír Clementis).

V rozhovore uvádza, že už v detstve čítal Homéra, Danteho, Shakespeara, Goetheho, Dostojevského a predovšetkým Tolstého, ktorý ho inšpiroval teóriou neprotivenia sa násiliu. Inšpiroval sa tak zahraničnými autormi (Hemingway, Thákur, Whitman, Rolland, Orwell, Saint-Exupéry, Hugo, Márquez, Borges, Zweig, Camus, Sartre, Brecht, Shaw, Miłosz, Sienkiewicz, Čapek), ako aj domácimi autormi (básne Janka Kráľa, Smreka, Novomeského, Rúfusa a Válka; z prózy Ladislava Balleka a Františka Švantnera, z esejistiky Vladimíra Mináča a a zo súčasných autorov Etelu Farkašovú).

O uvedených osobnostiach prednášal na Filozofickej fakulte UKF, pravidelne o nich šíri osvetu vo svojich statusoch na sociálnych sieťach a zúčastnil sa tiež aktívne významných okrúhlych výročí osobností slovenskej kultúry, ktoré organizovala Matica slovenská (Roman Kaliský, Vladimír Mináč, Vladimír Clementis).

 

Viedol celý rad občianskych kampaní, väčšinou mierových, ako napríklad úspešnú kampaň v roku 2001 za zrušenie základnej vojenskej služby alebo 15. februára 2003 najväčšiu protivojnovú demonštráciu v dejinách Slovenska – pochod proti vojne v Iraku, na ktorom sa zúčastnilo vyše 2 000 ľudí. Je koordinátorom Iniciatívy za Občiansku ústavu.

Opakovane sa pokúšal presadiť v politike v rámci Strany zelených a Socialisti.sk (zvažoval tiež kandidatúru za stranu 99 % – občiansky hlas), ale neúspešne.

V roku 1998 kandidoval vo voľbách do Národnej rady SR za Stranu demokratickej ľavice. V roku 2009 bol nezávislým kandidátom do Európskeho parlamentu na listine Strany zelených. V roku 2015 sa pokúšal o registráciu hnutia SEN s ambíciami zúčastniť sa volieb do Národnej rady SR. Žiadosť bola zamietnutá Ministerstvom vnútra SR z dôvodu nedostatočného počtu platných podpisov, potrebných pre registráciu politickej strany, resp. hnutia.

Podľa oznámenia Ministerstva vnútra SR pri jednotlivých podpisoch boli uvedené falošné či skartované občianske preukazy, alebo išlo o neexistujúcich ľudí. Eduard Chmelár toto obvinenie odmieta.

Dňa 15. februára 2018 prostredníctvom sociálnej siete Facebook avizoval svoje úvahy o kandidatúre na post prezidenta SR vo voľbách v roku 2019. Podarilo sa mu získať 58 965 hlasov, t.j. 2,74 percenta hlasov, v dôsledku čoho sa mu nepodarilo postúpiť do druhého kola. Dňa 12. septembra 2019 odovzdal 14 236 podpisov občanov požadujúcich registráciu hnutia Socialisti.sk.

Podľa portálov Infosecurity, .týždeň a portálu Omediach Miroslavy Kernovej je kritizovaný za šírenie proruských dezinformácií.

Bývalý minister kultúry Marek Maďarič však tento postoj vyvracia a v relácii RTVS Do kríža uviedol: „Ja s mnohými jeho postojmi nesúhlasím, ale jeho články rád čítam, vždy si v nich niečo nájdem, a keby aj bol proruský, to ešte neznamená, že je putinovský troll.“ Pridal sa k nemu aj sociológ Michal Vašečka: „Aj ja si rád prečítam texty pána Chmelára, hoci s nimi väčšinou nesúhlasím, ale ja viem, že on nie je človek, ktorý chce poškodiť Slovenskú republiku. V prípade iných tú istotu nemám.“ Tento naratív tiež odmietla niekdajšia študentská líderka Nežnej revolúcie Henrieta Hrinková a taktiež bývalý minister vnútra Vladimír Palko, ktorý si myslí, že na rozdiel od mnohých tých, ktorí Eduarda Chmelára obviňujú zo šírenia propagandy, je názorovo konzistentným dlhodobým odporcom vojen.

Podľa Dušana Mikušovica (Denník N) čelil obvineniam z plagiátorstva, ktoré odmieta.

Monografie

• Uhorská tlačová politika (Nitra : UKF, 1998) ISBN 80-88738-51-2
• Rozprava o zjednotení ľudstva (Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2001) ISBN 80-8061-137-8
• Svet nie je na predaj (Bratislava : Eko-konzult, 2003) ISBN 80-89044-91-3
• Rekonštrukcia slovenských dejín : formovanie slovenskej identity (Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2021) ISBN 978-80-8202-149-6

Štúdie a odborné články

• Paleožurnalistika v starovekom Ríme. In: Otázky žurnalistiky 2001, č. 3 – 4, s. 341 – 344.
• Poznámky k periodizácii a metodológii dejín novinárstva. In: Otázky žurnalistiky 2002, č. 1 – 2, s. 102 – 105.
• Filozofia slobody prejavu. In: Otázky žurnalistiky 2003, č. 3 – 4, s. 164 – 176.
• Medzinárodnoprávne zabezpečenie slobody informácie. In: Médiá na prahu tretieho tisícročia. Trnava, Univerzita sv. Cyrila a Metoda 2003, s. 141 – 149.
• Pravda, lož a objektivita v žurnalistike. In: Acta Nitriensiae 7. Nitra, FF UKF 2005, s. 127 – 134.
• Súmrak žurnalistiky a budúcnosť informovania. In: Masmediálna komunikácia v interdisciplinárnom výskume. Trnava, UCM 2006, s. 43 – 47.
• Reportér Laco Novomeský. In: Laco Novomeský. Kultúrny politik, politik v kultúre. Bratislava, Veda 2006, s. 158 – 167.
• Filozofia slovenských dejín (1. – 19.) In: Slovo č. 37/ 2007 – č. 3/ 2008.
• Najnovšie pohľady na najstaršie dejiny slovenského novinárstva I. In: Otázky žurnalistiky 2008, č. 1 – 2, s. 2 – 12.
• Najnovšie pohľady na najstaršie dejiny slovenského novinárstva II. In: Otázky žurnalistiky 2008, č. 3 – 4, s. 2 – 11.
• Zrušenie cenzúry roku 1968. In: Rok 1968. Novinári na Slovensku. Bratislava, Historický ústav SAV 2008, s. 78 – 94.
• Publicistická činnosť disidenta Jána Čarnogurského. In: Sloboda v neslobode. Príspevok disentu a médií k pádu totality. Ružomberok, Verbum 2011, s. 49 – 56.
• Sloboda prejavu v arabskom svete. In: Otázky žurnalistiky 2012, č. 1 – 2, s. 40 – 45.
• Právo na odpoveď v slovenskom a európskom právnom poriadku. In: Global Media Journal, 2013, č. 1, s. 64 – 72.