Sukulent

Každá sukulentná rastlina má schopnosť udržiavať v zdužnatených častiach vodu alebo živiny vďaka zvláštnym skupinám buniek svojho tela. Takéto zásoby rastlinu udržia pri živote aj v dlhotrvajùcom období sucha. Toto obdobie môže trvať týždne, mesiace, ale aj roky.

Sukulenty udržiavajú vlahu v dužinatom tkanive svojich stoniek, listov a koreňov. Mnohé sa vyvinuli tak, aby nestrácali veľa vody. Ostne znižujú stratu vlhkosti a hľuzovité korene zadržiavajú vodu. Veľkosť a tvar listov závisí od množstva vody. Keď je voda, listy sa napučia, zhrubnú a zdužnatejú, ale za sucha sa scvrknú alebo opadajú. Sukulenty zadržiavajú vodu v podzemných hľuzách alebo napučaných koreňoch. Preto môžu tieto rastliny prežiť dlhé obdobie sucha. Pod úrovňou povrchu pôdy sa voda stráca pomalšie a riziko poškodenia požiarom alebo bylinožravcami je menšie. V nepriaznivých podmienkach prestanú rásť a oddychujú.

Pojem sukulent pochádza z latinského slova „succus“, čo znamená šťava. Spoločným znakom sukulentov je schopnosť dobre znášať extrémne sucho a prebytok tepla i svetla. Najznámejšími z nich sú kaktusy, ktoré z doteraz popísaných suchomilných rastlín tvoria asi jednu tretinu. Všetky kaktusy patria do jedinnej čeľade Cactaceae (kaktusovité), ktorá sa skladá z približne 3 000 druhov, ale každoročne zberatelia nájdu niekoľko nových taxónov. Prechod od kaktusov k ostatným čeľadiam takmer zotierajú ich kaktusovité formy, napr. na mnohých druhoch mliečnikovitých rastlín (Euphorbiacae) núdza spôsobovaná nedostatkom vody vyvolala formou aj funkciou úplne podobné rastové javy. Preto sa druhy mliečnika s početnejšími bodlinami považujú často za kaktusy.

Sukulenty sa nachádzajú na celom svete okrem Antarktídy, od úrovne mora až do 5 000 m nadmorskej výšky. Ich rozšírenie je však nerovnomerné. Uprednostňujú polopúšte subtropickej oblasti, hlavne južnej Afriky, Madagaskaru a Severnej Ameriky. Na druhej strane, obchádzajú púšte, husté lesy a bezlesné oblasti mierneho pásma s tuhými zimami. Najväčšie množstvo kaktusov je možné nájsť v Mexiku, a síce v jeho centrálnej časti, na sever od hlavného mesta.

Stupeň sukulencie, t. j. schopnosti hromadiť vodné zásoby, môže byť rôznorodý. Najznámejšie sú sukulenty cibuľovité, koreňové, stonkové a listové.

Je dôležité rozlišovať medzi štyrmi typmi Sukulentov:

• Typické sukulenty zo suchých oblastí trópov a subtrópov, ako stepi, púšte a semi púšte. Vysoká úroveň tepla a sezónny nedostatok vody –  zhromažďoujú a uchovávajú vodu na prežitie dlhých období sucha.
• Epifytické sukulenty v trópoch a subtrópoch žijúce na stromoch. Vzhľadom k nedostatku kontaktu so zemou a tým aj podzemnou vodou, sú úplne závislé na sezónnych výkyvoch zrážok.
• V miernom pásme sa vyskytujú sukulenty vo vysokohorských oblastiach (alpské výškové pásima), kde sú silne vystavené kolísaniu dažďových zrážok.
• Zvláštnou skupinou sukulentov je skupina nájdená v halophytes = soľ-tolerantné. Sú rozšírené pri morských pobrežiach, kde využívajú slanú vodu, a iba sezónne sú sladkovodné.

1. Crassulacean metabolizmus kyseliny (CAM) pre zníženie spotreby vody.
2. Chýbajúce, zmenšené, alebo valcované tvaru na guľovité, zaoblené listy s menším prieduchov na zníženie odparovania z povrchu.
3. Premiestnenie fotosyntézy z listov na stonku, rebrá umožňujú rýchle zvýšenie objemu rastlín a zníženie plochy vystavenej slnku
4. Squat vankúš alebo stĺpce k rastu guľové podobe znižujú povrchové vyparovanie.
5. Vyvýšeniny alebo bradavice na pružné telo objemu, stabilizovať tvar tela a self-shadowing.
6. Voskové vrstvy na povrchu rastliny sa znižujú odparovanie a tak schopnosť zostať kypré a plné vody aj pri vysokej vnútornej teplote (napr. 52°C / 126°F)
7. Kôra alebo odlupovanie kôry na tepelnú izoláciu a znižujú odparovanie.
8. voskový, chlpatý, alebo ostnatý vonkajší povrch vytvára vlhké mikro-prostredie v okolí rastliny, ktorý znižuje pohyb vzduchu pri povrchu rastlín, a tým sa znižuje strata vody a vytvára tieň a odrádza predátorov.
9. Úplné alebo čiastočné premiestnenie rastlinného tela do zeme k zníženiu odparovania a odradeniu predátorov, korene veľmi blízko povrchu pôdy, a tak sú schopné prijať vlhkosť z veľmi nízkych zrážok alebo dokonca z rosy
10. Kamufláž na odradenie predátorov.
11. Toxickosť pre odradenie dravcov.
12. vyhovuje im veľa svetla a občasná zálievka

Príklady

• Lophophora williamsii, Cactaceae, (stonkové sukulenty) Funkcie: 1, 2, 3, 4, 5, 6, 8, 9, 11
• Lithops fulleri (Lithops), Aizoaceae, (listové sukulenty) Funkcie: 1, 2, 4, 6, 9, 10
• Trichadenia Euphorbia, Euphorbiaceae, (sukulenty korienkové) Funkcie: 1, 2, 4, 7, 9, 11

Najznámejšími sukulentami sú kaktusy. Takmer každý kaktus patrí medzi sukulenty, ale existujú aj iné sukulenty ako kaktusy. Môžu existovať aj ako epifyty. Ďalším príkladom je aloa (Aloe) z čeľade asfodelovité (Asphodelaceae). Sukulenty väčšinou nie sú prieberčivé na kvalitnú pôdu – môžu vegetovať na púšťach, morských pobrežiach i v oblastiach bohatých na minerály.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Succulent plant na anglickej Wikipédii.

Externé odkazy

• Kaktusy a sukulenty

Tento článok týkajúci sa botaniky je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.