Srebrenický Masaker

Masaker je považovaný za najbrutálnejší vojnový zločin na území Európy od konca druhej svetovej vojny. Masové vraždy vykonávali vojská Republiky Srbskej (VRS) pod vedením generála Ratka Mladića. Na masakroch sa podieľala aj polovojenská jednotka Srbského ministerstva obrany a niekoľko stoviek ruských^{[chýba zdroj]} a gréckych^{[chýba zdroj]} dobrovoľníkov.

Srebrenica bola pôvodne miestom, ktorému sa na jar 1992 vyhla srbská ofenzíva. Po obnovení bojov v roku 1993 bola oblasť vyhlásená rezolúciou Spojených národov č. 819 za bezpečnú zónu, čo malo za následok, že do oblasti sa dostalo asi 40 000 moslimských utečencov. V meste sa nachádzal kontingent 600 holandských vojakov UNPROFOR. Bosnianski moslimovia v oblasti v tomto období uskutočnili viacero masakrov miestnych Srbov. S blížiacim sa koncom vojny 6. júla 1995 začali Vojská republiky Srbskej pod vedením Ratka Mladića ofenzívu s cieľom vyhnať bosnianskych moslimov z enklávy. 11. júla sa im podarilo prekonať obranu 28. divízie bosnianskej armády a mesto obsadili. Časť jednotiek 28. divízie ustúpila, zvyšok padol do zajatia. Približne 15 000 moslimských mužov sa pokúsilo uniknúť z obkľúčenia smerom k bosnianskym silám pri Tuzle. Niekoľko tisíc z nich však bolo chytených, zaistených a v priebehu týždňa popravených. Asi 25 000 bosnianskych moslimov sa uchýlilo do tábora UNPROFOR v obci Potočary asi 5 km od Srebrenice. V tábore, ktorý nebol uspôsobený pre tak veľké množstvo ľudí však panovali zlé podmienky.

Veliteľ holandskej jednotky plukovník T. Karremans vyjednával 11. júla s veliteľom Vojsk republiky Srbskej Mladićom, aby bolo o civilistov postarané. Mladić žiadal od Holanďanov vydanie všetkých príslušníkov 28. divízie s cieľom zistiť, či sa nepodieľali na predošlých zločinoch voči Srbom.

Srbské jednotky následne 12. júla 1995 ráno vstúpili do holandského tábora a začali oddeľovať ženy a deti od mužov vo veku 15 – 70 rokov. Z utečencov držaných na rôznych miestach vybrali mužov a chlapcov, ženy a deti nechali nastúpiť do autobusov a transportovali ich na Bosniakmi držané územie pri Tuzle. Mladić sa medzitým objavil s televíznym štábom a dôstojníkmi medzi civilistami, kde rozdával deťom sladkosti a sľuboval civilistom skorý odchod. V tejto chvíli však už dochádzalo k vyberaniu mužov z davu a ich vraždám ale aj viacerým znásilneniam žien, o čom sa čoskoro dozvedeli aj internovaní civilisti. V okolí bolo počuť streľbu a viacerí civilisti boli tak vydesení, že spáchali samovraždu obesením. O jednaní srbských jednotiek vedeli aj príslušníci holandských mierových síl, aj napriek tomu vedome vydali 13. júla do rúk Srbom 239 mužov vojenského veku. K vraždám dochádzalo v komplexe zinkovne a pri tzv. bielom dome v Potočaroch.^{[chýba zdroj]}

Kým 23 000 žien a detí bolo z okolia Srebrenice deportovaných, približne 2000 mužov bolo odvezených a popravených.

Unikajúci civilisti mali k Tuzle 55 km. Do 4. augusta sa tam dostalo 3175 mužov. 2628 mužov v tej dobe s istotou padlo. O zvyšných 8300 až 9722 mužoch sa predpokladá, že sa stali obeťami masakier a prepadov.