Filozofia Pravda: Filozofická kategória

Podľa kritéria absolútnosti, nemennosti, úplnosti:

• absolútna pravda - plne vyčerpávajúca, nemmenná
• relatívna pravda - neúlpná, zmeniteľná alebo čiastočná

Podľa logiky:

• faktová pravda
• logická pravda

Pravda podľa Tomáša Akvinského je zhoda veci a rozumu (Veritas est adaequatio rei et intellectus). Tomáš Akvinský podal klasickú formuláciu teoreticko-korešpondenčného názoru na pravdu. Podľa neho môže byť pravda iba jedna, pretože pochádza od Boha.

V antickom období je pravda chápaná ako významový konštituent zodpovedajúci istej skutočnosti alebo ideálu; pravda je dianie otvorenosti voči skutočnosti, odhaľovanie sa skutočnosti (alétheia), mýticky povedané - pravda je rieka nezabúdania (Aléthé), z ktorej duše odcudzených (zaživa mŕtvych) pijú rozpamätanie sa, strácajú zabudnutie na to, čo sa v skutočnosti deje. Pravdu nemožno mať, vlastniť, ale možno na nej (na onom dianí otvorenosti) participovať (možno piť z rieky Aléthé). Pravdu často chápu napríklad ako zhodu vecí a intelektu alebo ako odhalenosť (alétheia) a inými spôsobmi.

Pravda podľa Aristotela je zhoda nášho poznania s vecou, ktorú poznávame; zhoda myslenia s bytím.

Pravda podľa Augustína z Hippa je večná, nepremenná a absolútna vlastnosť ideálnych entít.

Podľa Hegela je pravda celok.

Martin Heidegger tvrdí, že pravda je otvorenosť bytia (die Offenheit des Seins), jeho odkrytosť skrze jestvujúcna, predovšetkým skrze tu-bytie človeka.

Podľa inštrumentalistov je pravda moc našich myšlienok pôsobiť.

Pravda podľa Williama Jamesa:... myšlienky (ktoré samotné sú len časťami našej skúsenosti) sa stanú pravdivými potiaľ, pokiaľ nám pomáhajú dostať sa do uspokojivých vzťahov k iným častiam našej skúsenosti… Každá myšlienka…, ktorá spája veci uspokojivo, pracuje bezpečne, zjednodušuje, usporí prácu, je práve natoľko a potiaľ pravdivá, pravdivá inštrumentálne. To je 'inštrumentálny' názor na pravdu…, názor, podľa ktorého pravda v našich myšlienkach znamená ich moc „pôsobiť“...

Pravda v katolicizme je spojená s radosťou a jasom duchovnej krásy. Pravda je krásna sama od seba. Pravda slova je racionálne vyjadrenie poznania stvorenej i nestvorenej skutočnosti a človek obdarený rozumom ju potrebuje. Pravda môže nachádzať aj iné doplňujúce formy ľudského vyjadrenia, predovšetkým vtedy, keď ide o to, vyvolať, čo je v nej nevysloviteľné: hlbiny ľudského srdca, povznesenie duše, tajomstvo Boha.

Podľa Kiplinga pravda je prvá obeť vojny.

Pravda podľa Nietzscheho je užitočný omyl.

Podľa osvietencov je pravda dosiahnuteľná jednotlivcom, jeho vlastnými silami prostredníctvom pozorovania, experimentu a správneho uvažovania.

Parmenides zastával umiernený teoretickokoherenčný názor na pravdu, podľa ktorého je pravda zhoda našich výrokov so skutočnosťou, pričom kritérium tejto zhody je v koherencii čiže v logickej neprotirečivosti samých výrokov.

Podľa Patočku je pravda celoživotná skúmavá, sebakontrolujúca, sebazjednocujúca myšlienkovo-životná prax.

Pravda podľa Platóna je večná, nemenná a absolútna vlastnosť ideí.

Nicholas Rescher zastával [umiernený teoreticko-koherenčný názor na pravdu, podľa ktorého je pravda zhoda našich výrokov so skutočnosťou, pričom kritérium tejto zhody je v koherencii čiže v logickej neprotirečivosti samých výrokov.

Pravda podľa teórie koherenčnej umiernenej je v zhode našich výrokov so skutočnosťou, pričom kritérium tejto zhody je v koherencii, v logickej neprotirečivosti našich výrokov.

Podľa korešpondenčnej teórie pravda je zodpovedanie výroku tomu, o čom výrok vypovedá. Napr. výrok Priemer Slnka je 1 400 000 km je pravdivý vtedy a len vtedy, keď to, čo sa vypovedá, súhlasí so skutočnosťou. Teoreticko-korešpendenčná koncepcia pravdy vychádza z Aristotelovho chápania pravdy (Met. 1011 b 25), pričom jej klasickú formuláciu podáva Tomáš Akvinský: Veritas est adaequatio rei et intellectus (Pravda je zhoda veci a rozumu).

Večná pravda je pravda nevyvrátiteľná v procese vývoja poznania.