Meni

Panoval okolo roku 3000 pred Kr. Jeho totožnosť je predmetom práve prebiehajúcej vedeckej diskusie, aj keď ho aj napriek odlišnej titulatúre tradičná egyptológia spája s faraónom Narmerom, ktorému sa tiež pripisuje zjednotenie Egypta. Je možné, že ide o pololegendárnu postavu, príp. sa jeho menom v neskoršej tradícii označovalo niekoľko prvých egyptských panovníkov – zakladateľov štátu.

Staroveká tradícia pripisuje Menimu zjednotenie Horného a Dolného Egypta do jedného štátneho útvaru a označuje ho za zakladateľa, a teda prvého panovníka 1. dynastie. Napriek tomu sa neobjavuje na častiach Kráľovských análov (Káhirská a Palermská tabuľa), z ktorých sú dnes známe len niektoré fragmenty. Objavuje sa až v neskorších textoch ako prvý ľudský vládca Egypta, priamo nastupujúci na trón po bohovi Horovi. Objavuje sa v ešte neskorších kráľovských zoznamoch tiež ako prvý ľudský panovník. Vystupuje aj v démotickej próze grécko-rímskeho obdobia. Je to doklad, aký význam mala jeho postava v egyptských dejinách, podobne ako Romulus a Rémus pre staroveký Rím. Staroveký dejepisec Manehto spomína ako „viedol vojsko cez hranicu a vybojoval si veľkú slávu.“

Hlavné mesto

Manehto spája antické mesto Cenej (Tinis) s 1. a 2. dynastiou a Meniho spomína s prídomkom ako „Menes Tinidčan“ (starogr. Μήνης Θινίτης). Herodotos Manehtovi protirečí tvrdením, že založil nové hlavné mesto Memfis (Inebuhedž → Mennofer), na mieste, kde odklonil hrádzou tok rieky Níl. Manehto pripisuje založenie mesta jeho synovi, kráľovi Atotovo (starogr. Ἄθωθις) a panovníkov nazýva faraónmi až od „memfidskej“ 3. dynastie.

Kultúrny vplyv

Diodoros Sicílsky tvrdil, že Meni zaviedol kult niektorých bohov a elegantnejší a luxusnejší životný štýl. Proti tomu vystúpil podľa Plutarcha faraón 24. dynastie Tefnacht, ktorý nechal vytesať na jeden stĺp v Tébach Meniho prekliatie za vynález luxusu.

Epizóda s krokodílom

Diodoros zaznamenal udalosť z Meniho života. Podľa kňazov krokodílieho boha Sobeka Meniho na poľovačke napadli vlastní psi. Zachránil sa pred nimi tak, že preplával jazero Moeris (dnešné Birket Karún vo Fajjúmskej oáze) na chrbte krokodíla a z vďaky k Sobekovi založil mesto Šedet (Krokodilón polis).

Existuje viac výkladov tejto legendy, napr. Edwards (1971) tvrdí, že „legenda, ktorá zreteľne obsahuje anachronizmy, jasne stratila historický základ.“ Maspero (1910) síce uznával možnosť, že tradičné príbehy späté z ďalšími faraónmi mohli byť premiešané aj s touto legendou, ale odmietol hypotézy iných komentátorov, ktorí príbeh posúvali do 12. dynastie, hlavnou postavou ma byť podľa nich faraón Amenemhet III. a Diodoros mal legendu zle zaznamenať. Joseph (2004) interpretuje príbeh ako alegóriu, rozprávajúcu o víťazstve Meniho a jeho spojencov v boji za zjednotenie krajiny, a jeho nepriateľov symbolizujú útočiace psy. Faber (1816) vidí v legende príbeh o potope, Meniho stotožňuje s Noemom a krokodíla s archou.

Smrť

Manehto spomína, že vládol 62 rokov a zomrel pri love hrochov, keď ho jeden z nich odniesol.

Ďalšia súvislosť

Niektorí odborníci súdia, že meno kráľa Minóa, ktorý vládol starovekej Kréte (minojská kultúra), je odvodené z mena „Menes“, rovnako ako je titul cisár a cár odvodené z mena „Caesar/Cézar“.

Egyptská forma „Meni“ alebo „Menej“ pochádza z Turínskeho a Abydoského kráľovského zoznamu, z 19. dynastie. Latinská forma mena „Menes“ pochádza z gréckej formy „Μήνης“, ktorú použil Manehto v Aigyptiake. Okrem tejto formy jestvuje ešte Herodotova grécka alternatíva „Μιν“, ktorá však ja pravdepodobne kontaminovaná s menom egyptského boha Mina. Egyptské meno znamená „ten, kto pretrváva“. Edwards (1971) a Wilkinson (1999) predpokladajú, že môže znamenať skôr „číry opisný prívlastok patriaci polo-legendárnemu hrdinovi […], ktorého meno sa [časom] stratilo“. Okrem toho prívlastok nemusí patriť jednej osobe, ale môže označovať viacerých preddynastických panovníkov, napr. Ka, Škorpióna (II.) a Narmera.

Meni, Narmer a Aha

 

Skoro úplná absencia akejkoľvek stopy po Menim v archeologických nálezoch, s porovnateľne bohatším dôkazovým materiálom možno posledného preddynastického faraóna Nermera, ktorému tradícia pripisovala prosperitu krajiny a archeologické nálezy jasný nárok na pozíciu zjednotiteľa štátu, dala príležitosť vzniku teórie identifikujúcej Meniho s Narmerom.

Turínsky a Abydoský kráľovský zoznam, ktoré sú vo všeobecnosti prijímané ako vierohodné zdroje, zobrazujú mená oboch paní faraónov, nie ich Horove mená, a sú dôležitými prameňmi pri hľadaní súvislostí s ďalšími záznamami, tzn. mená oboch paní z kráľovských zoznamoch, Horove mená z archeologických nálezov a niekoľko mien uvádzaných Manehtom alebo ďalšími historickými zdrojmi. Flinders Petrie sa pokúsil ako prvý priradiť k sebe mená z týchto zdrojov a zaradiť ich: Itetiho k (Horovi) Džerovi ako tretieho faraóna 1. dynastie, Tetiho k (Horovi) Ahovi ako druhého, a Meniho k (Horovi) Narmerovi ako prvého. Lloyd (1994) vidí tento rad ako „extrémne pravdepodobný“, Clayton (2006) zase pokladá za prvého faraóna (Hora) Ahu a stotožňuje ho s Menim.

Totožnosť s Narmerom

Na známej palete z Nechenu (Hierakón polis) je faraón Narmer zobrazený s bielou korunou Južného Egypta a červenou Severného Egypta, a tak sa zdá, že už v jeho období bol Egypt zjednotený. – Je však tiež pravdepodobné, že Narmer len úspešne skončil vojenskú opráciu proti Dolnému Egyptu a samozrejme sa ukázal v kráľovských insigniách svojho porazeného protivníka. To však neznamená, že bol v tom čase uznávaným vládcom celého Egypta. Wilkinson (1999) spomína menej pravdepodobnú možnosť, že paleta zobrazuje koniec vojenského konfliktu s obyvateľmi Palestíny, nie Dolného Egypta.

Na kamennej hlavici palcátu z Nechenu je Narmer vyobrazený ako účinkuje v rituály slávnosti Sed. Pred ním sa nachádza svätyňa (reput/džebaut) so zahalenou postavou. Niektorí egyptológovia ako Percy E. Newberry vidia v kultovom objekte reprezentáciu božstva. Je však tiež možné, že vo svätyni sa nachádza Narmerova budúca manželka princezná Neithotep, v tom prípade by sa však musela scéna interpretovať ako svadobná slávnosť. – Werner Kaiser a Günter Dreyer sa v tejto súvislosti prikláňajú k druhej alternatíve a podľa nich nejde o božstvo ale o svadobný rituálu, a Neithotep stotožňujú s faraónom Tetim, druhým panovníkom 1. dynastie podľa Turínskeho kráľovského zoznamu, s ktorým je tradične spájaný Aha.

Totožnosť s Ahom

mn – „pretrvávajúci“ v hieroglyfoch

Túto hypotézu naznačuje káhirský fragment Kráľovských análov (Palermskej dosky), na ktorej sa nachádza medzi Ahom a Džerom ešte jeden panovník s krátkym obdobím vlády. A pretože Džer je stotožnený na káhirskom fragmente s menom „Iteti“, ostáva v tomto prípade pre Ahu meno „Meni“ a meno „Teti“ pre ďalšieho samostatného vládcu. – Proti tomu stojí fakt, že časť kráľovskej titulatúry, trónne a vlastné meno, t. j. mená v kartušiach, sa v období panovania Ahu ešte nepoužívali, a narábanie s menami „Meni“, „Teti“ alebo „Iteti“, ktoré sú tohoto druhu, je podľa súčasných poznatkov anachronizmom.

V súčasnosti najdôležitejšou zmienkou o Menim je malý slonovinový štítok z Nagády, na ktorom je v serechu zobrazené Horovo meno „Aha“ (staroeg. [ḥr(w)] ˁḥ3) a vedľa neho objekt s menom oboch paní mn „men“, ktoré sa interpretuje ako „Meni“. Je to najstaršie zobrazenie tohto hieroglyfu, ktoré poznáme. Z nejednoznačných interpretácii kresby, hlavne objektu v ktorom sa meno oboch paní nachádza, vzniklo niekoľko teórií, pokúšajúcich sa vyriešiť otázku významu slova „men“ v tomto prípade, druhu objektu kde sa meno nachádza (chrám alebo pohrebný čln) a vzájomného vzťahu oboch mien (patria jednej osobe alebo dvom panovníkom – faraónovi a jeho následníkovi).

rnpt – „rok“ v hieroglyfoch

Na tej istej doštičke sa nachádza aj najstaršie zobrazenie hieroglyfu rnpt „renpet“ – „rok“ v tvare holej palmovej vetvy. Spolu s ním sú na doštičke zachované aj prvé kalendárne záznamy v egyptskej histórii. Začiatok zaznamenávania udalostí v čase by mohol byť podnet, aby Egypťania v neskoršom období videli v Ahovi „zakladateľa análov“ a osnovateľa egyptskej histórie. – Na otlačku pečate z hrobu kráľovnej Merneit, manželky faraóna Vadžiho, sú však zobrazené mená panovníkov v poradí Narmer, Aha, Džer a Vadži. To môže znamenať, že v čase života Merneit Ahu nepokladali za prvého panovníka. Treba tiež pripomenúť, že už spomínaný znak rnpt začal predstavovať „rok“ až neskôr, keď štát potreboval spravovať záznamy o daniach a kulte predkov.

V Sakkáre sa nachádza mastaba S 3357, v ktorej boli nájdené črepy a slonovinové štítky s menom Ahu. Mastaba je jedna z najstarších svojho typu a na mieste dnešnej Sakkáry sa nachádzalo pohrebisko patriace hlavnému mestu Mennoferu (v tom čase Inebuhedž). Nálezy z tejto lokality ukazujú, že tu z panovníkov nebol nikto skôr ako Aha, a Meniho, ako zakladateľa Mennoferu, by sme s určitou pravdepodobnosťou potom mohli stotožniť s Ahom. – Zakladateľ hlavného mesta však nemusel byť pochovaný v blízkej nekropole. Napr. faraón Chasechemuej vládol z Nechenu a Mennoferu, a bol pochovaný v Abdžu (Abydos).

Alexander Dow, škótsky orientalista a dramatik, napísal tragédiu Sethona, odohrávajúcu sa v starovekom Egypte, v ktorej hlavná postava Menes v zozname (dramatis personae) má popis „ďalší dedič koruny“, ktorá v priebehu deja patrí Seraphisovi. Počas produkcie Davida Garricka v Kráľovskom divadle pri Drury Lane v Londýne v roku 1774 ju hral Samuel Reddish.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Menes na anglickej Wikipédii a Menes na nemeckej Wikipédii.

• Allen, James P. (2000), Middle Egyptian: An Introduction to the Language and Culture of Hieroglyphs, Cambridge University Press, ISBN 9780521774833 
• Beck, Roger B.; Black, Linda; Krieger, Larry S.; Naylor, Phillip C.; Shabaka, Dahia Ibo (1999), World history: Patterns of interaction, Evanston: McDougal Littell, ISBN 039587274X 
• Beckerath, Jurgen (1997), Chronologie des pharaonischen Agypten, Mainz: Verlag Philipp von Zabern, ISBN 9783805323109 
• Cervelló-Autuori, Josep (2003), „Narmer, Menes and the seals from Abydos“, Egyptology at the dawn of the twenty-first century: proceedings of the Eighth International Congress of Egyptologists, Cairo, 2000, 2, Cairo: The American University in Cairo Press, ISBN 9789774247149, http://books.google.com/books?id=pJ48YP14qZQC&printsec=frontcover&hl=en#v=onepage&q&f=false, dost. 4. jún 2011 
• Clayton, Peter A. (2006), Chronicle of the Pharaohs: The Reign-by-Reign Record of the Rulers and Dynasties of Ancient Egypt, London: Thames & Hudson, ISBN 9780500286289 
• Decker, Wolfgang; Förster, Frank (2002), Annotierte Bibliographie zum Sport im Alten Ägypten (1978–2000 nebst Nachträgen aus früheren Jahren und unter Einbeziehung des Sports der Nachbarkulturen), 2, Hildesheim: Weidmann, ISBN 9783615100136 
• Diodoros, Bibliotheca historica, 1, http://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Diodorus_Siculus/home.html, dost. 4. jún 2011 
• Dow, Alexander (1774), Sethona: a tragedy, as it is performed at the Theatre Royal in Drury Lane, London: T. Becket, http://books.google.com/books?id=jTRKAAAAMAAJ&printsec=frontcover&source=gbs_ge_summary_r&cad=0#v=onepage&q&f=false, dost. 4. jún 2011 
• Edwards, Iorwerth E. S. (1971), „The early dynastic period in Egypt“, The Cambridge Ancient History, 1, Cambridge: Cambridge University Press 
• Elder, Edward (1844), „Menes“, in Smith, William, Dictionary of Greek and Roman biography and mythology, 2, Boston: Charles C. Little and James Brown, http://books.google.com/books?id=HP4rAAAAYAAJ&printsec=frontcover&q=&hl=en#v=onepage&q&f=false, dost. 4. jún 2011 
• Emery, Walter B. (1964), Ägypten, Geschichte und Kultur der Frühzeit 3200–2800 v. Chr, Wiesbaden: Fourier, ISBN 3921695392 
• Etheredge, Laura (2008), „Menes“, Encyclopædia Britannica, Encyclopædia Britannica Online, http://www.britannica.com/EBchecked/topic/374923/Menes, dost. 4. jún 2011 
• Faber, George S. (1816), The origin of pagan idolatry: ascertained from historical testimony and circumstantial evidence, 2, London: F. and C. Rivingtons, http://books.google.com/books?id=YcNBAAAAcAAJ&printsec=frontcover&source=gbs_ge_summary_r&cad=0#v=onepage&q&f=false 
• Gardiner, Alan (1961), Egypt of the Pharaohs, Oxford: Oxford University Press 
• Herodotos, The Histories, http://www.livius.org/he-hg/herodotus/logoi.html, dost. 4. jún 2011 
• Joseph, Frank (2004), The destruction of Atlantis: compelling evidence of the sudden fall of the legendary civilization, Rochester, Vermont: Bear & Company, ISBN 1591430194, http://books.google.com/books?id=FvHm49oiVIEC&printsec=frontcover&source=gbs_ge_summary_r&cad=0#v=onepage&q&f=false, dost. 4. jún 2011 
• Lloyd, Alan B. (1994), Herodotus: Book II, Leiden: E. J. Brill, ISBN 9004041796, http://books.google.com/books?id=GQ7e1nuD9tcC&printsec=frontcover&source=gbs_ge_summary_r&cad=0#v=onepage&q&f=false, dost. 4. jún 2011 
• Manetho; Waddell, William G. (1964), Manetho with an English Translation, Cambeidge, Mass. / London: Harvard University Press / William Heinemann, Ltd. 
• Maspero, Gaston C. C. (1903), „History of Egypt“, in Sayce, Archibald Henry, History of Egypt, Chaldea, Syria, Babylonia, and Assyria, 9, Kessinger Publishing, http://books.google.co.uk/books?id=taT4NjJ8VWsC&printsec=frontcover&source=gbs_ge_summary_r&cad=0, dost. 4. jún 2011 
• Maspero, Gaston C. C. (1910), Sayce, Archibald Henry, ed., The dawn of civilization: Egypt and Chaldæa, London: Society for Promoting Christian Knowledge, ISBN 9780766177741, http://books.google.com/books?id=D3G46cJAW00C&printsec=frontcover&source=gbs_ge_summary_r&cad=0#v=onepage&q&f=false, dost. 4. jún 2011 
• Manley, Bill (1997), The Penguin Historical Atlas of Ancient Egypt, London: Penguin, ISBN 0140513310 
• Rachewiltz, Boris de (1969), „Pagan and magic elements in Ezra Pound’s works“, in Hesse, Eva, New approaches to Ezra Pound, Berkeley, California: University of California Press, http://books.google.com/books?id=yXYlK8Uh3dUC&printsec=frontcover&source=gbs_ge_summary_r&cad=0#v=onepage&q&f=false, dost. 4. jún 2011 
• Ryholt, Kim (2009), „Egyptian historical literature from the Greco-Roman period“, in Fitzenreiter, Martin, Das Ereignis, Geschichtsschreibung zwischen Vorfall und Befund, London: Golden House Publications, ISBN 9781906137137 
• Sayce, Archibald H.; Gibbon, Edward (1906), Ancient Empires of the East, 1, Philadelphia: J. D. Morris, ISBN 0810990962 
• Shaw, Ian; Nicholson, Paul (1995), The Dictionary of Ancient Egypt, Harry N. Abrams, Inc., ISBN 0810990962 
• Schneider, Thomas (2002), Lexikon der Pharaonen, Patmos, ISBN 9783491960534 
• Verbrugghe, Gerald P.; Wickersham, John M. (2001), Berossos and Manetho, Introduced and Translated: Native Traditions in Ancient Mesopotamia and Egypt, Ann Arbor: The University of Michigan Press, ISBN 0472086871 
• Waddell, Laurence A. (1930), Egyptian civilization: Its Sumerian origin, London, ISBN 9780766142732 
• Wilkinson, Toby (1999), Early Dynastic Egypt, London / New York: Routlege, ISBN 0203024389 
• Wunderlich, Hans-Georg (1983), The secret of Creta, Athens: Efstathiadis group, ISBN 9602262613