Šakal Zlatý

Šakal zlatý
Poddruh Canis aureus indicus, Národný park Kanha, India
Stupeň ohrozenia
Vedecká klasifikácia
Doména eukaryoty Ríša (regnum) živočíchy (Animalia) Vývojový stupeň epitelovce (Eumetazoa) Skupina dvojstranovce (Bilateralia) Vývojová vetva druhoústovce (Dueterostomia) Kmeň (phylum) chordáty (Chordata) Podkmeň (subphylum) stavovce (Vertebrata) Nadtrieda (superclassis) čeľustnatce (Gnathostomata) Stupeň štvornožce (Tetrapoda) Trieda (classis) cicavce (Mammalia) Podtrieda (subclassis) živorodé (Theria) Nadrad (superordo) placentovce (Eutheria) Rad (ordo) mäsožravce (Carnivora) Podrad (subordo) suchozemské (Fissipedia) Čeľaď (familia) psovité (Canidae) Rod (genus) vlk (Canis) Druh (species) šakal zlatý (Canis aureus)
Vedecký názov
Canis aureus Linnaeus, 1758
Mapa rozšírenia šakala zlatého (bez šakalov severnej Afriky) [Mapa zachytáva stav okolo roku 2015, nezobrazuje teda ešte novšie rozšírenie šakala zlatého do severnejšej a západnej Európy a do Číny]
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
Biologický portál

Vyskytuje sa v Európe, južnej Ázii a možno aj v časti severného Egypta. Niekedy (najmä staršie) sú do šakala zlatého zahrnuté aj všetky ostatné šakaly zo severnej Afriky, tieto sa ale dnes často uvádzajú ako samostatný druh šakal severoafrický (Canis anthus alebo Canis lupaster) - podrobnosti pozri v kapitole Systematika.

Slovenské názvy tohto druhu sú: šakal zlatý, šakal zlatistý, šakal obyčajný (resp. do polovice 20. storočia šakal obecný), vlk šakal, šakal. Ľudové názvy sú: zlatý šakal, ázijský šakal, červený šakal, zlatý vlk. Názov bez zahrnutia šakala severoafrického je aj eurázijský šakal zlatý. O vlkovi trsťovom pozri nižšie.

Možné zastarané synonymum šakala zlatého je vlk trsťový (iné názvy: vlk trstinový, trstinový vlk, krovinový vlk, malý vlk , lúčny vlk, číkový vlk; maď. nádifarkas, nem. Rohrwolf, čes. rákosní vlk). Ide o vlky (prípadne údajné vlky) z dnešného Maďarska (možno aj Slovenska) a Rakúska, ktoré vyhynuli asi začiatkom 20. storočia, a ktorých presné zaradenie je dnes sporné. Interpretujú sa:

(1) buď ako súčasť druhu vlk dravý (Canis lupus), konkrétne často ako samostatný poddruh Canis lupus minor alebo ako súčasť poddruhu vlk stepný (Canis lupus campestris),
(2) alebo ako súčasť druhu šakal zlatý (Canis aureaus), konkrétne spravidla ako súčasť poddruhu Canis aureus ecsedensis (=Canis aureus hungaricus; pozri dole kapitolu Systematika),
(3) alebo ako nejaká kombinácia oboch uvedených možností, čiže časť vlkov trsťových sú vlky dravé a časť šakaly zlaté.

Zaradenie komplikuje aj fakt, že niektoré z analyzovaných nálezov (údajného) vlka trsťového sa ukázali byť psami domácimi.

Šakal zlatý (bez šakalov severnej Afriky) obýva východ a stred Európy (najmä Balkán) a prakticky celú južnú Áziu. Konkrétne sa vyskytuje v štátoch (stav: 2023):

• v Európe: Albánsko, Arménsko, Azerbajdžan, Bielorusko, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Česko, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Grécko, Francúzsko, Gruzínsko, Holandsko, Chorvátsko, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Moldavsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Rakúsko, Rumunsko, Rusko (európska časť), Severné Macedónsko, Slovensko, Slovinsko, Srbsko, Španielsko (sever), Švajčiarsko, Taliansko, Ukrajina (Z uvedených štátov zatiaľ výskyty v štátoch na západ od Talianska, Rakúska a Slovenska a na sever od Slovenska a Ukrajiny nie sú veľmi časté.)
• v Ázii: Afganistan, Bahrajn(?), Bangladéš, Bhután, Čína, Egypt (len Sinajský polostrov [neisté] a asi aj severozápad Egypta), India, Irán, Irak, Izrael, Jemen, Jordánsko, Kazachstan, Kambodža, Katar, Kuvajt, Laos, Libanon, Líbya, Mjanmarsko, Nepál, Omán, Pakistan, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Srí Lanka, Sýria, Tadžikistan, Thajsko, Turecko, Turkménsko, Uzbekistan, Vietnam

Pokiaľ ide špecificky o Európu, prvý doklad o šakalovi zlatom je z Bulharska zo 14. storočia. Na konci 19. a zač. 20. storočia (do 30. rokov 20. stor.) sa šakaly vyskytovali primárne jednak tam, kde je dnes grécko-bulharsko-turecké pohraničie, jednak na čiernomorskom pobreží Bulharska, jednak na Peloponéze, jednak v Dalmácii, jednak v dnešnom Maďarsku a jednak na Kaukaze (s čiastočným presahom na priľahlú dnešnú Ukrajinu). V 40. a 50. rokoch šakaly (pravdepodobne) zmizli z Maďarska a ich počty sa zredukovali vo všetkých oblastiach z predchádzajúcej vety. V 60.-70. rokoch sa šakaly značne rozmnožili v Bulharsku a rozšírili sa do Rumunska a severovýchodného Grécka. V 80. rokoch 20. storočia (sčasti už skôr) prebehla prudká expanzia šakalov zlatých - jednak z juhovýchodného Bulharska a Rumunska do Srbska, Maďarska, Slovenska, Rakúska a Slovinska, a jednak z Dalmácie do Slovinska, Rakúska, Talianska, Albánska a priľahlého Grécka. Na úplnom konci 20. storočia a začiatku 21. storočia expanzia pokračovala - jednak z Maďarska/Slovenska do Česka, Nemecka, Holandska, Dánska a Poľska, jednak z Rumunska na južnú Ukrajinu a odtiaľ do Poľska, Bieloruska, pobaltských štátov a Ruska, jednak z Kaukazu do Ruska a pobaltských štátov a jednak z Talianska do Švajčiarska a Francúzska. Od roku 2018 je doložený výskyt šakala zlatého už aj vo Fínsku a severnom Nórskua od roku 2023 v severnom Španielsku.

Výskyt na Slovensku

Šakaly zlaté sa možno v minulosti (do konca 19./začiatku 20. storočia) vyskytovali na Slovensku pod názvom vlk trsťový, ale nie je to isté - podrobnosti pozri vyššie.

Šakal zlatý je v zozname cicavcov Slovenska od roku 1947, kedy sa našli kože šakalov zlatých údajne ulovených na Žitnom ostrove, pričom ale nebolo možné overiť, či náhodou neboli v skutočnosti privezené zo zahraničia. Prvý známy nesporný doklad o jeho ulovení na Slovensku pochádza až z roku 1989, keď bol ulovený jeden jedinec pri obci Čierna v okrese Trebišov. Ďalšie údaje o výskyte šakala mali tiež pochádzať z južného Slovenska (1995 Zlaté Moravce; 1996 Gabčíkovo, 1997 Veľký Krtíš). V roku 2016 sa na celom Slovensku početnosť druhu odhadovala na 155 jedincov. Šakal zlatý dnes (na rozdiel od rokov 2001 - 2008) nie je na Slovensku chráneným druhom, jeho lov je povolený od 1. augusta do konca februára. Zo 429 mapovacích kvadrátov DFS sa celkovo vyskytol v 7 (1,6% rozlohy Slovenska).

V textoch do začiatku 21. storočia sa šakal zlatý (Canis aureus) spravidla uvádzal ako druh, ktorý sa vyskytuje v Európe, južnej Ázii a v severnej Afrike. Od roku 2011/2015 sa však už severoafrické populácie (prípadne s výnimkou časti severného Egypta) obyčajne zaraďujú mimo druhu šakal zlatý, a to najčastejšie ako jeden samostatný druh šakal severoafrický v širšom zmysle (iné názvy: africký šakal zlatý, staršie vlk šakalovitý v širšom zmysle; ľudovo: africký vlk, ľudovo egyptský šakal v širšom zmysle; lat. Canis lupaster v širšom zmysle alebo Canis anthus v širšom zmysle).

Treba však dodať, že:

• Už pred rokom 2011 niektoré texty nezaraďovali šakaly severnej Afriky do druhu šakal zlatý.
• Aj v súčasnosti niektorí autori šakaly severnej Afriky naďalej považujú za súčasť druhu šakal zlatý.
• Niektorí autori od šakala zlatého do samostatného druhu, nazvaného šakal severoafrický v užšom zmysle (Canis lupaster v užšom zmysle), oddeľujú len populácie zhruba povodia egyptského Nílu a možno aj východnej Líbye; zvyšok populácií severnej Afriky ponechávajú v šakalovi zlatom. Podobne sa niekedy postupovalo už v 19. storočí, pričom príslušný druh sa niekedy alternatívne označoval názvom Canis anthus (v najužšom zmysle).
• Niektorí autori síce od šakala zlatého oddeľujú (takmer) všetky severoafrické populácie, neklasifikujú ich však ako 1 druh, ale ich klasifikujú (a) buď ako 2 druhy, a to Canis lupaster v užšom zmysle (zhruba Egypt) a Canis anthus v užšom zmysle (zhruba zvyšná severná Afrika), (b) alebo ako viac než 2 druhy, a to Canis lupaster v užšom zmysle (t. j. zhruba povodie egyptského Nílu a možno východná Líbya), Canis doederleini (egyptsko-sudánske pohraničie), Canis qattarensis (severozápadný Egypt), Canis variegatus (etiópske a eritrejské pohoria) a ďalšie druhy.
• Niektorí autori síce od šakala zlatého oddeľujú (takmer) všetky severoafrické populácie, neklasifikujú ich však ako 1 samostatný druh, ale ich klasifikujú ako poddruh nazvaný Canis lupus lupaster, čiže ako jeden z poddruhov vlka dravého.

V systémoch, v ktorých sú (takmer) všetky severoafrické populácie odčlenené od šakala zlatého, vyzerá aktuálny systém väčšinou nasledovne:
druh šakal zlatý (Canis aureus):

• poddruh (†)Canis aureus ecsedensis (=Canis aureus hungaricus; pravdepodobne vrátane bývalého poddruhu (†)Canis aureus balcanicus a možno vrátane vlka trsťového [pozri kapitolu vyššie]) [výskyt: Panónska panva] - Tento poddruh sa dnes často považuje za súčasť poddruhu Canis aureus moreotica. Prísne vzaté však možno vyhynul, pretože sa často uvádza, že šakaly v Maďarsku vyhynuli niekedy v 40. rokoch 20. stor. a dnešné populácie prišli až koncom 70. rokov 20. stor. z juhovýchodu.
• poddruh Canis aurus dalmatinus [výskyt: Dalmácia] - Podľa najnovších prác je tento poddruh jednoznačne odlišný od všetkých populácií, ktoré s ním susedia. V 20. storočí sa často považoval za súčasť poddruhu Canis aureus moreotica alebo poddruhu Canis aureus aureus. Odlišnosť môže súvisieť s historickými dokladmi, podľa ktorých bol tento poddruh kedysi privezený zo severnej Afriky - porov. komentár k Canis aureus algirensis nižšie.
• poddruh šakal zlatý európsky (Canis aureus moreotica, menej vhodne Canis aureus moreoticus) [výskyt: celá Európa (prípadne okrem Dalmácie a staršie okrem Panónskej panvy) a Turecko, podľa niektorých názorov aj Kaukaz; ale podľa Wozencraft 2005 do tohto poddruhu patria len populácie zhruba z Grécka]
• poddruh Canis aureus aureus [výskyt: všetky územia nachádzajúce sa medzi Tureckom/Sýriou ako západnou hranicou a Indiou ako východnou hranicou (vrátane Arabského polostrova a Kazachstanu) a podľa niektorých názorov aj Kaukaz a severozápadná India; ale podľa Wozencraft 2005 do tohto poddruhu patria populácie z Európy (okrem zhruba Grécka a čiastočne okrem Panónskej panvy), Turecka, všetkých území medzi Tureckom/Sýriou a Indiou (vrátane Arabského polostrova, Kazachstanu), Kaukazu, severozápadnej Indie, Srí Lanky a Maroka]
• poddruh Canis aureus indicus [výskyt: India (okrem najjužnej časti a možno aj okrem severozápadnej a východnej časti) a okolie]
• poddruh Canis aureus naria (vrátane bývalého poddruhu Canis aureus lanka) [výskyt: Srí Lanka a najjužnejšia India]
• poddruh Canis aureus cruesemanni [výskyt: Thajsko s okolím, podľa niektorých názorov aj územia až po (vrátane) východnú Indiu]
• poddruh Canis aureus syriacus (vrátane niekedy samostatne uvádzaného poddruhu Canis aureus palaestina) [výskyt: Sýria, Libanon, Izrael, časť Jordánska a severovýchodný Sinajský polostrov]
• poddruh Canis aureus qattarensis [výskyt: severozápadný Egypt] - Tento poddruh opísaný v roku 2014 sa niekedy považuje za súčasť poddruhu Canis aureus syriacus (alebo nižšie uvedeného poddruhu Canis aureus lupaster - v takom prípade teda C. a. qattarensis patrí mimo dnešného druhu Canis aureus)

Nasledujúce poddruhy (t.j. všetky tradičné africké poddruhy) šakala zlatého sa zhruba od roku 2011 obyčajne zaraďujú mimo šakala zlatého (a to často, ale nie vždy, ako jeden samostatný druh nazývaný šakal severoafrický v širšom zmysle - Canis lupaster v širšom zmysle alebo Canis anthus v širšom zmysle):

• poddruh Canis aureus anthus/Canis lupaster [alebo anthus] anthus [výskyt: Senegal, Mali, Burkina Faso] - Tento alebo približne tento taxón sa niekedy (najmä staršie) klasifikuje ako druh Canis anthus v najužšom zmysle, pričom ale Canis anthus môže znamenať aj niečo úplne iné - porov. poznámku .
• poddruh Canis aureus algirensis/Canis lupaster [alebo anthus] algirensis (vrátane niekedy samostatne uvádzaného podddruhu Canis aureus maroccanus z Mauritánie a západného Maroka) [výskyt: Mauritánia, Maroko, Alžírsko, Tunisko, časť Líbye] - Tento poddruh (resp. niekedy len poddruh C. a. maroccanus) sa občas považuje za súčasť eurázijského šakala zlatého (konkrétne ako súčasť poddruhu Canis aureus moreotica alebo poddruhu Canis Canis aureus aureus) alebo naopak sa západobalkánske populácie považujú za synonymum tohto poddruhu; toto súvisí s tým, že podľa niektorých historických dokumentov boli dalmátske šakaly privezené so severnej Afriky.
• poddruh Canis aureus lupaster/Canis lupaster [alebo anthus] lupaster [výskyt: povodie egyptského Nílu, juhozápadný Egypt, podľa niektorých autorov aj severozápadný Egypt, možno aj východná Líbya, možno aj Tunisko] - Tento poddruh zodpovedá presne alebo približne druhu šakal severoafrický v užšom zmysle (vlk šakalovitý v užšom zmysle, egyptský šakal v užšom zmysle; Canis lupaster v užšom zmysle) používanému niektorými autormi. Treba dodať, že tento poddruh najnovšie niekedy zahŕňa aj to, čo je tu uvedené ako poddruhy algirensis (vrátane maroccanus), soudanicus a riparius; šakaly severnej Afriky sa v takom prípade teda delia na len 3 poddruhy: Canis lupaster anthus, Canis lupaster lupaster a Canis lupaster bea.
• poddruh Canis aureus soudanicus/Canis lupaster [alebo anthus] soudanicus (vrátane Canis variegatus [=Canis aureus nubianus] a prípadne vrátane Canis doederleini) [výskyt: Sudán, Čad, Somálsko]
• poddruh Canis aureus riparius/Canis lupaster [alebo anthus] riparius [výskyt: Eritrea, Etiópia, Somálsko]
• poddruh Canis aureus bea/Canis lupaster [alebo anthus] bea [výskyt: južná Etiópia, Keňa, Uganda, severná Tanzánia]

Opis tela

Šakal zlatý dorastá do dĺžky 60 – 110 cm, chvost má dlhý 20 – 30 cm a váži okolo 7 – 15 kg. Srsť ma bledožltú, zlatistú alebo svetlohnedú. Brucho je hnedkasté a chrbát sivší.

Správanie

Tento druh sa zdržuje do párov, hlavne v období rozmnožovania, ale v lokalitách s veľkou ponukou potravy, ako sú napríklad odpadkové skládky blízko ľudských sídel, vytvárajú svorky zložené až z 20 jedincov.

Rozmnožovanie

Obdobie párenie trvá 26 - 28 dní, začína približne od 15. januára a trvá do 15. februára. Gravidita trvá 60 – 63 dní, po nich vrhne samica 1 až 9 mláďat (priemerne je ich 5 – 6, v Bulharsku 4,6 - 6,0). Potomkov odchováva v nore, niekedy v húštine krovín či v trstine. Po 8 – 10 týždňoch prechádzajú mláďatá z mliečnej na pevnú stravu. V tomto veku, ale ešte nie sú schopné loviť, preto im rodičia alebo starší súrodenci po návrate z lovu vyvrhujú potravu. Mláďatá žijú s rodičmi najmenej 1 rok.