Akira Jošino

január">30. január 1948, Suita, Japonsko) je japonský chemik a profesor.

Akira Jošino
japonský chemik
Dielo
Polia pôsobnosti	elektrochémia
Vedecké pôsobenie	Meijo University
Alma mater	Kjótska univerzita Osacká univerzita
Vplyvy	Keniči Fukui John B. Goodenough
Ocenenia
Nobelova cena za chémiu (2019)
Osobné informácie
Narodenie	30.01.194830. január 1948 (76 rokov) Suita, Japonsko
Odkazy
	Akira Jošino (multimediálne súbory na commons)
Chemický portál  Biografický portál

Vytvoril prvé bezpečné produkovateľné lítiovo-iónové akumulátory, ktoré sa aktuálne používajú v mobilných telefónoch a laptopoch.

V roku 2019 získal Nobelovu cenu za chémiu spolu s M. Stanleym Whittinghamom a Johnom B. Goodenoughom za vývoj lítiovo-iónových batérií.

Narodil sa v meste Suita v prefektúre Osaka Maturoval na Kitano High School v rodnej Osake v roku 1966, v roku 1970 získal titul B.S. a v roku 1972 titul M.S., oba z petrochémie na Kjótskej univerzite, a potom získal doktorát z inžinierstva na Osackej univerzite v roku 2005.

Na vysokej škole navštevoval prednášk& Keniči Fukuia, ktorý sa neskôr stal prvým ázijským laureátom Nobelovej ceny za chémiu.

Celú svoju neakademickú kariéru pôsobil v Asahi Kasei Corporation., kde začal pracovať hneď po získaní magisterského titulu v roku 1972. V roku 1982 začal pracovať v Kawasaki Laboratory a bol povýšený na manažéra vývoja produktov pre iónové akumulátory v roku 1992. V roku 1994 sa stal manažérom technického vývoja pre manufaktúru A&T Battery Corp., spoločnej spoločnosti firiem Asahi Kasei a Toshiba. V roku 2005 sa v Asahi Kasei stal hlavným vedúcim vlastného laboratória. Od roku 2017 je profesorom na Meijo University.

 

V 80. rokoch 20. storočia začal skúmať dobíjateľné batérie (akumulátory) s použitím polyacetylénu. Polyacetylén je polymér, ktorý vedie elektrický prúd, čo zistil Hideki Širakawa, ktorý za tento objav získal v roku 2000 Nobelovu cenu za chémiu.

V roku 1983 vytvoril prototyp akumulátoru s použitím oxidu lítnokobaltitého (LiCoO₂), ktorý v roku 1979 objavili Godshall a kolektív na Stanford University a John B. Goodenough a Koiči Mizušima na University of Oxford ako katódy a polyacetylénu ako anódy. Tento prototyp, v ktorom materiál anódy neobsahuje žiadne lítium a ióny lítia sa presúvajú z katódy vyrobenej z LiCoO₂ na anódu počas nabíjania, bol priamym prekurzorom moderných lítiovo-iónových akumulátorov.

Polyacetylén mal veľmi nízku hustotu, čo znamenalo, že vysoká kapacita vyžadovala veľký objem akumulátora, a takisto mal problém s nestabilitou, takže ho Jočino nahradil za uhlíkový materiál na výboru anódy a v roku 1985 vyrobil prvý prototyp lítiovo-iónových akumulátorov a získal na ne patent. To bol zrod Li-ion akumulátorov, ktoré sa dnes používajú.

Táto konfigurácia akumulátorov bola v roku 1991 komercializovaná firmou Sony a v roku 1992 firmou A&T Battery. Jošino popísal problémy a históriu procesu tohto vynálezu v kapitole knihy v roku 2014.

Jošino zistil, že uhlíkový materiál s konkrétnou kryštálovou štruktúrou bol vhodný ako materiál na výrobu anódy a tento materiál sa používal v prvej generácií komerčne predávaných Li-ion akumulátoroch. Jošino vyvinul zberač prúdu z hliníkovej fólie, ktorý tvoril pasivačnú vrstvu, aby bolo možné použiť vysoké napätie za nízku cenu, a vyvinul funkčnú membránu separátora.

Štruktúra Li-ion článkov, zavinutá do špirály, bola vyvinutá, aby Jošino vytvoril veľký povrch elektródy a umožnil prechod veľkého prúdu napriek nízkej vodivosti organického elektrolytu.

V roku 1986 zadal Jošino výrobcovi, aby vytvoril prvú sadu prototypov Li-ion akumulátorov. Na základe skúšok bezpečnosti týchto prototypov potom ministerstvo dopravy USA vydalo správu v ktorej bolo uvedené, že tieto akumulátory boli odlišné od kovových lítiových akumulátorov.