Ageizmus

Anglický termín bol vytvorený ako obdoba rasizmu a sexizmu, tj. diskriminácie žien.

Prvýkrát tento pojem použil v roku 1968 predseda Poradného zboru pre starnutie dištriktu Columbia, Robert N. Butler, ktorý ageizmus vysvetlil nasledovne: „Ageizmus môžeme chápať ako proces systematickej stereotypizácie a diskriminácie ľudí pre ich starobu, podobne ako sa rasizmus a sexizmus vzťahujú k farbe pleti a pohlaviu. Starí ľudia sú kategorizovaní ako senilní, rigidní vo svojom myslení a spôsoboch, staromódni v morálke a zručnostiach. Ageizmus dovoľuje mladším generáciám vidieť starších ľudí ako odlišných od nich samých, a preto im bráni, aby sa so staršími ľuďmi identifikovali ako s ľudskými bytosťami.“ Michael Young a Tom Schuller sa vo svojej knihe Život po práci: Spoločnosť bez veku venujú problematike „spoločnosti uzavretých vekových skupín“. Tvrdia, že vek sa stal prostriedkom obmedzovania, ktorý jednotlivým osobám vnucuje ich stereotypné role v rámci spoločnosti. Mnohí starší ľudia sa však tomuto zaužívanému jednaniu bránia a hľadajú nové spôsoby realizácie. Podľa Schullera a Younga by starí ľudia mali vyjsť za rozhranie vekových kategórií k „spoločnosti bez veku“.

Ageizmus je možné rozdeliť na osobitné podskupiny. Nový ageizmus sa podľa Richarda Kalisha dá charakterizovať ako dobre mienené, až priveľmi ochranárske postoje voči seniorom, ktorým je pripisované submisívne postavenie. Ďalším typom je tzv. benevolentný ageizmus ako protiklad k nepriateľskému ageizmu, ktorý podľa Daphne Bugental a Jessica Hehman zahŕňa „subjektívne pozitívne postoje a ochranársky paternalizmus voči starším dospelým v závislej role“. Takáto prehnaná pomoc však môže byť chápaná ako prejav dešpektu a v konečnom dôsledku vedie k prehĺbeniu pocitu bezmocnosti. Kombináciou benevolentného a nepriateľského ageizmu vzniká ambivalentný ageizmus, kde sa obe presvedčenia prelínajú. Benevolentný ageizmus prevláda v skupine submisívnych seniorov, hostilný (nepriateľský) ageizmus dominuje tam, kde sa seniori stávajú viac asertívnymi.

Jednou z najvýznamnejších tém teórie ageizmu sú tzv. viacnásobné riziká (anglicky multiple jeopardy). Podľa nich má ageizmus tendenciu jestvovať v kombinácii s inými formami diskriminácie. Dvojitý štandard starnutia je ďalšou teóriou, ktorá sa okrem iného venuje aj problematike genderu. Ženy sú považované za staré skôr ako muži a taktiež stereotypy viazané na osoby ženského pohlavia sú negatívnejšie ako stereotypy viazané na mužov. Populárnym prístupom k otázke ageizmu je teória kumulácie výhod a nevýhod (anglicky CAD- cumulative advantage/disadvantage), známa ako Matúšov efekt. Pre jedincov zvýhodnených/znevýhodnených v prvotných fázach svojho života je jednoduchšie akumulovať svoje výhody/nevýhody v ďalších obdobiach, čo má za následok, že nerovnosti v starobe naopak narastajú.

• individuálne zdroje: strach zo smrti a starnutia, frustrácia, agresia, z ktorej pramenia nepriateľské postoje voči minoritným skupinám.
• sociálne zdroje: demografia, vekové a štruktúrne nesúlady, generačné konflikty, historická zmena statusu staroby.
• kultúrne zdroje: jazyk, médiá, populárna kultúra.

• Anthony Giddens, Sociologie (Praha: Argo, 1999).
• Lucie Vidovičová, Stárnutí, věk a diskriminace- nové souvislosti (Brno: Mezinárodní politologický ústav, 2008).

• Sociológia
• Starnutie

• http://www.ageismus.cz/