Súhvezdie Štít

Patrí medzi štyri najmenšie súhvezdia severnej oblohy a je piatym najmenším súhvezdím celkove. Nachádza sa vo veľmi jasnej časti Mliečnej cesty, blízko galaktického stredu. Je to jediné zachované súhvezdie, ktoré má politický podtext.

Štít
Latinský názov	Scutum
Skratka	Sct
Genitív	Scuti
Symbolické vyjadrenie	štít Sobieskeho
Rektascenzia	18,6h
Deklinácia	-10°
Plocha	109  štvorcových stupňov Poradie: 84
Počet hviezd (magnitúda < 3)	0
Najjasnejšia hviezda	α Sct (Zdanl. magnitúda 3,85)
Meteorický roj	Júnové Scutidy
Susedné súhvezdia	Had (chvost) Strelec Orol
Viditeľné na zemepisnej šírke +75° a −90° Najlepšie viditeľné o 21:00 počas mesiaca August
Horná kulminácia o 24:00	27. jún
Dolná kulminácia o 24:00	27. december
Astronomický portál  Hviezdny portál

Zaviedol ho Johannes Hevelius v roku 1687 pod názvom Štít Sobieskeho (z lat. Scutum Sobiescianum) ako poctu poľskému kráľovi Jánovi III. Sobieskemu, ktorý porazil pri Viedni Turkov v roku 1683.

Obrazec Štítu neobsahuje nijaké jasnejšie hviezdy, celá oblasť je na hviezdy bohatá. Najjasnejšia hviezda a zároveň jediná hviezda, ktorej jasnosť je väčšia ako 4. magnitúda, je alfa Scuti. Nakoľko Štít nie je staroveké súhvezdie, nemá tento oranžový obor nijaké pomenovanie. Ide pravdepodobne o hviezdu v poslednom štádiu vývoja, ktorej jadro sa chystá zrútiť do bieleho trpaslíka.

Druhá najjasnejšia hviezda, beta Scuti, má magnitúdu 4,22. Je žltým obrom a spektroskopickou dvojhviezdou, ktorej zložky sa obehnú každých 834 dní alebo za 2,28 roka. Spektroskopický spoločník je bielou hviezdou hlavnej postupnosti.

Gama Scuti je buď bielou hviezdou hlavnej postupnosti alebo bielym podobrom. Zaujímavý je jej vlastný pohyb. Jeho rýchlosť a smer ukazujú, že pred 2,1 miliónmi rokov míňala Slnko len vo vzdialenosti 14 ly.

Delta Scuti je obor typu F4. Vo svojom jadre spálil všetok vodík a teraz je vo fáze premeny na červeného obra. Je známy tým, že mení svoju magnitúdu s hlavnou periódou iba 4,65 hodiny. Delta Scuti dala meno malej, ale špecifickej skupine pulzujúcich premenných hviezd, ktorých periódy sú spravidla extrémne krátke – len niekoľko hodín. Delta Scuti má dvoch veľmi slabých sprievodcov.

Epsilon Scuti je ďalším žltým obrom. V jeho okolí sa nachádza až päť slabučkých sprievodcov, s veľkou pravdepodobnosťou zdanlivých.

Necelé 3° juhozápadne od alfa Scuti sa nachádza dvojhviezda Struve 2325. Jej zložky majú odstup 12,3″ a magnitúdy 5,8. a 9,3.

Ďalšou premennou hviezdou je nadobor R Scuti. Jeho jasnosť kolíše oveľa zjavnejšie než u delta Scuti, preto bola prvou objavenou premennou hviezdou v tomto súhvezdí.

 

Hviezdy oblak v Štíte je jedna z najjasnejších a najlepšie viditeľných oblasti Mliečnej cesty. V súhvezdí sa nachádza bohatá otvorená hviezdokopa M11, nazývaná aj Divá kačica. Je to jeden z objektov Messierovho katalógu. Pozostáva zo stoviek hviezd a pri pozorovaní malým ďalekohľadom má tvar písmena "V" – ako kŕdeľ kačíc. Z toho vznikol jej populárny názov.

V súhvezdí sa nachádza ešte otvorená hviezdokopa – M26. S magnitúdou 8 patrí k tým slabším otvoreným hviezdokopám z Messierovho katalógu. Ďalšia otvorená hviezdokopa je NGC 6664 necelého pol stupňa od hviezdy alfa Scuti. K slabším otvoreným hviezdokopám pre stredne veľké amatérske ďalekohľady patrí aj NGC 6683. Leží v blízkosti spojnice hviezd alfa a beta Scuti. Nenápadnou otvorenou hviezdokopou je NGC 6649 ležiaca viac ako 2° južne od alfa Scuti.

Nachádza sa tu aj jedna guľová hviezdokopa – NGC 6712, ktorá bola objavená až v roku 1749. 20-centimetrovým ďalekohľadom možno v tom istom zornom poli pozorovať aj slabú planetárnu hmlovinu IC 1295.

G21.5-0.9 je veľmi slabá hmlovina, ktorá vznikla výbuchom supernovy.

Štít patrí medzi tie najmenšie súhvezdia, ktoré sú pozorovateľné z našej zemepisnej šírky. Nachádza sa južne od svetového rovníka medzi Orlom, Chvostom Hada a Strelcom. Štyri najjasnejšie hviezdy v ňom tvoria písmeno Y. Súhvezdie o polnoci kulminuje začiatkom júla vo výške 30° nad južným horizontom.

Astronomický portál Hviezdny portál

• HERMANN, Joachim. Hviezdy. Redakcia PhDr. Anna Lackovičová, Viera Fabianová, Elena Benková,; preklad Ing. Květoslav Spiller; ilustrácie Sabine Ramona Herrmannová-Ikramová. [s.l.] : Ikar, 1998. 287 s. (Sprievodca prírodou.) ISBN 80-7118-475-6.

• KLEZCEK, Josip. Velká encyklopedie vesmíru. Redakcia Jitka Zykánová. prvé. vyd. Praha : Academia, © 2002. (2480.) ISBN 80-200-0906-X. (česky)

• MOORE, Patrick. Hviezdy a planéty. Redakcia Katarína Bobríková, Ladislav Donauer; preklad Igor Kapišinský a Zdena Kapišinská. Prvé slovenské vydanie. revidované a rozšírené vydanie vyd. Bratislava : Slovart, 2001. 256 s. ISBN 80-7145-341-2.

• KALER, Jim. STARS. Dostupné online. (anglicky)