Zdravas’ Mária

rímskokatolíckej, gréckokatolíckej, pravoslávnej). V protestantizme je neznáma.

V stredoveku ju na Západe nazývali „Anjelské pozdravenie“. Jej forma sa vyvíjala postupne v priebehu storočí. Archeologické vykopávky v Nazarete, na mieste, kde teraz stojí Bazilika zvestovania odhalili grafity na stenách starého židokresťanského obydlia z tretieho storočia, na ktorých možno čítať XE M (chaire Maria), t. j. „Raduj sa, Mária“, slová z evanjelia sv. Lukáša. Prvá časť Zdravasu pozostáva z dvoch pozdravov v Svätom písme adresovaných Márii:

• od archanjela Gabriela (Lk 1,28): „Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou.“ resp. „Raduj sa, milosti plná,...“
• od Alžbety (Lk 1,42): „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“.

Zjednotenie týchto dvoch biblických pozdravov nastalo v liturgii. Pokiaľ ide o latinskú cirkev, v šiestom storočí sa obe evanjeliové state objavujú zjednotené v omšových textoch a to konkrétne v antifóne na ofertórium (obetovanie) štvrtej adventnej nedele. Na východe tiež nastáva postupné zjednotenie dvoch statí, ako dosvedčuje jeden úlomok zo siedmeho storočia nájdený v Luxore, v severnom Egypte. Až do tejto doby však Zdravas Mária nemá ešte charakter ľudovej modlitby, akou bol napr. Otčenáš a Verím v Boha. Okolo roku 1000 začína používanie Zdravasu ako modlitby v kláštornom prostredí ako napr. v Cîteaux a či v strednom Taliansku (San Pier Damiani). V roku 1198 na jednej synode v Paríži, za biskupa Oddona, bolo kňazom nariadené, aby nabádali ľud k modlitbe Verím v Boha, Otčenáš a Zdravas Mária. Je to po prvýkrát, čo sa modlitba Zdravas Mária objavuje medzi bežnými modlitbami. Tento zvyk sa rozšíril, avšak všeobecným sa stal až v 13. storočí. Text obsahuje len prvú časť (biblickú), bez mena Ježiš, a aj komentár sv. Tomáša Akvinského k modlitbe Zdravas Mária sa končí tu. Taktiež niektoré breviáre z druhej polovice 15. storočia a Veľký katechizmus sv. Petra Kanízia († 1597) svedčia iba o tejto časti modlitby.

V 15. storočí sa ku Zdravas Mária začína pridávať druhá časť - Svätá Mária, ktorá je cirkevne-ľudového pôvodu. Medzi rozličnými formulami zo 14.-15. storočia toto je príklad z toskánskeho prostredia: Ave o Maria, piena di grazia: il Signore è teco; tu sei benedetta sopra tutte le donne e benedetto il frutto del tuo ventre, Gesù. Santa Maria, Madre di Dio, prega per noi peccatori, al presente e al tempo della nostra morte. Così sia. (slovenský preklad: Zdravas' ó Mária...)

 

Okrem toho treba spomenúť preslávenú kázeň sv. Bernardína zo Sieny († 1444), v ktorej tento známy kazateľ na konci komentára ku Zdravas Mária zvolá: „K požehnaniu, ktorým sa končí Zdravas: požehnaná si medzi ženami (Lk 1,42), my môžeme pridať: Svätá Mária, pros za nás hriešnych.“ Aj Hieronymus Savonarola († 1498) vo svojom traktáte o Zdravas Mária používa túto invokáciu. Meno Ježiš sa vkladá koncom 15. storočia.

Výraz „teraz i v hodinu smrti našej“ je dokumentovaný vo františkánskom breviári z roku 1525. O jeho postupné rozšírenie v aktuálnej forme sa zaslúžil breviár vydaný na príkaz Pia V. Treba však podotknúť, že rímsky breviár, ktorý si želal Tridentský koncil sa šíri len pomaly a iné breviáre modlitbu Zdravas Mária buď nepoznajú, alebo ju zavádzajú len pozvoľna. Takže modlitba zo začiatku je rozšírená medzi kňazmi, a cez nich sa dostáva k ľudu.

Vo východných cirkvách (gréckokatolíckej a pravoslávnej) je posledná časť modlitby odlišná od rímskokatolíckeho textu. V dlhšej verzii, používanej napr. gréckokatolíkmi na Slovensku, znie: „...tvojho života, lebo si porodila Krista, Spasiteľa a Vykupiteľa našich duší.“ Existuje aj kratší variant záveru: „...tvojho života, lebo si porodila Spasiteľa našich duší.“

Začiatok modlitby sa v slovenčine u gréckokatolíkov používa tiež v odlišnom znení: „Raduj sa, Bohorodička, Panna Mária, milosti plná,...“, ktorý vychádza z originálneho (gréckeho) textu Lukášovho evanjelia 1, 28: Χαῖρε, κεχαριτωμένη, ὁ κύριος μετὰ σοῦ, doslova: Raduj sa, milosti plná, Pán s tebou!

• Cfr. PEDICO, Maria Marcellina, La Vergine Maria nella pietà popolare, Edizioni Monfortane, Roma 1993, str. 69-71.