William G. Kaelin

Kaelin Jr. (* 23. november 1957, New York, New York, USA) je americký onkológ a profesor medicíny na Harvard University. Jeho laboratórium sa zaoberá skúmaním bielkovín potláčajúcich nádorový supresorový gén. Je tiež držiteľom ceny Lasker Award, ASCO Science of Oncology Award, AACR Princess Takamatsu Award.

William G. Kaelin
Narodenie	23.11.195723. november 1957 (66 rokov) New York, New York, USA
Alma mater	Duke University
Manželka	Carolyn Kaelin (1988 - z. 2015)
Deti	2
Odkazy
Commons	William G. Kaelin
Biografický portál

V roku 2019 dostal spoločne s Petrom Ratcliffom a Greggom Semenzom Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu za objav spôsobu ako bunky vnímajú a prispôsobujú sa dostupnosti kyslíka.

Do roku 1982 študoval matematiku, chémiu a medicínu na Duke University. Následne pracoval v laboratóriu lekára Davida Livingstona, kde zaznamenal svoje prvé úspechy pri štúdiu retinoblastómu. V roku 1992 založil vlastné laboratórium, v ktorom skúmal dedičné ochorenia, ako Von Hippelova-Lindauova choroba. V roku 2002 sa stal profesorom na lekárskej fakulte Harvard University.

V roku 2008 sa stal asistentom riaditeľa Dana–Farber/Harvard Cancer Center. Jeho výskum sa v tejto inštitúcii zameral predovšetkým na pochopenie úlohy mutácií v nádorových supresorových génoch pri vývoji rakoviny. Jeho hlavné vedecké práce pojednávali o génoch pre potláčanie retinoblastómu, Von Hippelovej-Lindauovej choroby a nádorovom proteíne p53. Jeho výskum financovali National Institutes of Health, American Cancer Society, Doris Duke Charitable Foundation a ďalšie inštitúcie. Pôsobí ako člen správnej rady Eli Lilly and Company a vedeckého poradného výboru Stand Up to Cancer.

Od roku 1988 bol ženatý s lekárkou Carolyn Kaelinovou až do jej smrti na rakovinu v roku 2015. Mali spolu dve deti.

 

Po postgraduálnom štúdiu v roku 1992 založil laboratórium v ​​Dan-Farberovom inštitúte, aby pokračoval vo výskume supresie nádorov. Zaoberal sa predovšetkým Von Hippelovou-Lindauovou chorobu (VHL). Bolo známe, že nádory VHL zapríčinené génovou mutáciou sú angiogénne a spôsobujú, že krvné cievy vylučujú erytropoetín (EPO); hormón, ktorý je prirodzeným produktom tela, ktoré jeho vylučovaním reaguje na hypoxiu (nízku hladinu kyslíka) v krvi. Kaelin predpokladal, že môže existovať súvislosť medzi tvorbou nádorov VHL a neschopnosťou tela detegovať kyslík. Jeho výskum zistil, že v oblastiach výskytu VHL sú gény exprimované ako kritický proteín v procese EPO, ale je v nich potlačená mutácia. Tento výsledok bol v súlade s prácou Petra Ratcliffea a Gregga Semenza, ktorí identifikovali dvojdielny proteín, tzv. faktory indukujúce hypoxiu (HIF), ktoré sú nevyhnutné pre produkciu EPO a vyvolávané hladinou kyslíka v krvi. Kaelin zistil, že proteín VHL pomáha regulovať HIF a u subjektov, kde proteíny VHL nie sú prítomné, HIF produkuje EPO a vedie tak k rakovine. Kombinovaná práca Kaelina, Ratcliffea a Semenzu objavila ako bunky detegujú a reagujú na hladinu kyslíka v krvi, a viedla k vývoju liekov, ktoré pomáhajú pacientom s anémiou a zlyhaním obličiek.