Suchoj Su-24: Sovietske taktické bombardovacie lietadlo

 

Po tom, ako bol v roku 1961 zavedený do sovietskeho letectva stíhací bombardér Su-7B, začala armáda vyvíjať tlak na sovietsku vládu, aby odsúhlasila vývoj nového lietadla. Základnou požiadavkou na lietadlo bola schopnosť operovať za každého počasia a útočiť aj na malé pozemné ciele. Dokument s technickými špecifikáciami bol zaslaný konštrukčnej kancelárii Suchoj, čím bol spustený vývoj nového útočného bombardéra, neskôr nazvaného Su-24.

Už prvé štúdie jasne ukázali, že sa Suchoj nebude môcť uberať cestou modernizácie pôvodného Su-7B. Dôvodom bol nedostatok miesta v konštrukcii Su-7 pre novú avioniku, ktorej súčasťou bol novovyvíjaný zameriavací a navigačný systém. Vývoj tohto systému, nazvaného Puma, dostala na starosť konštrukčná kancelária OKB-794. V roku 1962 začal Suchoj práce na úplne novom lietadle, nazvanom S-6. Maketa stroja S-6 bola hotová už nasledujúci rok, avšak pomalé napredovanie vo vývoji systému Puma spôsobilo, že projekt bol dočasne pozastavený.

V roku 1964 bol projekt opäť obnovený pod kódovým označením T-58M. Sovietske vzdušné sily upravili svoje požiadavky na nové lietadlo a požadovali, aby bolo schopné vzletu a pristátia na krátku vzdialenosť. Nemenej dôležitou požiadavkou bola schopnosť nadzvukového letu v nízkej letovej hladine, aby bolo lietadlo schopné takto preniknúť do vzdušného priestoru nepriateľa. V roku 1965 sa konštruktéri rozhodli zmeniť rozmiestnenie posádky v kokpite a dvojicu sedadiel umiestnili vedľa seba. Tento koncept bol v sovietskom vojenskom letectve uplatnený prvýkrát a dôvodom bol príliš veľký rozmer radaru Orion, umiestneného v nose lietadla. Projekt dostal pracovné pomenovanie T-6 a prvé dva prototypy boli vyhotovené v roku 1967. Prototyp T6-1, pilotovaný V. S. Iljušinom, vzlietol oficiálne prvýkrát 2. júla 1967. Neuspokojivé výsledky s letovými vlastnosťami T-6 priviedli kanceláriu Suchoj nápadu vytvoriť lietadlo s meniteľnou geometriou krídel. Takto zmodernizovaný prototyp T6-2I vzlietol prvýkrát 17. januára 1970. Uznesením vlády zo 4. februára 1975 sa lietadlo s označením Su-24 stalo súčasťou ozbrojených síl ZSSR.

Práce na vývoji sa však nezastavili a v roku 1983 bola do armády zavedená modernizovaná verzia s názvom Su-24M. Podľa vyjadrení odborníkov je bojová účinnosť Su-24M 1,5 až 2-krát vyššia ako u Su-24.

Koncept meniteľnej geometrie krídel umožňuje nastavenia v štyroch polohách:

• 16° pre vzlety a pristátia – umožňuje to lietadlu pristávať pri rýchlosti 230 km/h,
• 35° a 45° pre let v rôznych nadmorských výškach,
• 69° pre lety v nadzvukových rýchlostiach.

Palivový systém má kapacitu 11 700 litrov, čo je možné zvýšiť zavesením dvoch prídavných nádrží.

Palubný zameriavací a navigačný systém PNS-24 (Puma) pozostáva z:

• radaru Orion-A, vyhľadávajúceho objekty v prednej polosfére
• radaru Relief, upozorňujúceho na nebezpečenstvo kolízie pri lete v nízkej nadmorskej výške. Zaisťuje let po naprogramovanej trase v nízkych výškach do 40-50 metrov a automatický návrat na základňu.

V súčasnosti sú ruské Su-24M vybavené palubným zameriavacím systémom SVP-24 (Gefest). Ide o špecializovaný výpočtový podsystém, ktorý umožňuje presné navedenie "hlúpej" munície na cieľ. Základná myšlienka je podobná ako pri amerických bombách JDAM, ktoré sú vybavené družicovým systémom a z neriadených bômb sa tak stáva riadená munícia. Avšak prístup je úplne odlišný, keďže zariadenie nie je montované na každú jednu bombu, ale nachádza sa na palube lietadla. SVP-24 prepočítava polohu lietadla na základe systému GLONASS, trajektóriu letu bomby a hydrometeorologické podmienky. Súradnice môžu byť trochu skreslené pri ostrých manévroch lietadla v cieľovej oblasti alebo pri nedostatku informácií o hydrometeorologických podmienkach a stave ovzdušia. Pravdepodobnosť zničenia malých dobre chránených podzemných zariadení je 30 až 40%. Účinnosť pri ničení zle chránených nadzemných cieľov môže dosiahnuť až 60%. Su-24M, vybavený SVP-24 a 12-16 bombami stredného alebo veľkého kalibru, je tak schopný počas jedného letu zničiť až dva objekty vojenskej infraštruktúry.

Prvé Su-24 mali len základný systém elektronického boja, avšak neskoršie modernizácie už disponovali moderným radarovým varovným systémom, výstražným systémom pred navádzanými raketami a možnosťou elektronického rušenia prieskumných i zbraňových systémov nepriateľa.

 

 

 

Su-24: prvá produkčná verzia, vyrábaná v rokoch 1971–1983. Výzbroj predstavujú rakety Ch-23 a Ch-28 typu vzduch-zem. Proti vzdušným cieľom majú integrované rakety R-55, prvý predsériový stroj (výrobok 41) s výrobným číslom 0115301 bol zalietaný v decembri 1971 (havaroval počas skúšok 12. júna 1974, posádka sa zachránila), ďalšie štyri predsériové stroje vzlietli v roku 1972, predsériové stroje slúžili na vojskové a štátne skúšky ukončené v roku 1975 a stroj bol oficiálne prijatý do výzbroje, prvé sériové stroje mali motory Ljulka AL-21F, od štvrtého stroja štvrtej série (výr. č. 0415304), od stroja výr. č. 0815311 bol zväčšený objem trupovej palivovej nádrže na 1000 l a prestali sa používať krídlové palivové nádrže, od 11. série bol inštalovaný siedmy a ôsmy zásobník, čím sa dosiahlo zvýšenie nosnosti z 7000 na 8000 kg a registračný systém SARPP bol nahradený systémom Tester, od stroja výr. č. 1515328 bola rekonštruovaná aerodynamická koncepcia a pribudol výstražný RL systém SPO-10 Sirena, od 21. série v roku 1975 (stroj výr. č. 2115326) boli inštalované neregulovateľné vstupné otvory v reakcii na požiadavku VVS na dosiahnutie rýchlosti 1400 km/h v prízemnom lete, pri posledných dvoch výrobných sériách (26. a 27.) sa mierne zmenil profil krídla a identifikačný systém Parol nahradil systém SRZO-2, bol inštalovaný diaľkový RL systém Skip-2.

Su-24M (výrobok 44): na základe nových požiadaviek vyplývajúcich zo skúseností z praxe bola od roku 1977 konštruovaná nová modernizovaná verzia, prototyp T-6-8M zalietaný 24. júna 1977 vznikol prestavbou T-6-8, konštrukčné zmeny spočívali v predĺžení prednej časti trupu o 0,76 m a jej znížení o 0,15 m a zjednodušení Pitottovej trubice, palubná aparatúra: palubný obranný komplex BKO-2 Karpaty (výstražný RL systém Berjoza s anténami inštalovanými na bokoch vstupných vzduchových kanálov, výstražný systém Mak s IČ senzorom na hornej časti trupu za kabínou a výmetnicami klamných RL a IČ cieľov v aerodynamických hrebeňoch na krídle), navigačno-strelecký systém PNS-24M Tigr (laserovo-televízna navádzacia sústava Kajra a pasívny RL prijímač Fantasmagoria v podvesnom kontajneri), palubný počítač s rozšírenou pamäťou má inštalovaný ďalší procesor, spojovacie prostriedky zahŕňajú rádiostanicu R-862 a R-864G, rádionavigačný systém Klistron, bola zlepšená presnosť streľby a bombardovania, systém bol upravený na spoluprácu s pozemným navádzacím systémom pre stíhacie-bombardovacie letectvo Udar, s podveseným kontajnerom UPAZ-A Sachalin je stroj schopný plniť funkciu tankovacieho lietadla, sériová výroba sa začala v roku 1978 v Novosibirsku, štátne skúšky zamerané na systém Tigr boli vykonané v období marec 1980 až máj 1981 a po ich úspešnom skončení bol Su-24M v júni 1983 zavedený do výzbroje.

Su-24MK (výrobok 44M): exportná verzia, ktorá bola v ponuke od roku 1987, líšiaca sa modifikovanou avionikou a iným palubným počítačom (Sýria v roku 1989 22 ks, Líbya 6 ks a neskôr 9 ks, Irak v roku 1990 30 ks, Irán 12 ks v roku Irán, Alžírsko v roku 1997 z Bieloruska).

Su-24MR (výrobok 48): verzia určená na vykonávanie prieskumných misií, vývoj začal v roku 1978, prototypy vznikli prestavbou skúšobných T-6M-26 a T-6M-34 na T-6MR-26 (T-6MR-1) a T-6MR-34 (T-6MR-2), prvý bol zalietaný v septembri 1980 skúšobným pilotom Anatolijom Ivanovom, celková dĺžka sa skrátila na 20,53 m a bola zmenená predná časť trupu, komplex Tigr bol nahradený palubným prieskumným komplexom BKR-1 Štyk M-100 (IČ kamera Zima, TV kamera Aist-M, fotografický systém Ks možnosťou snímania panoramatických a trojrozmerných snímok v strednej časti trupu, systém radiačného prieskumu Efir-1M pod pravou časťou centroplánu, systém radiolotechnického prieskumu Tangaž v špeciálnom kontajneri pod trupom, laserový prieskumný systém Špil-2M v špeciálnom kontajneri pod trupom, RL s bočným vyžarovaním Štyk MR-1), výsledky prieskumu boli prenášané počas letu do pozemného vyhodnocovacieho strediska širokopásmovým rádiovým systémom Prosrednik, výzbroj tvorili RS R-60/R-60M na dvojitom odpaľovacom zariadení na ľavom vonkajšom krídelnom závesníku, na trupové a vnútorné krídelné závesníky sa podvesovali prídavné palivové nádrže PTB-3000 kvôli zvýšeniu doletu, štátne skúšky boli ukončené v roku 1982 a v roku 1983 sa v Novosibirsku začala sériová výroba.

Su-24MP (výrobok 46): verzia určená na vedenie elektronického boja, prototypy vznikli prestavbou strojov T-6M-25 (na T-6MP-25) a T-6M-35 (na T-6MP-35), prvý bol zalietaný v decembri 1979 a sériová výroba trvala od roku 1983 do roku 1990, sériová výroba dala len niekoľko kusov ktoré nahradili stroje Jak-28PP, od bojovej verzie sa odlišujú len umiestnením malého puzdra s elektronickou výbavou pod krytom rádiolokátora, sú vybavené palubným systémom REB Landyš a kontajnermi podvesenými pod trupom s aktívnymi rušičmi Los, Fasoľ alebo Mimosa, výzbroj tvorili dve alebo štyri RS R-60/R-60M.

Su-24EW: verzia, určená na rušenie komunikácie protivníka.

Su-24M2: modernizácia stroja Su-24M, ktorá je vybavená moderným navigačným systémom (GLONASS), HUD displejom a rozšírenou škálou zbraní (Ch-31A/P, Ch-59MK, KAB-500S, R-73).

 

 

Sovietska intervencia v Afganistane

Prvýkrát boli Su-24 nasadené do bojov v Afganistane v roku 1984.

Druhá čečenská vojna

Rusko použilo lietadlá Su-24 pri bombardovaní Čečenska, ale vykonávali tam i prieskumné lety. Dňa 4. novembra 1999 bol Su-24MR vyslaný, aby našiel miesto havárie nedávno zostreleného Su-25. Prieskumný let Su-24 bol však zmarený po zásahu raketou vzduch-zem a stroj sa zrútil k zemi. Pilot haváriu neprežil a navigátor padol do zajatia.

Rusko-gruzínska vojna

V auguste 2008 ruské Su-24 okrem prieskumných letov taktiež bombardovali pozície gruzínskej armády v Južnom Osetsku. Počas tejto 6-dňovej vojny zostrelila gruzínska protivzdušná obrana dve Su-24. Prvý z nich bol zostrelený 9. augusta neďaleko mesta Cchinvali a druhý hneď nasledujúci deň pri meste Java.

Občianska vojna v Líbyi

Počas občianskej vojny v Líbyi v roku 2011 zostrelili povstalci lietadlo líbyjských vzdušných síl Su-24MK.

Občianska vojna v Sýrii

Sýrske vzdušné sily prišli o prvé Su-24M2 dňa 28. novembra 2012 potom, čo naň povstalci spustili paľbu zo zeme.

Podľa vyjadrenia Izraela narušil 23. septembra 2012 sýrsky Su-24 izraelský vzdušný priestor. Pravdepodobne sa snažil ostreľovať pozície vzbúrencov v južnej Sýrii a omylom vletel 800 m do vzdušného priestoru Izraela. Potom, ako sa chcel vrátiť späť, vystrelila izraelská protivzdušná obrana raketu MIM-104D Patriot, ktorou stroj zasiahla. Obaja piloti sa stihli katapultovať a pristáli na území Sýrie.

Občianska vojna na Ukrajine

Dňa 20. augusta bolo lietadlo ukrajinských vzdušných síl Su-24M zostrelené vzbúrencami v oblasti Luhansk.

Ruská intervencia v Sýrii proti odporcom režimu Bašára al-Assada

Dňa 30. 9. 2015 na oficiálnu žiadosť sýrskej vlády, podnikli ruské lietadlá Su-24M prvé nálety v provincii Hamá. V noci zo stredy na štvrtok (1. 10. 2015) lietadlá typu Su-24M a Su-25 počas štyroch náletov v Sýrii zničili štáb teroristov a sklad munície v oblasti mesta Idlib. Dňa 3. októbra bol pri náletoch ruských lietadiel Su-34, Su-24M a Su-25 zasiahnutý výcvikový tábor radikálov, ako aj prevádzka na výrobu viest pre samovražedných atentátnikov. 4. októbra pri bombardovaní blízko mesta Džisr aš-Šugúr zasiahli lietadlá Su-24M jednu z delostreleckých pozícií teroristov. Nasledujúci deň bombardovala dvojica Su-25 a jeden Su-24M pozície bojovníkov Islamského štátu v okolí mesta Tadmur. Podarilo sa im zničiť 3 raketomety a asi 20 tankov T-55, ktoré povstalci ukoristili sýrskej armáde. Dňa 6. októbra realizovali lietadlá Su-34, Su-24M a Su-25 nálety na 12 pozemných cieľov. Zničené boli výcvikové tábory a objekty logistickej infraštruktúry, patriace teroristickým skupinám, spolupracujúcim s Islamským štátom. Zničenie ďalšieho výcvikového tábora sa bombardérom Su-24M podarilo uskutočniť 17. októbra v meste Salma. Podľa vyjadrenia spravodajskej služby tam pôsobili zahraniční inštruktori, ktorí pripravovali bojovníkov Islamského štátu na vedenie partizánskej vojny v oblastiach, oslobodených sýrskou armádou.

Pri náletoch boli použité presne navádzané rakety typu Ch-25L a Ch-29L, laserovo navádzané bomby KAB-500L a „hlúpe bomby“ typu FAB-250.

Dňa 24. novembra 2015 bola zostrelená jedna z dvoch ruských stíhačiek Su-24 počas náletov na pozície Turkménskych brigád v severnej Sýrii. Turecká armáda uvádza, že lietadlo narušilo turecký vzdušný priestor a bolo varované najmenej 10-krát v priebehu piatich minút, než ho zostrelila turecká stíhačka F-16. Turecká F-16 použila na zostrelenie ruského stíhacieho bombardéra radarom navádzanú raketu AIM-120C. Obaja piloti sa stihli katapultovať, bolo to však nad územím, ktoré ovládajú bojovníci Turkménskych brigád. Ozbrojenci spustili na posádku Su-24 paľbu z guľometu ešte kým boli vo vzduchu a podarilo sa im zabiť kapitána lietadla. Navigátor bol po 12-hodinovej misii zachránený a prevezený na základňu v Latakii. Podľa vyjadrení navigátora letel bombardér vo výške 6 000 m, bolo jasné počasie, let mali pod kontrolou a ani na okamih neprekročili tureckú hranicu.

Ruská invázia na Ukrajinu

V úvode leteckej kampane na Ukrajine (február 2022) nasadilo ruské letectvo približne 350 prúdových bojových lietadiel. Na začiatku invázie vykonali ruské frontové bombardéry Su-34 a viacúčelové stíhacie lietadlá Su-30SM a Su-35S približne 140 bojových letov za deň. Počas nich uskutočnili nielen stíhacie lety proti ukrajinským lietadlám, ale aj útoky na pozemné ciele. Ruské stroje útočili až 300 kilometrov hlboko v ukrajinskom území. Počas prvých troch dní zaútočili na 100 rôznych cieľov vrátane stacionárnych radarov s dlhým dosahom. K ďalším pozemným cieľom, na ktoré sa zamerali ruské nálety, boli základne, muničné sklady a hlavne oblasti, kde ruská armáda plánovala výsadkové operácie. Všetky tieto útoky boli vedené proti vopred určeným miestam, ktoré boli rozsiahlo zmapované prieskumnými lietadlami Su-24MR a Il-20. Su-24MR od začiatku februára do konca apríla vykonávali pozdĺž ukrajinských hraníc dva až štyri bojové lety denne v strednej až vysokej nadmorskej výške.

Lietadlá Su-24 využívala počas tohto konfliktu aj Ukrajina, tá však na rozdiel od Ruska nasadzovala hlavne ich bojový variant. Útočné lietadlá Su-24 a Su-25 boli v úvodnej fáze konfliktu použité na bombardovanie ruského vojenského konvoja smerujúceho na Kyjev. Hoci vykonávali tieto nálety v nízkej nadmorskej výške, boli často ľahkým cieľom pre ruské stíhačky Su-35S a Su-30SM.

V septembri 2022 prevzala Ukrajina iniciatívu a v Chersone a Charkove prešla do protiofenzívy. Ukrajinské letectvo dokázalo výraznejšie potlačiť ruskú protivzdušnú obranu a ukrajinské Su-24 sa spolu s Su-25 začali viac presadzovať. V Chersone a Charkove vykonávali pravidelné raketové útoky a dokonca aj bombardovanie ruských pozícií.

V priebehu prvých dvoch rokov vojny sa ukrajinskej protivzdušnej obrane a ukrajinskému letectvu podarilo zostreliť minimálne 14 ruských lietadiel Su-24M/MR. Straty na ukrajinskej strane predstavujú v tomto období 19 lietadiel Su-24M.

 

 

  Alžírsko

• Alžírske vzdušné sily - 34 kusov Su-24MK, niektoré z nich sú upravené na štandard M2

  Irán

• Vzdušné sily Iránskej islamskej republiky - 30 strojov Su-24MK k januáru 2013

  Rusko

• Vojenské vzdušné sily Ruskej federácie - 251 kusov Su-24M, 40 kusov Su-24M2 a 79 kusov Su-24MR malo ruské letectvo v roku 2011
• Ruské námorné letectvo - 18 kusov v roku 2012

  Sýria

• Sýrske vzdušné sily - 20 strojov typu Su-24M2 k januáru 2013

  Sudán

• Sudánske vzdušné sily - v roku 2013 získali od Bieloruska do 12 kusov Su-24

  Ukrajina

• Vzdušné sily Ozbrojených síl Ukrajiny - 25 strojov je letuschopných, 95 je uskladnených

 

Technické údaje

• Posádka: 2
• Dĺžka: 24,53 m
• Rozpätie:
  • roztiahnuté: 10,37 m
  • stiahnuté: 17,64 m
• Výška: 6,19 m
• Nosná plocha : 55,2 m²
• Hmotnosť (prázdny): 22 300 kg
• Vzletová hmotnosť: 38 040 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 43 755 kg
• Pohonná jednotka: 2 × dvojprúdový motor Ľuľka AL-21F3A s prídavným spaľovaním
  • Suchý ťah: 2× 75 kN
  • Ťah s forsážou: 2× 109,8 kN

Výkony

• Maximálna rýchlosť: 1 315 km/h na úrovni mora
  1 654 km/h vo vysokej letovej hladine
• Dolet: 615 km v nízkej letovej hladine s prídavnými palivovými nádržami a 3000 kg výzbroje
• Preletový dolet: 2 775 km
• Dostup: 11 000 m
• Stúpavost: 150 m/s
• Plošné zaťaženie: 651 kg/m²
• Ťah/Hmotnosť: 0,6
• Preťaženie: +6 g

Výzbroj

• 1 kanón GŠ-6-23 kalibru 23 mm so zásobou munície 500 ks
• 8 externých závesov - s nosnosťou do 8 000 kg
  • Strely vzduch-vzduch:
    • 2 x R-60MK (R-60)
    • 2 x R-73E
  • Strely vzduch-zem:
    • 4 x Ch-25ML/MR
    • 3 x Ch-29L/T
    • 2 x Ch-58E
    • 2 x Ch-58E-01
    • Ch-31P
    • Ch-31A
    • 3 x Ch-59
    • 3 x Ch-59ME
    • 6 x S-25LD

• • Bomby:
    • 10 x FAB-500
    • 16 x FAB-250
    • 7 x KAB-500L
    • 7 x KAB-500Kr
    • AB-100
    • AB-250 (M54)
    • AB-250 (M62)
    • AB-500M-54
    • ODAB-500PM
  • Iné:
    • KMGU-2 – malorozmerný kontajner na prevoz nákladu
    • prídavné palivové nádrže PTB-2,000 (1860 l) alebo PTB-3,000 (3050 l)

• Suchoj Su-25
• Suchoj Su-34
• Panavia Tornado
• McDonnell Douglas F/A-18 Hornet

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Suchoj Su-24