Program Gemini

Prebiehal v rokoch 1965 až 1966. Bol priamym pokračovaním programu Mercury. Meno Gemini, latinsky Blíženci, naznačuje, že na rozdiel od sólových letov v programe Mercury v lodiach Gemini lietali astronauti vo dvojiciach.

Hlavným účelom programu Gemini bolo ukázať, že človek môže v bezváhovom stave prežiť dlhší čas a to vo vnútri kozmickej lode aj mimo nej. V rámci toho sa skúmal vplyv bezváhového stavu na ľudský organizmus. Ďalšou úlohou bolo dokonalé osvojenie si techniky stretnutia a spojenia vo vesmíre, ako aj vycvičenie astronautov. Zároveň bol program Gemini prípravou na program Apollo.

 

 

Rozhodnutie vyvinúť dvojmiestnu kozmickú loď oznámila NASA 7. decembra 1961. Meno Gemini dostala o mesiac neskôr, 3. januára 1962. Prvá bezpilotná skúška sa uskutočnila 8. apríla 1964. Jej cieľom bolo len overiť aerodynamické vlastnosti komplexu lode Gemini a rakety Titan, nebol plánovaný návrat. Po sérii odkladov spôsobených jednak počasím a jednak technickými problémami odštartovala druhá nepilotovaná misia Gemini 2 19. januára 1965. Loď letiaca po balistickej dráhe pristála v Atlantiku. Posledný skúšobný let bol Gemini 3. V ňom kozmickú loď pilotovali astronauti Virgil Ivan Grissom a John Watts Young. Let prebehol úspešne a loď pristála po troch obehoch. Misia preverila jej manévrovacie schopnosti, čo malo význam pri ďalšom pokračovaní programu, ktorý mal vyvrcholiť spojením dvoch lodí vo vesmíre. Gemini 3 bol tiež posledným letom, ktorého riadenie prebiehalo zo Strediska riadenia vesmírnych letov (Mission Control Center) na Základni vzdušných síl Cape Kennedy.

Ďalšie lety sa riadili už zo Strediska pre kozmické lode s ľudskou posádkou (Manned Spacecraft Center) v texasskom Houstone. Trvanie nasledujúcich troch letov sa postupne predlžovalo, aby sa získali skúsenosti s dlhodobým pobytom človeka vo vesmíre. Najvýznamnejšie zistenie bolo, že približne po týždennom pobyte človeka na obežnej dráhe sa jeho fyziologické reakcie vracajú do normálu. Pulz sa napríklad vracia do normálu už po 36 – 40 hodinách od štartu. Medzi ďalšie lekárske experimenty patrilo cvičenie za letu, štúdium spánku za letu, skúmanie demineralizáce kostí a iné.

 

Už pri misii Gemini 4 sa astronauti snažili o let vo formácii a to s posledným stupňom nosnej rakety. Pri tejto misii prebehol tiež prvý výstup do otvoreného priestoru - astronaut Edward White sa tak stal prvým Američanom, ktorý vystúpil mimo kozmickú loď. Pri ďalšom lete Gemini 5 bolo z lode vypustené malé cieľové teleso REP (Randez-vous Evaluation Pod), s ktorým sa loď mala stretnúť. K tomu však nedošlo kvôli chybe v energetickom systéme. Ani ďalší pokus o spojenie pri lete Gemini 6A neskončil úspešne, pretože cieľové teleso, družica Agena, sa nedostala na obežnú dráhu. Vedenie projektu však rýchlo zmenilo plány a napokon sa Gemini 6 stretla s pilotovanou loďou Gemini 7. 15. decembra 1965 došlo k historickému stretnutiu dvoch lodí na obežnej dráhe. Po dobu 20 hodín a 22 minút sa tieto dve lode pohybovali v menšej vzájomnej vzdialenosti ako 100 km. K prvému fyzickému spojeniu došlo až pri lete Gemini 8 s družicou Agena, ktoré sa uskutočnilo 16. marca 1966. Loď Gemini 11 vytvorila 14. septembra 1966 výškový rekord - 1 375 km nad zemským povrchom.

 

Bližšie informácie v hlavnom článku: Gemini (kozmická loď)

Kozmická loď Gemini bola dvojmiestna. Z toho je odvodený aj názov – Gemini znamená v latinčine Blíženci, čiže dvaja. Loď mala kužeľovitý tvar s maximálnym priemerom 3 metre, dĺžkou 5,6 metra a hmotnosťou 3,6 tony. Skladala sa z troch úsekov: prvým bola kabína pre astronautov, druhým úsek so zásobami pohonných hmôt a tretím úsek s brzdiacimi raketovými motormi. Loď bola prispôsobená iba na jeden let a na Zem sa vracala iba kabína s kozmonautmi, ktorá pristávala na vode. Z kabíny bolo možné vystúpiť do otvoreného priestoru. Na špici kabíny sa nachádzalo rádiolokačné zariadenie a aktívny spojovací uzol. Uskutočnili sa len dva nepilotované lety: Gemini 1 a Gemini 2.

Kozmické lode Gemini vynášala do vesmíru nosná raketa Titan II. Štartovali zo Základne vzdušných síl Cape Canaveral.

• 23. 03. 1965 – Gemini 3 Grissom, V. I.; Young, J. W.
• 03. 06. 1965 až 07. 06. 1965 – Gemini 4 McDivitt, J. A.; White, E. H.
• 21. 08. 1965 až 29. 08. 1965 – Gemini 5 Cooper, L. G.; Conrad, Ch.
• 04. 12. 1965 až 18. 12. 1965 – Gemini 7 Borman, F.; Lovell, J.A.
• 15. 12. 1965 až 16. 12. 1965 – Gemini 6A Schirra, W. M.; Stafford, T. P.
• 16. 03. 1966 až 17. 03. 1966 – Gemini 8 Armstrong, N. A.; Scott, D. R.
• 03. 06. 1966 až 06. 06. 1966 – Gemini 9A Stafford, T. P.; Cernan, E. A.
• 18. 07. 1966 až 21. 07. 1966 – Gemini 10 Young, J. W.; Collins, M.
• 12. 09. 1966 až 15. 09. 1966 – Gemini 11 Conrad, Ch.; Gordon, R. F.
• 11. 11. 1966 až 15. 11. 1966 – Gemini 12 Lovell, J. A.; Aldrin, E. E.

Kozmonautický portál

• Oficiálna stránka (po anglicky)
• Zhodnotenie programu Gemini v časopise Letectví + kosmonautika (po česky)
• Gemini – Kosmonautická maturita (1. díl) (po česky)