Náboženstvo Mesiáš

Pôvodne, adekvátne obradu potvrdzujúcemu kňazskú alebo kráľovskú hodnosť, slúžil ako prívlastok, neskôr sa však vzťahuje na samého kňaza aj kráľa. Kráľ ako hospodinov pomazaný spravuje osud svojho ľudu ako Jahveho zástupca.

Keď sa politická situácia zhoršuje a ľud trpí, príčina je jedine v kráľovi, pretože boh nemôže robiť chyby, a za neúspechy teda nie je zodpovedný. Preto vzniká názor, že boh sa postará o naozajstného Mesiáša. Zaniká kontinuita medzi osobu kráľa a očakávaným osloboditeľom, hoci ešte žije nádej, že tento Mesiáš bude z Dávidovho rodu. Čoraz tragickejšie historické udalosti (babylonské zajatie) spôsobili, že ríša Mesiáša, ktorú predpovedali proroci a ktorá by znamenala aj Jahveho panstvo nad všetkými národmi, pomaly bledla na akúsi nádej, ktorá sa má splniť v budúcnosti.

V časoch Makabejských sa viera v Mesiáša aktualizovala (esejci) a za rímskej nadvlády sa Židia fanatickým odhodlaním (zelóti) a násilím usilovali pripraviť panstvo Mesiáša (židovská vojna).

Kresťanstvo prevzalo ideu mesiáša z judaizmu. V Ježišovom učení a v spisoch Novej zmluvy sa už osoba Mesiáša a jeho moc posúvajú do duchovnej roviny. Kráľovstvo božie a jeho uskutočnenie nepatrí do politiky, dokonca ani nie do tohto sveta. Vláda Mesiáša nastane po poslednom súde, pri druhom prichode Ježiša.

•   Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Mesiáš (náboženstvo)

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.