Lana Del Rey: Americká speváčka-skladateľka

jún">21. jún 1985, New York, New York, USA), známa pod umeleckým menom Lana Del Rey, je americká speváčka, skladateľka a hudobná producentka. Jej hudba je známa svojou štylizovanou filmovou kvalitou, témami tragickej romantiky, pôvabu a melanchólie, s odkazmi na popkultúru, najmä na Americana z 50. a 60. rokov 20. storočia.

Lana Del Rey
Lana Del Rey (2019)
Základné informácie
Rodné meno	Elizabeth Woolridge Grant
Umelecké mená	Lizzy Grant Sparkle Jump Rope Queen Queen Of Coney Island May Jailer
Narodenie	21.6.198521. jún 1985 (38 rokov) New York, New York, USA
Pôsobenie	Speváčka, skladateľka
Žáner	Barokový pop, dream pop, rock
Hrá na nástrojoch	Spev, gitara, klávesy
Roky pôsob.	2005 – súčasnosť
Vydavateľstvá	5 Points, Stranger, Polydor, Interscope
Webstránka	www.lanadelrey.com
Hudobný portál  Biografický portál

Narodila sa v New Yorku a vyrastala v Upstate New York. V roku 2005 sa do New Yorku vrátila, aby začala svoju hudobnú kariéru. Po mnohých projektoch vrátane jej debutového štúdiového albumu a nevydanej nahrávky Sirens, sa dostala do povedomia vďaka debutovému singlu „Video Games“ (2011). V tom istom roku podpísala nahrávaciu zmluvu s vydavateľstvami Interscope a Polydor. Album Born to Die (2012) sa stal medzinárodne úspešný, dostal sa do prvej desiatky rebríčka Billboard Hot 100 a to konkrétne piesne „Summertime Sadness“ (Cedric Gervais remix), „Blue Jeans“, „Born to Die“ a „National Anthem“. Del Rey potom v roku 2012 vydala EP s nomináciou na cenu Grammy. V ďalšom roku vyšiel film Tropico a pieseň „Young and Beautiful“, ktorá sa stala hlavným singlom romantickej drámy Veľký Gatsby (The Great Gatsby) (2013).

V roku 2014 vydala album, Ultraviolence, ktorý bol pozitívne hodnotený hudobnými kritikmi. Umiestnil sa na vrchole rebríčkov. V tom istom roku nahrala titulnú pieseň k filmu Big Eyes, za ktorý získala nominácie na Grammy a Zlatý glóbus. Ďalej vydala albumy Honeymoon (2015) a Lust for Life (2017), ktorý jej zaručil nomináciu na cenu Grammy za najlepší vokálny popový album. Jej šiesty štúdiový album s názvom Norman Fucking Rockwell! (2019) získal dve nominácie na cenu Grammy vrátane kategórie Album roka. V roku 2019 vydala single „Doin' Time“ a „Don't Call Me Angel“, na ktorom spolupracovala s Arianou Grande a Miley Cyrus. Medzi jej ďalšie vydania patrili album a básnická zbierka hovoreného slova Violet Bent Backwards over the Grass (2020) a jej siedmy štúdiový album Chemtrails over the Country Club (2021). V tom istom roku vydala aj album Blue Banisters (2021) o dva roky vydala jej deviaty štúdiový album Did You Know That There's a Tunnel Under Ocean Blvd (2023). Medzi jej ocenenia patria dve Brit Awards, dve MTV Europe Music Awards, Satellite Award, deväť cien GAFFA, šesť nominácií na cenu Grammy a nominácia na Zlatý glóbus.

1985 – 2004: Detstvo

Elizabeth Woolridge Grant sa narodila 21. júna 1985 na Manhattane v New Yorku Robertovi Grantovi Jr., copywriterovi Grey Group, a Patricii Ann „Pat“ (rodenej Hill), ktorá v Grey Group zastávala pozíciu account executive. Má mladšiu sestru Caroline a mladšieho brata Charlieho. Bola vychovaná ako rímskokatolíčka a má škótsky pôvod. Jej predkovia boli z Lanarkshire. Keď mala rok, rodina sa presťahovala do newyorského mesta Lake Placid. V Lake Placid pracoval jej otec pre nábytkársku spoločnosť predtým, ako sa stal doménovým investorom; jej matka pracovala ako učiteľka. Tam navštevovala základnú školu St. Agnes School a začala spievať v cirkevnom zbore, kde pôsobila ako kantorka.

Jeden rok navštevovala strednú školu, kde jej matka učila, ale keď mala 15 rokov, rodičia ju poslali do internátnej školy Kent School, aby vyriešila začínajúci problém s pitím alkoholu. Jej strýko, úradník na internáte, jej zabezpečil finančnú pomoc, aby tam mohla byť. Priznala, že mala problémy s vytváraním priateľstiev počas veľkej časti svojho dospievania, ale aj v dospelosti. Táto internátna škola je spomenutá aj v piesni „Boarding School“, a podľa textu jej priniesla viac škody ako osohu: „musela som si dať drogy aby som zastavila chuť k jedlu... ak sa chceš so mnou nafajčiť, som vzadu a varím crack,...“

Po dokončení školy sa prihlásila na State University of New York at Geneseo, ale rozhodla sa na ňu nenastúpiť a namiesto toho strávila rok na ostrove Long Island so svojou tetou a ujom. Našla si tam prácu ako čašníčka a počas tohto obdobia Lanu naučil strýko základy hry na gitare. Zistila, že „so šiestimi akordmi môže napísať pravdepodobne milión piesní“. Onedlho začala písať piesne a hrať ich po nočných baroch v celom meste pod rôznymi menami ako napríklad „Sparkle Jump Rope Queen“ (trblietavá švihadlová kráľovná) alebo „Lizzy Grant and the Phenomena“ (Lizzy Grant a fenomén). „Spievala som, ale nikdy som to nebrala vážne,“ povedala, „keď som šla späť do New Yorku, keď som mala 18, začala som hrať v kluboch v Brooklyne. Mala som dobrých priateľov a oddaných fanúšikov na underground scéne, hrali sme si pre seba a to bola pointa toho všetkého.“

2005 – 2010: Kariérne začiatky a prvé nahrávky

Na jeseň 2004, vo veku 19 rokov, sa prihlásila na Fordham University v Bronxe, kde sa špecializovala na filozofiu s dôrazom na metafyziku. Povedala, že sa rozhodla študovať tento predmet, pretože to „prepája priepasť medzi Bohom a vedou ... Zaujímala som sa o Boha a o to, ako by nás technológia mohla priblížiť k zisteniu, odkiaľ sme a prečo“. Na jar roku 2005, keď bola ešte na vysokej škole, zaregistrovala sedemstopové EP na Úrade pre autorské práva USA; názov bol Rock Me Stable, ale aj Young Like Me. Druhé EP s názvom From the End bolo v tom čase nahrané aj pod speváčkiným umeleckým menom, May Jailer. V rokoch 2005 až 2006 nahrala pod menom May Jailer akustický album s názvom Sirens, ktorý neskôr v polovici roka 2012 nechtiac unikol na internet. Na svojom prvom verejnom vystúpení v roku 2006, v súťaži Williamsburg Live Songwriting Competition, sa stretla s Van Wilsonom, zástupcom A&R pre 5 Points Records, nezávislým vydavateľstvom, ktoré vlastní David Nichtern. V roku 2007, keď bola vo svojom poslednom ročníku vo Fordhame, predložila vydavateľstvu demo nahrávku akustických stôp s názvom No Kung Fu, vďaka ktorej získala ponuku na nahrávaciu zmluvu za 10 000 dolárov. Peniaze použila na presťahovanie sa do Manhattan Mobile Home Park, parku s prívesmi v North Bergene v New Jersey, a následne začala spolupracovať s producentom Davidom Kahneom. Výkonný riaditeľ Nichtern pripomenul: „Naším plánom bolo všetko zorganizovať tak, aby mala nahraný album a mohla ísť na turné hneď po ukončení vysokej školy. Ako mnoho umelcov, aj ona sa menila. Keď k nám prišla prvýkrát, hrala na malej akustickej gitare, mala rovné blond vlasy, veľmi roztomilá mladá žena. Trochu temná, ale veľmi inteligentná. Počuli sme to. Ale veľmi rýchlo sa vyvíjala.“

 

Del Rey vyštudovala v roku 2008 filozofiu na Fordhame s titulom Bachelor of Arts a potom v októbri vydala trojstopové EP s názvom Kill Kill ako Lizzy Grant s produkciou od Kahnea. Vysvetlila, že „David požiadal o spoluprácu so mnou iba deň po tom, čo dostal moje demo. Je známy ako producent s veľkou integritou a ktorý sa zaujímal o hudbu, nie len tú popovú.“ Medzitým Del Rey pracovala v teréne pre bezdomovcov a drogovo závislých; o komunitnú prácu sa začala zaujímať na vysokej škole, keď pomáhala maľovať domy v indiánskej rezervácii v Utahu.

Pri výbere umeleckého mena pre svoj debutový album povedala: „Chcela som meno, ku ktorému by som mohla formovať hudbu. V tom čase som chodila dosť na Miami, kde som sa rozprávala po španielsky s mojimi kamarátmi z Kuby – Lana Del Rey nám pripomenulo pôvab pobrežia. Znelo to nádherne, vychádzajúce zo špičky jazyka.“ Meno inšpirovala aj herečka Lana Turner a sedan Ford Del Rey vyrábaný a predávaný v Brazílii v 80. rokoch. Spočiatku si vybrala alternatívny pravopis Lany Del Ray (nie Rey), pod ktorým v januári 2010 vyšiel jej debutový album Lana Del Ray. Jej otec pomáhal s marketingom albumu, ktorý bolo na krátku dobu možné kúpiť na iTunes, predtým ako bol odtiaľ stiahnutý. Kahne, ako aj predchádzajúci majiteľ vydavateľstva Nichtern uviedli, že Del Rey odkúpila späť práva z 5 Points, pretože chcela, aby boli „potlačené budúce príležitosti na ich distribúciu – povráva sa, že táto udalosť bola súčasťou vypočítavosti.“

Del Rey sa stretla so svojimi manažérmi, Benom Mawsonom a Edom Millettom, tri mesiace po vydaní albumu Lana Del Ray a pomohli jej dostať sa z kontraktu s 5 Points Records, kde sa podľa jej názoru „nič nedialo“. Krátko nato sa presťahovala do Londýna a „na pár rokov“ sa prisťahovala k Mawsonovi. 1. septembra 2010 sa predstavila na koncerte kapely Mando Diao – MTV Unplugged vo filmových štúdiách Union Film v Berlíne. V tom istom roku účinkovala v krátkom filme s názvom Poolside, ktorý nakrútila s niekoľkými priateľmi.

2011 – 2013: Born to Die, Paradise a Tropico

V roku 2011 nahrala na YouTube vlastné videoklipy k piesňam „Video Games“ a „Blue Jeans“, ktoré obsahovali vintage zábery prekrývané zábermi z jej spievania na kamere. Videoklip „Video Games“ sa stal virálnou senzáciou na internete, čo viedlo k podpísaniu zmluvy s vydavateľstvom Stranger Records, ktoré pieseň vydalo ako speváčkin debutový singel. Pre The Observer povedala: „Pred pár mesiacmi som uverejnila túto pieseň online, pretože bola moja obľúbená. Úprimne povedané, nešlo o to, aby sa stala singlom, ale ľudia na ňu skutočne zareagovali.“ Táto pieseň jej v októbri 2011 vyniesla Q Award za „Next Big Thing“ a Ivor Novello Award za „najlepšiu súčasnú pieseň“. V tom istom mesiaci podpísala spoločnú zmluvu so spoločnosťami Interscope Records a Polydor na vydanie druhého štúdiového albumu Born to Die. V tom istom roku začala randiť so škótskym spevákom Barrie-Jamesom O'Neillom. Pár sa rozišiel v roku 2014 po troch rokoch. Del Rey predviedla dve piesne z albumu v šou Saturday Night Live 14. januára 2012. Toto vystúpenie zožalo negatívnu odozvu od rôznych kritikov i širokej verejnosti, ktorí považovali výkon za kostrbatý a hlasovo roztrasený. Predtým obhájila svoje miesto v programe slovami: „Som dobrá muzikantka... spievam už dlho a myslím si, že [tvorkyňa SNL] Lorne Michaels vie, že... to nie je náhodné rozhodnutie.“

 

Album Born to Die vyšiel celosvetovo 31. januára 2012 a v jedenástich krajinách sa dostal na prvé miesto. V rovnakom týždni oznámila, že odkúpila práva na svoj debutový album z roku 2010, a plánuje jeho opätovné vydanie v lete 2012 pod vedením spoločností Interscope Records a Polydor. Na rozdiel od tlačového vyhlásenia, jej predchádzajúca nahrávacia spoločnosť a producent David Kahne uviedli, že kúpila práva na album, keď sa spolu s vydavateľstvom v apríli 2010 rozišli kvôli ponuke na nový kontrakt. Born to Die v roku 2012 predal 3,4 milióna kópií, čo z neho urobilo piaty najpredávanejší album roku 2012. V Spojených štátoch sa umiestnil v Billboard 200 a po 36 týždňoch sa umiestnila na 76. priečke.

V septembri 2012 predstavila na autosalóne v Paríži model Jaguar F-Type. Adrian Hallmark, riaditeľ globálnej značky Jaguar, vysvetlil ich výber a uviedol, že Del Rey má „jedinečnú zmes autenticity a modernosti“. Nahrala tiež pieseň „Burning Desire“, ktorá sa objavila v propagačnom krátkom filme k vozidlu. Koncom septembra 2012 vyšiel videoklip ku cover verzii „Blue Velvet“ ako reklamný singel pre jesennú kampaň H&M 2012. 25. septembra vydala singel „Ride“ na podporu svojho pripravovaného EP Paradise. Následne 10. októbra 2012 uviedla v kine Aero v Santa Monice videoklip k piesni „Ride“. Niektorí kritici video skritizovali kvôli údajnej pro-prostitúcii a antifeminizmu, pretože Del Rey stvárnila prostitútku v motocyklovom gangu.

EP Paradise vyšlo 12. novembra 2012 ako samostatné vydanie, rovnako ako Born to Die: The Paradise Edition, ktoré kombinovalo speváčkin predchádzajúci album s ďalšími ôsmimi skladbami Paradise. Paradise sa stalo druhým top 10 albumom v USA, pričom debutovalo na 10. mieste v rebríčku Billboard 200 a za prvý týždeň sa ho predalo 67 000 kópií. Bolo tiež neskôr nominované v kategórii najlepší popový vokálny album na 56. ročníku udeľovania cien Grammy. Del Rey získala niekoľko nominácií na MTV Europe Music Awards 2012 a vyhrala cenu pre najlepšieho alternatívneho interpreta. Na odovzdávaní cien Brit Awards vo februári 2013 získala cenu pre medzinárodnú sólovú umelkyňu, po ktorej nasledovali dve víťazstvá v súťaži Echo Award v kategóriách Najlepší medzinárodný nováčik a Najlepší medzinárodný pop/rockový umelec.

Počas nasledujúcich mesiacov zverejnila videá s dvoma cover verziami: jednou „Chelsea Hotel#2“ od Leonarda Cohena, po ktorej nasledoval duet s jej vtedajším priateľom Barrie-Jamesom O'Neillom s názvom „Summer Wine“ od Lee Hazlewooda a Nancy Sinatra. V máji 2013 vydala pôvodnú pieseň „Young and Beautiful“ pre soundtrack k filmovej adaptácii Veľkého Gatsbyho z roku 2013. Pieseň vyvrcholila na 22 priečke Billboard Hot 100. Krátko po jej uvedení do hitového rádia ju však vydavateľstvo predčasne stiahlo a rozhodlo sa poslať inú skladbu v tomto formáte; 2. júla 2013 tam bol zaslaný remix Cedrica Gervaisa Laninej piesne „Summertime Sadness“; pieseň sa ukázala ako úspešná, keď prekonala pieseň „Young and Beautiful“, dosiahla číslo 6 a stala sa jej prvým americkým hitom prvej desiatky. Remix získal v roku 2013 cenu Grammy za najlepší remix (neklasický), zatiaľ čo skladba „Young and Beautiful“ bola nominovaná na najlepšiu pôvodnú pieseň pre film, televíziu alebo iné vizuálne médiá.

V júni 2013 Del Rey nakrútila Tropico, hudobný krátky film so skladbami z albumu Paradise, ktorý režíroval Anthony Mandler. Film mal premiéru 4. decembra 2013 v hollywoodskom kine Cinerama Dome. 6. decembra vyšiel soundtrack v digitálnej verzii.

2014 – 2016: Ultraviolence, Honeymoon a filmová tvorba

 

26. januára 2014 uviedla cover k piesni „Once Upon a Dream“ z fantasy filmu Maleficent z roku 2014. Po dokončení EP Paradise začala písať a nahrávať svoj nasledujúci album Ultraviolence, ktorý obsahuje produkciu Dana Auerbacha. Ultraviolence bol vydaný 13. júna 2014 a debutoval na prvom mieste v 12 krajinách, vrátane USA a Spojeného kráľovstva. Albumu, ktorého sa v prvom týždni predalo po celom svete 880 000 kópií, predchádzali single „West Coast“, „Shades of Cool“, „Ultraviolence“ a „Brooklyn Baby“. S fotografom Francescom Carrozzinim začala randiť po tom, čo režíroval jej videoklip k piesni „Ultraviolence“; rozišli sa v novembri 2015 po viac ako roku. Niektorí kritici charakterizovali nahrávku ako psychedelickú a ovplyvnenú desert rockom, ktorá mala výraznejšie gitarové prvky ako jej predchádzajúce vydania. Neskôr toho roku Del Rey prispela skladbami „Big Eyes“ a „I Can Fly“ do životopisného filmu Tima Burtona z roku 2014, Big Eyes.

Honeymoon, štvrtý štúdiový album Del Rey, vyšiel 18. septembra 2015 s pozitívnou odozvou od hudobných kritikov. Pred vydaním albumu uviedla skladbu „Honeymoon“, singel „High by the Beach“ a propagačný singel „Terrence Loves You“. V máji 2015 sa vydala na svoje turné The Endless Summer Tour, na ktorom sa predstavili Courtney Love a Grimes ako predskokani. Ďalej je Del Rey spoluautorkou a tiež aj speváčkou po boku The Weeknda v skladbe „Prisoner“ z jeho albumu Beauty Behind the Madness, ktorý vyšiel 28. augusta 2015.

V novembri 2015 sa stala výkonnou producentkou krátkeho filmu Hi, How Are You Daniel Johnston?, ktorý dokumentuje život speváka a skladateľa Daniela Johnstona. Pre film nahrala cover Johnstonovej piesne „Some Things Last a Long Time“. V novembri 2015 získala na ceremoniáli Billboard Women in Music cenu Trailblazer a získala hudobnú cenu MTV Europe v kategórii najlepšia alternatívna hudba.

9. februára 2016 uviedla vo Wiltern Theatre v Los Angeles videoklip k piesni „Freak“ z albumu Honeymoon. Neskôr v tom roku spolupracovala so spevákom The Weeknd na jeho albume Starboy (2016), kde mu poskytla sprievodné vokály k piesni „Party Monster“ a hlavné vokály k „Stargirl Interlude“. Pieseň „Party Monster“, ktorej autorkou je aj Del Rey, vyšla ako singel a následne sa dostala do prvej dvadsiatky rebríčka Billboard Hot 100. V USA získala certifikáciu s dvojitou platinou.

2017 – 2019: Lust for Life a Norman Fucking Rockwell!

 

Piaty štúdiový album Lust for Life, vyšiel 21. júla 2017. Pred albumom boli vydané single „Love“, „Lust for Life“ s The Weekndom, „Summer Bummer“ s A$AP Rockym a Playboiom Cartim, a „Groupie Love“ tiež s Rockym. Del Rey pred vydaním povedala: „Vytvorila som svoje prvé 4 albumy pre seba, ale tento je pre mojich fanúšikov a je o tom, asi kam dúfam, že máme všetci namierené.“ Nahrávka ďalej obsahuje spoluprácu so Steviem Nicksom a Seanom Ono Lennonom, čo bolo po prvýkrát, čo vydala svoju vlastnú nahrávku aj so spoluprácami. Tento album získal všeobecne priaznivé recenzie a stal sa jej tretím albumom číslo 1 v Spojenom kráľovstve a druhým albumom číslo 1 v Spojených štátoch. 27. septembra 2017 oznámila LA to the Moon Tour, oficiálne koncertné turné s Jhené Aiko a Kali Uchisom s cieľom ďalšej propagácie albumu. Turné sa začalo v Severnej Amerike v priebehu januára 2018 a skončilo sa v auguste. Album Lust for Life bol nominovaný za najlepší popový vokálny album 60. ročníka cien Grammy, čo znamenalo druhú nomináciu Del Rey v tejto kategórii.

V januári 2018 oznámila, že sa súdila s britskou rockovou kapelou Radiohead pre údajné podobnosti medzi ich piesňou „Creep“ a jej piesňou „Get Free“. Po jej oznámení právni zástupcovia z ich vydavateľstva Warner/Chappell žalobu popreli, rovnako ako aj to, že podľa speváčky skupina požaduje „100% honorárov“. Del Rey oznámila, že v lete sa žaloba „skončila“ počas účinkovania na brazílskej Lollapalooze.

Počas roka 2018 sa objavila ako hosťujúca vokalistka vo viacerých skladbách od ďalších hudobníkov, vrátane piesne „Living with Myself“ od Jonathana Wilsona z albumu Rare Birds (2018), „God Save Our Young Blood“ a „Blue Madonna“ od Børnsa z albumu Blue Madonna (2018) a „Woman“ od Cat Power z Wanderer (2018). V novembri bola Del Rey vyhlásená za tvár Gucciho Guilty Fragrances a následne sa objavila v televíznej reklame s Jaredom Letom a Courtney Love.

 

6. augusta 2019 predstavila hviezdu na hollywoodskom chodníku slávy filmárovi Guillermovi del Toro a následne uviedla cover verziu piesne „Season of the Witch“ z jeho filmu Scary Stories to Tell in the Dark. V ten istý deň vydala nealbumový singel „Looking for America“, ktorý spontánne napísala a nahrala začiatkom toho týždňa ako reakciu na hromadné streľby v El Pase a Daytone.

Jej šiesty štúdiový album Norman Fucking Rockwell! vyšiel 30. augusta 2019. Po zverejnení albumu v septembri 2018 mu predchádzali single „Mariners Apartment Complex“, „Venice Bitch“, „Hope Is a Dangerous Thing for a Woman like Me to Have – but I Have It“ a „Doin' Time“, ako aj singel„ Fuck It, I Love You“/„The Greatest“. Album si získal rôznorodé ohlasy kritikov a podľa webovej stránky agregátora recenzií Metacritic je dovtedy najlepšie hodnoteným albumom kariéry Del Rey. NME ocenilo album plnými piatimi z piatich hviezdičiek. Vo svojej recenzii pre Rolling Stone Rob Sheffield napísal, že „dlho očakávaný Norman Fucking Rockwell je ešte masívnejší a majestátnejší, ako všetci dúfali. Lana urobila zo svojho piateho a najlepšieho albumu turné špinavých amerických snov, a dostala sa hlboko do zákulisia všetkých najdivnejších fantázií o pôvabe a nebezpečenstve nášho národa,“ a nakoniec album označil za „popovú klasiku“. Album bol nominovaný na dve ceny Grammy, album roka a pieseň roka za titulnú skladbu albumu.

V septembri bola uvedená spolupráca s Arianou Grande a Miley Cyrus s názvom „Don't Call Me Angel“, hlavný singel soundtracku k filmu Charlieho anjeli z roku 2019. Pieseň mala medzinárodne mierny úspech, no neskôr získala zlatú certifikáciu vo viacerých krajinách. V novembri sa Del Rey predstavila na Amazon Prime Special: The Kacey Musgraves Christmas Show po boku špeciálnych hostí ako Camila Cabello, James Corden a Troye Sivan.

2020 – súčasnosť: Chemtrails over the Country Club a poézia

V rozhovore pre L'Officiel začiatkom roka 2018, keď sa jej pýtali na záujem o filmovú tvorbu, povedala, že ju oslovili, aby napísala broadwayský muzikál, a nedávno na ňom začala pracovať. Na otázku, ako dlho to bude trvať, odpovedala: „Môžem skončiť o dva alebo tri roky.“ V rozhovore pre The Independent v roku 2019 uviedla, že si nechce robiť prestávky medzi albumami, a potvrdila, že na rok 2020 je pripravovaná nová nahrávka s názvom White Hot Forever. Oznámila tiež, že prispeje k soundtracku novej adaptácie Alice's Adventures in Wonderland.

Po ohlásení albumu s hovoreným slovom v roku 2019 vydala album Violet Bent Backwards over the Grass a tiež zodpovedajúci album s hovoreným slovom v roku 2020. Fyzická kniha vyšla 29. septembra, zatiaľ čo audiokniha produkovaná Jackom Antonoffom vyšla 28. júla. Báseň s hovoreným slovom „LA Who Am I to Love You“ bola vydaná ako hlavný singel deň pred vydaním albumu. 22. mája 2020 oznámila druhú knihu s názvom Behind the Iron Gates – Insights from the Institution, ktorej vydanie naplánovala na marec 2021.

V septembri 2020 bola uvedená v remixe piesne „Hallucinogenics“ od Matta Maesona z roku 2019. Dvojica predtým túto pieseň predviedla spolu naživo v roku 2019. Počas leta oznámila svoj siedmy štúdiový album Chemtrails over the Country Club, ktorý je jej druhým po sebe idúcim štúdiovým albumom, ktorý produkoval Jack Antonoff. Prvý singel „Let Me Love You Like a Woman“ vyšiel 16. októbra. V novembri oznámila, že vydanie Chemtrails over the Country Club odložia na marec 2021 kvôli oneskoreniu vo výrobe vinylov. Povedala tiež, že na Štedrý deň vydá digitálnu platňu „americkej klasiky“, ktorá však ešte musí vyjsť. Na nahrávke je niekoľko skladieb nahraných s Nikki Lane.

V novembri 2020 sa podieľala na dokumente tímu Liverpool F.C., The End of the Storm, predstavením klubovej hymny „You'll Never Walk Alone“. Del Rey taktiež vydala cover verziu ako limitovaný singel, pričom všetky zisky išli nadácii LFC. Je známe, že je fanúšičkou klubu a v minulosti sa zúčastňovala zápasov v Anfielde.

V decembri 2020 sa uvádzalo, že bola zasnúbená s hudobníkom Claytonom Johnsonom.

Jej ôsmy štúdiový album s názvom Blue Banisters má vyjsť v roku 2021.

Spieva síce anglicky, no akcent znie výrazne francúzsky hlavne v skladbách v šansónovom štýle. Často krát je spájaná s žánrami trip hop a pre ňu charakteristickým Hollywood sadcore.

Lana tvrdí, že jej inšpiráciou sú Elvis Presley, Cat Power, Axl Rose, Antony and the Johnsons, Frank Sinatra, Marylin Monroe, Eminem, Amy Winehouse, Billie Holiday, Britney Spears, Bruce Springsteen, Janis Joplin, Nina Simone, Nancy Sinatra, The Eagles, Julee Cruise, Lou Reed, The Crystals, Father John Misty, Bobby Vinton, Courtney Love and Kurt Cobain a hudobná tvorba zo 60. rokov.

Lana del Rey potvrdila, že trpela alkoholizmom ako veľmi mladá. Od roku 2004 je ale abstinent. V septembri roku 2012, prehovorila o tejto téme pre GQ:

„Bola som veľký alkoholik. Mohla som piť každý deň. Mohla som piť sama. Myslela som si, že celá tato vec bola tak hrozne cool. Mnoho z piesní, ktoré som napísala v albume Born to Die, sú o týchto divokých časoch. Keď som písala o veciach, že som stratila alebo sa cítim ako, písala som o alkohole, pretože to bola moja prvá láska v živote. Moji rodičia sa trápili, ja som sa trápila. Vedela som, že to je zlé, keď som to mala radšej ako čokoľvek iné. Bola som akože: “Som v prdeli. Som totálne v prdeli.“ Je to ako keď si myslíš, že si v poriadku, ale vieš, že máš svoju temnú stránku – je to vzrušujúce – ale potom si uvedomíš, že tá temná strana vyhráva vždy, keď sa rozhodnete si jej dopriať. Je to tiež úplne iný spôsob života, keď to už vieš... a iný druh človeka. Toto bola tá najhoršia vec, ktorá sa mi stala.“

Vzťahy

V období od augusta 2011 do júna 2014 bola Lana vo vzťahu s členom skupiny Kassidy – Barrie-Jamesom O'Neillom, pričom spolu plánovali aj svadbu. 24. júna oficiálne potvrdila, že sa s Barriem rozišli. Predtým bola vo vzťahu s alternative rock antifolkovým muzikantom Stevenom Mertensom. Mertens produkoval jej debutový album Lana Del Ray.

Tiež bola v 7-ročnom komplikovanom vzťahu so šéfom nahrávacej spoločnosti, pre ňu bol veľmi dobrá inšpirácia a sama hovorí, že to bola láska jej života. Stretla ho keď mala necelých 20, keď sa snažila vydať svoj album pod prestížnou nahrávacou spoločnosťou. Majú si stále blízko.

Tajomstvo o prvom riadku piesne COLA

Reakcia rodičov na tento text bola fakt vtipná – „Môj otec si myslel, že to je vtipné.. moja mama si to až tak nemyslela..“ hovorí Lana pri rozhovore pre americký časopis Rolling Stone. Tento riadok pochádza od jej škótskeho ex-priateľa. Lana ho parafrázovala takto: „Rozprával o amerických dievčatách, že všetky ich šušulky chutia ako Pepsi Cola. Bolo to ako sen...bola som si istá, že som v živote nepočula nič vtipnejšie!“

Lana tiež uviedla, že všetky jej pesničky o nešťastnej láske sú o jednom mužovi – Jim. A tak my môžeme len uvažovať, či sa jedná o druh alkoholu Jim Beam alebo o amerického speváka Jimmy Gnecco, ktorého spomínala v rovnomennej piesni od nej.

Priatelia

Lanini blízki priatelia sú: kanadský spevák The Weeknd, rapper Azealia Banks a tiež rockeri Courtney Love a Marilyn Manson.

Tetovanie

Lana má na ľavej ruke vytetované „M“, spomienka na starú mamu menom Madeleine, a slovo „paradise“ – raj. Na pravej ruke má vytetovanú frázu „trust no one“ – nikomu never. Má vytetované aj „die young“ na prstenníku na pravej ruke. Ďalšie tetovanie na jej pravej ruke – „Whitman Nabokov“. V novembri v roku 2015 si dala vytetovať mená „Nina, Billie, Whitney and Amy“ okolo jej hrudi.

• Lana Del Ray (2010)
• Born to Die (2012)
• Ultraviolence (2014)
• Honeymoon (2015)
• Lust for Life (2017)
• Norman Fucking Rockwell! (2019)
• Chemtrails Over the Country Club (2021)
• Blue Banisters (2021)
• Did You Know That There's a Tunnel Under Ocean Blvd (2023)

• Violet Bent Backwards over the Grass (2020)
• Behind the Iron Gates – Insights from the Institution (2021)

• Poolside (2010)
• National Anthem (2012)
• Ride (2012)
• Tropico (2013)
• Hi, How Are You Daniel Johnston? (2015)
• Freak (2016)
• Tower of Song: A Memorial Tribute to Leonard Cohen (2017)
• The Kacey Musgraves Christmas Show (2019)
• Norman Fucking Rockwell (2019)
• Violet Bent Backwards Over the Grass (2020)
• Chemtrails over the Country Club (2021)
• Blue Banisters (2021)

Hlavné

• Born to Die Tour (2011 – 2012)
• Paradise Tour (2013 – 2014)
• The Endless Summer Tour (2015)
• LA to the Moon Tour (2018)
• The Norman Fucking Rockwell! Tour (2019)

Promočné

• Festival Tour (2016)