Jindřich Plachta vlastným menom Jindřich Šolle (* 1.
júl">1. júl 1899, Plzeň – † 6. november 1951, Praha) bol český herec a spisovateľ.
Jindřich Plachta | |
---|---|
Celé meno | Jindřich Šolle |
Narodenie | 1. júl 1899 Plzeň, Rakúsko-Uhorsko |
Úmrtie | 6. november 1951 (52 rokov) Praha, Česko-Slovensko |
Povolanie | herec |
Manželka | Marie Puchernová Anna Hůlková |
Deti | Alena, Zdeněk |
Narodil sa ako najstaršie dieťa v rodine (mal dve sestry) a na príkaz otca, montéra a strojného zámočníka v plzenskej Škodovke, musel ísť študovať na obchodnú akadémiu. V rokoch 1910 – 1911 bol s rodičmi v ukrajinskom Bachmute (toho času súčasť Ruskej ríše), kde otec pracoval na výstavbe liehovaru. a navštevoval miestnu školu. Počas štúdií vystupoval Plachta potajomky v plzenskom divadle ako štatista a s priateľmi založil ochotnícky spolok Jaro. Po maturite odišiel pracovať ako úradník do pobočky Pražské úvěrní banky v Krakove a v roku 1918 sa vrátil do Prahy.
V Prahe vzniklo po prvej svetovej vojne veľké množstvo divadielok a kabaretov. Začínal v kabarete Satyr v hostinci U Znamenáčků, neskôr pracoval ako šepkár, čo mu však veľmi nešlo. Šéf kabaretu Červená sedma Jiří Červený si všimol jeho herecký talent, preto ho na Silvestra v roku 1921 angažoval opäť ako bábu Acetylénku. Po tom, ako jeho vystúpenie videl Vlasta Burian, okamžite mu ponúkol hosťovanie, neskôr aj angažmán vo svojom divadle. Podobne ako Jaroslav Marvan mal robiť "nahrávača", no Plachta si začal získavať veľkú priazeň publika, čo ohrozovalo samotného Buriana. Napätú situáciu vyriešil odchodom z divadla a následne si zahral v sezóne 1925/1926 ako hosť v troch reprízach hry W.Shakespeara Blažena a Beneš aneb Mnoho povyku pro nic na scéne Národného divadla, kam ho priviedol režisér Karel Hugo Hilar, ktorý ho videl v divadle u Vlastu Buriana.
Na sezónu 1929/1930 ho angažovali do Osvobozeného divadla Jiří Voskovec s Janom Werichom, kde vystúpil v dvoch hrách, napr. Fata Morgana, kde hral po boku Ferenca Futuristu. Na sezónu 1930/1931 sa vrátil opäť do Divadla Vlasty Buriana, avšak v rokoch 1933 až 1937 bol znovu v Osvobozenom divadle. Hral tiež v Tylovom divadle, v rokoch 1938 až 1941 v Divadle U Nováků a za vojny Nezávislom divadle a Velké operete.
Po vojne nasledovalo Divadlo 5. května (1945 – 1946), kde bola vytvorená herecká skupina zvaná Divadlo pod Plachtou, ktorá cestovala na vidiek so zájazdovými predstaveniami pod hlavičkou "Vesnického divadla". Skupina odohrala 70 predstavení a v októbri 1946 ukončila svoju činnosť kvôli zhoršeniu zdravotného stavu Plachty.. Herec dostal niekoľkokrát ponuku stať sa členom Národného divadla, no pre svoju vrodenú skromnosť a malú vieru vo svoje nadanie, ju vždy odmietol. Až v rokoch 1948 – 1949 v Národnom divadle jednu sezónu pôsobil,. no od roku 1950 až do svojej smrti bol v Ústrednom divadle československej armády (dnešnom Vinohradskom divadle). Jeho poslednou divadelnou rolou tu bola postava krajčíra Ondreja Poláka v Jiráskovej hre Jan Hus.
„ | Měl zvláštní dar: dovedl se i v nesympatické postavě přiblížit svým herectvím divákovi, aniž ubral postavě její záporné rysy. Takový byl jeho Hippodromos v Oslu a stínu, takový byl jeho notář Vittorio Bartolus v Nebi na zemi. Měl jsem ho rád. Kdo znal Jindřicha Plachtu, nemohl jinak. Byl prototypem vlídnosti a v jeho plaché prostotě byla i jeho velikost. | “ |
– František Filipovský |
Ako filmový herec začal pôsobiť ešte v ére nemého filmu, no jeho herecké schopnosti sa prejavili až po nástupe zvukového filmu. Zahral si už v 20. rokoch v rakúskom filme Šťastie u žien (Sachsfilm, réžia Otto Haas), prvú väčšiu úlohu dostal však až v dvadsiatich siedmich rokoch v nemej verzii filmu Dobrý vojak Švejk. Filmovou hviezdou sa stal až začiatkom tridsiatych rokov, po filmoch s Vlastom Burianom a tiež v Mužoch v ofsajde. Výraznou postavou bol aj jeho detektív Klubíčko vo filme Vražda v Ostrovní ulici (nakrútil režisér Svatopluk Innemann podľa románu Emila Vachka Muž a tieň), čo bol prvý film natočený v ateliéroch A-B Barrandov. Do konca 2. svetovej vojny potom natočil skoro osemdesiat filmov a väčšina jeho rol divákov okúzľuje dodnes. Napríklad profesor Matulka z filmu Cesta do hlubin študákovy duše (1939). Vo 30. rokoch patril medzi šesť najslávnejších filmových hviezd (Smolík, Plachta, Haas, Nedošínská, Baarová, Mandlová).
Pretože bol presvedčeným komunistom, nemal po 2. svetovej vojne problémy prejsť do zoštátneného filmu. Dokonca si sám napísal scenár k filmu Pan Novák, ktorý propagoval vtedajšie heslo "70 tisíc ľudí z administratívy do výroby". Zahral si úradníka, ktorý je preradený do továrne. Ešte krátko pred svojou smrťou, v lete 1951 navštívil s delegáciou čs. filmových pracovníkov Sovietsky zväz.
Písal humoristické články, básne, fejtóny a črty, predovšetkým do Rudého práva, Tvorby, Haló-nedeľných novín (tu vychádzali jeho pravidelné Kútiky) a Lidových novín .
Mal dve sestry, Helenu a Vilmu (vydatú za architekta Hurta). Za 2. svetovej vojny bola celá rodina zapojená do ilegálnej odbojovej činnosti, pomáhala napríklad ukrývať odbojára, člena ilegálneho ÚV KSČ Jana Ziku.
Z prvého manželstva mal dve deti, dcéru Alenu a syna Zdeňka (* 1924, neskorší historik Dr. Zdeněk Söll). Po 2. svetovej vojne, aj keď nebol zdravý, ako komunista chodil na brigády do kladnianskych baní a pomáhal budovať socializmus. Možno aj to urýchlilo jeho predčasnú smrť v päťdesiatich dvoch rokoch. 25. februára 1948 podpísal výzvu prokomunistickej inteligencie Kupředu, zpátky ni krok podporujúcu komunistický prevrat.
Miestom jeho posledného odpočinku sú Olšanské hřbitovy v Prahe.
This article uses material from the Wikipedia Slovenčina article Jindřich Plachta, which is released under the Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.0 license ("CC BY-SA 3.0"); additional terms may apply (view authors). Obsah je dostupný pod licenciou CC BY-SA 4.0, pokiaľ nie je uvedené inak. Images, videos and audio are available under their respective licenses.
®Wikipedia is a registered trademark of the Wiki Foundation, Inc. Wiki Slovenčina (DUHOCTRUNGQUOC.VN) is an independent company and has no affiliation with Wiki Foundation.