Chválospev

Pôvodne hymnou ospevovali bohov a dodnes ma charakter velebenia, chvály. Básnici v nej vždy vyjadrovali krásu, dobro, ušľachtilosť, vznešené myšlienky. Hymna je žánrom vysokého štýlu, lebo autor oslavuje a velebí taký objekt, ktorý je sám osebe zárukou estetickej kvality. Spomedzi poetických foriem má najmenej osobnostný charakter.

Jej vznik siaha až do starovekej Indie a Egypta. Neskoršie žáner obnovili rapsódovia v antickom Grécku. Aj kresťanská cirkev postavila tento žáner do samého centra básnickej tvorby. Najznámejšou hymnou kresťanskej literatúry je Pieseň stvorenstva (prekladá sa ako Pieseň slnka), ktorú vytvoril sv. František z Assisi. Chváli v nej všetko stvorenstvo ako dokonalé dielo Pána a zároveň opisuje aj krásu prírody. Báseň sa dodnes pokladá za prvé významné dielo talianskej poézie. Z vývinového aspektu je dôležité, že z textu vyžaruje radosť - prebytok kladných hodnôt.

Za najväčší prekladateľský prínos slovenského básnika saleziána Gorazda Zvonického môžeme pokladať breviárové hymny, ktoré prebásnil z latinského originálu. Vyšli v troch zväzkoch pod názvom Hymny na posvätenie času. Prvý a druhý zväzok vyšiel v roku 1975 a tretí o rok neskôr (1976). Niektoré z preložených hymnov boli zhudobnené a vyšli aj knižne pod názvom Výber zhudobnených hymnov na posvätenie času so sprievodom organa.

Tento žáner znovuobjavil anglický romantizmus; azda najkrajšou a najdokonalejšiu hymnu napísal Percy Bysshe Shelley. Emócie a silné city, charakteristické pre romantizmus, možno dobre vyjadriť práve chválospevom. V tomto období vznikli aj národné hymny, ktoré majú ceremoniálnu funkciu a sú súčasťou osláv štátnych sviatkov a iných významných udalostí. Autorom slovenskej hymny je Janko Matúška, hymny písal aj Pavol Országh Hviezdoslav (Hymny a žalmy), ale aj Emil Boleslav Lukáč.