Abesínska Mačka

Abesínska mačka
Gatobelo's Kamée, Abesínska mačka
Krajina pôvodu	Egypt
EMS kód	ABY
Štandardy (linky)	CFA, ACFA, TICA, CCA, ACF, FIFe
Charakter	činorodá, inteligentná, hravá, zvedavá, spoločenská
Hmotnosť	4-7,5 kg
Synonymá	habešská mačka
Zoznam mačacích plemien

Patrí medzi najstaršie známe plemená mačiek.

Na základe genetického výskumu pochádzajú abesínske mačky z Ďalekého východu, odkiaľ boli vraj privezené ako „tickingové suveníry“ do Anglicka, kde malo dôjsť k ich páreniu s malými divými mačkami pochádzajúcimi z Anglicka (Felis silvestris silvestris a Felis silvestris grampia).

Abesínske mačky sú charakteristické najmä nezameniteľným sfarbením srsti. Typickým znakom je kresba, tzv. ticking. Spočíva v zvláštnom zafarbení chlpu a po prvýkrát bola definovaná v chovateľských kruhoch zajacov. Každý chlp obsahuje dva až tri prúžky. Svetlé prúžky sa striedajú s tmavými a dávajú plemenu typický prírodný vzhľad. Je to zjavné najmä pri tradičných farbách sorrel a divokom sfarbení (farba podobná farbe divého králika).

Plemeno má stredne veľké a svalnaté telo, dlhé a štíhle končatiny s oválnymi tlapkami. Chvost je dlhý, široký v mieste nasadenia, zbiehajúci sa do špičky. Mal by ladiť s telom mačky.

Abesínska mačka má guľatú hlavu klinovitého tvaru, veľké, ďaleko od seba posadené uši, dlhý krk. Výrazné oči mandľového tvaru môžu byť jantárovo žlté, zelené alebo orieškové. Uznané zafarbenie srsti je hnedočervená, modrá, čokoládová, strieborná lila, žltohnedá, červená, krémová a pridružené farby korytnačinovej, uprednostňuje sa však prírodné zafarbenie s tmavými špičkami na chlpoch. Biela farba sa toleruje na brade a nozdrách.

Abesínske mačky sú temperamentné, sebavedomé, zvedavé a hravé. Veľmi rady sa šplhajú; táto ich vášeň by mala byť dostatočne uspokojená rozličnými škrabadlami a odpočívadlami, inak hrozí poškodenie zariadenia bytu. Neznášajú samotu a vyžadujú značnú pozornosť svojich majiteľov. Nie sú neprimerane hlučné a obľubujú telesný kontakt.

Niektoré jedince majú vrodený talent otvárať dvere, aportovať predmety a rady sa učia rôzne kúsky. Väčšina rada cestuje.

Srsť tejto nevyžaduje veľkú starostlivosť, postačuje vyčesanie raz za týždeň. Niektorí chovatelia používajú kefu s krátkymi štetinami, iní dávajú prednosť hrebeňu s jemnými zubami, prípadne hladia srsť vlhkými rukami v proti smere rastu a potom ju uhladia v smere rastu. Tým sa odstránia odumreté chlpy a udržuje sa napätie v koži.

Pravidelnú návštevu veterinára si vyžaduje starostlivosť zuby a ďasná, pretože plemeno je náchylné na zápaly a tvorí sa u nich zubný kameň.

Prvé záznamy o abesínskych mačkách pochádzajú z roku 1896. Do roku 1905 bolo evidovaných 12 záznamov, z ktorých 6 z registrovaných zvierat malo niektorého z rodičov neznámeho. Až v roku 1929 existoval dostatočný počet jedincov na to, aby sa mohol založiť prvý Abyssinian Cat Club a mohol sa zostaviť prvý štandard.

Dve svetové vojny napáchali škody na chove všetkých plemien a chov abesínskych mačiek nebol výnimkou. Už po prvej svetovej vojne bola chovateľská základňa zdecimovaná a po druhej žilo už len niekoľko chovných jedincov. Záujem o toto plemeno stúpol až v 50. rokoch 20. storočia.

V 70. rokoch 20. storočia utrpel chov abesínskych mačiek v USA. Zmenšujúci sa počet chovných zvierat zapríčinil výskyt rozličných genetických ochorení, ako napr. ochorenie obličiek, zubov a ďasien. Organizácia CFA (The Cat Fanciers' Association, Inc.) teda povolila prikríženie cudzej krvi, aby sa tak zachránilo plemeno pred vyhynutím. Dnes je kríženie s inými, hoci príbuznými plemenami (napr. somálskymi mačkami) zakázané.

Názov

Odborníci si na prelome 19. a 20. storočia lámali hlavu nad správnym pomenovaním nového plemena. Niektorí poukazovali na podobnosť mačky s tickingom na divého králika, vďaka čomu Abesínky dostávali vtipné mená ako „bunny cats“ alebo „rabbit cats“.