1942 Jozef Ciller

február">8. február 1942, Martin, Slovensko) je slovenský scénograf, kostýmový výtvarník, pedagóg na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.

Jozef Ciller
slovenský scénograf, kostýmový výtvarník, pedagóg
Narodenie	08.02.19428. február 1942 (82 rokov) Martin, Slovensko
Národnosť	slovenská
Profesia	divadelný a filmový scénograf a kostýmový výtvarník
Biografický portál

Strednú školu vyštudoval na Jedenásťročnej strednej škole v Púchove. V roku 1961 absolvoval Umelecko-priemyselnú školu sklársku v Železnom Brode u profesora Libeňského. Od roku 1962 až do roku 1964 študoval architektúru na Slovenskej vysokej škole technickej (dnes Slovenská technická univerzita v Bratislave). V roku 1968 začal študovať scénografiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a absovoval u Ladislava Vychodila.

Scénografia je intelektuálny, výtvarný a divadelný desaťboj, v ktorom sa stretáva literatúra s dramaturgiou a réžiou. Cillerova scénografia v sebe zjednocuje prvky architektúry, dizajnu, svetla, pohybu, hudby, kostýmu, farby. Vytvoreniu komplexnej scény je potrebné prejsť rozsiahlým a zložitým procesom. Od nápadu, skice, modelu, výkresov, cez divadelnú technológiu, realizáciu v dielni a konzultáci, až k technickým a svetelným skúškam, generálke až premiére.

Základným a najdynamickejším výtvarným prvkom je herec, ktorý dokáže priestor podľa aktuálnej potreby meniť, členiť ho i neustále mu dávať nové významy. Cillerova scénografia sa vyznačuje bohatstvom jednoduchosti, funkčnosťou, aj integrovanosťou so všetkými zložkami inscenácie. Tieto charakteristické znaky mu zabezpečujú osobitné postavenie v rámci súčasnej scénografie.

Na stránke Nitriankej galérie je tvorba Jozefa Cillera charakterizovaná nasledovne:

,,Napriek tom, že Cillerove scénografické návrhy majú svojbytnú výtvarnú kultúru, vtip a technickú úroveň, ich totálny zmysel sa rozkryje až v inscenačnej realizácii. Čím zmysluplnejšie scénografické riešenie, tým ťažšie je ho prezentovať v galerijnej výstave. Scénografia nie je len obrazový artefakt, ale dramatický multidisciplinárny dialóg, dostávajúci optické fyzikum, sluchový vnem v spojitosti so živým človekom – divákom často do oslobodzujúcej katarzie, tak potrebnej v dnešnom živote."

Dagmar Podmanková v Úvode do premien slovenskej scénografie píše:

,,Podľa základných prvkov mobiliáru (archetypálne scénické znaky) nielen v tradičnom slovenskom prostredí (stôl, stolička, posteľ, najmä priechodná skriňa, lampa), materiálu (drevo, papier, svetlo, často prenikajúce cez dosky, uschnuté lístie/strom, voda, zrkadlo), ich (pre)svietením, mnohokrát „rozbitím“ scénografickej stavby ako znaku deštrukcie spoločnosti, oslobodenie sa od zaužívaných pravidiel, istého druhu mýtov, ktoré vedie k otvorenie voľnosti, slobode, dekódujeme napríklad Jozefa Cillera."

Divadlo

V 60. a 70. rokoch, teda počas štúdii na vysokej škole, začal svoje študentské projekty realizovať v divadelných štúdiách na VŠMU či JAMU v Brne, aj v rôznych ochotníckych súboroch a divadlách v Martine, Púchove, Brezne a Dubovom, kde získal viaceré ocenenia na domácich. Práve v tom čase vznikla väčšina jeho ľudských i profesionálnych väzieb. V roku 1967 prijal pozíciu scénického výtvarníka v Diavadle SNP v Martine, kde od roku 1975 pôsobí ako šéf výpravy. Vo všetkých svojich dielach sa usiloval o to, aby každá jeho práca mala, okrem dekoračnej hodoty, aj zmysel, dušu a niesla v sebe dramatický náboj zasahujúci divákov. Nejde mu o sebaprezentáciu, ale o tému a človeka. Doteraz vytvoril vyše 400 scénických a mnoho kostýmových návrhov pre činohru, operu, operetu, muzikál a bábkové divadlo pre viac ako 40 profesionálnych i ochotníckych súborov na Slovensku (Martin, Bratislava, Prešov) a v Česku (Brno, Praha, Ostrava). Jeho umelecká činnosť nebola viazaná iba na Slovensko či Česko. Významnými sú aj jeho návrhy v zahraničí – ZSSR, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko, Juhoslávia, Grécko, Fínsko, Veľká Británia, Švédsko, Rakúsko, Nemecko, Ukrajina, Estónsko, Holandsko, Chorvátsko atď. Spolupracuje aj s bábkovými divadlami, amatérskymi súbormi, filmom i televíziou.

Jozef Ciller pôsobil aj v Slovenskom národnom divadle. V ňom pracoval na komédii Ivana Sergejeviča Turgeneva Mesiac na dedine (1980). V experimentálnom Divadle na provázku v Brne zase realizoval inscenáciu Petra Scherhaufera 11 dní krížnika Potemkin (1972), pracoval aj na scénografii a výprave divadelnej hry Alexandra Valentinoviča Vampilova 20 minút s anjelom (1973) alebo Profesionálnu ženu (1974) od dvojice autorov Páral-Pospíšil. Ďalej pracoval v Národnom divadle v Prahe, Národnom divadle v Brne, Národnom divadle v Ostrave, Činohernom klube Praha, Radošinskom naivnom divadle a iných slovenských a českých divadlách.

V materskom martinskom Divadle SNP (dnes Slovenské komorné divadlo) realizoval:

• Herodes a Herodias (tragédia Pavla Országha Hviezdoslava, 1968)
• Škola žien (Jean Baptiste Poquelin Moliére, 1969)
• Inkognito (Ján Palárik, 1971)
• Cyrano z Bergeracu (Edmond Rostand, 1972)
• Kocúrkovo (Ján Chalupka, 1978)
• Život Galileiho (Bertold Brecht, 1979)
• Don Juan (Jean Baptiste Poquelin Moliére, 1980)
• Zurvalec (Ivan Sergejevič Turgenev, 1980)
• Lýsistrata (Aristofanes, 1981)
• Amadeus (Peter Shaffer, 1982)
• Doktor faust (Christpher Marlow, 1982)
• Barbari (Maxim Gorkij, 1982)
• Jakub fatalista (Denis Diderot, 1983)
• Ujo Váňa (Anton Pavlovič Čechov, 1983)
• Revízor (Nikolaj Vasilievič Gogoľ, 1984)
• Drotár (Ján Palárik, 1984)
• Eniki-beniki (Wassermanova adaptácia Keysiho románu, 1985)
• Život človeka (Leonid Nikolajevič Andrejev, 1986)
• Nevesta hôľ (František Švantner, 1986)

Film

Jozef Ciller spolupracoval s významnými slovenskými a českými režisérmi (Evald Schorm, Jiří Menzl, Miloš Horanský, Ivan Rajmont, Tomáš Hinšt, Vladimír Sís) i slovenskými režisérmi pôsobiacimi v Česku (Peter Scherhaufer, Peter Gábor, Ivan Balaďa). V štúdiách Slovenská televízie v Bratislave a Košiciach spolupracoval ako architekt či kostýmový výtvarník na desiatkách inscenácií a filmov. V Slovenskej televízii nakrútil dva autorské filmy režírované Martinom Šulíkom Dosky, ktoré znamenajú divadlo (1987) a Stolička (1988).

Ako architekt, scénograf či kostýmový výtvarník spolupracoval na viacerých slovenských filmoch. Na tragikomickom príbehu o podivuhodných dobrodružstvách dvoch stredovekých rytierov spod Sitna, ktorí sa vyberú do 20. storočia s úmyslom vyhnať diabla a napraviť svet, Rekviem za rytierov (1970) spolupracoval s Jozefom Zacharom. Bol kostýmovým výtvarníkom Slávnosti v botanickej záhrade (1969) Ela Havettu. Taktiež spolupracoval s režisérom Pavlom Bencom na je Višňovom sade (1980) či s Dušanom Hanákom na jeho Ja milujem, ty miluješ (1980). S režisérkou dokumentárnych filmov Stanislavou Jendrššákovou vytvoril tri filmové inscenácie z Krajového bábkového divadla Herecké variácie (1981) a záznam opery Bartolomeja Urbanca Majster Pavol (1982). V Panne Zázračnici (1966) Štefana Uhera si zahral člena vojenskej hliadky a v Neďaleko do neba (1987) režiséra Martina Ťapáka zase úlohu tanečníka – hudobníka.

Iné

Tento medzinárodne uznávaný slovenský umelec si svoje návrhy nenechával iba pre seba. V Slovenskom inštitúte v Moskve sprístupnili výstavu pod názvom Scénografia Jozefa Cillera. Tohto divadelného, filmového, a muzikálového výtvarníka na nej predstavuje viac ako 100 návrhov a fotografií scén, ktoré vytvoril v uplynulých tridsiatich rokoch. Exponáty pochádzajú z archívu Diavadelného ústavu v Bratislave a súkromného Cillerovho archívu.

Výtvarník dlhé roky pripravuje martinský festival politickej piesne a Bienále fantázie Martin. Je autorom viacerých interiérov a výstav. Pôsobí vo viacerých komisiách Zväzu slovenských dramatických umelcov a Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Takisto sa zúčastňuje na organizovaní kultúrneho života v Martine. Od roku 1975 je šéfom výpravy Divadla SNP. Venuje sa tiež grafickému dizajnu, multimediálnym projektom a riešeniu artiteatrálnych podujatí.

• 1997 – Cena primátora mesta Martin
• 2002 – Cena mesta Martin
• 2020 – Krištáľové krídlo za rok 2019 – Mimoriadna cena