Fátimovci

Fátimovský kalifát الخلافة الفاطمية ↓ 909 – 1171 ↓ vlajka
Geografia
Hlavné mesto	Mahdia (cca do roku 969),Káhira (založená roku 969)
Rozloha	9 000 000 km²
Najdlhšia rieka	Níl
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov	62 000 000
Národnostné zloženie	Arabi, Berberi, Kopti, Sýrčania
Jazyky	arabčina, berberčina, koptčina, sýrčina, turkické jazyky
Náboženstvo	šiitizmus, obyvateľstvo aj: sunnitský islam, kresťanstvo (najmä koptské)
Štátny útvar
Štátne zriadenie	teokracia
Mena	dinár
Vznik	909 (založenie štátu na území dnešného Tuniska a východného Alžírska)
Zánik	1171 (nástup dynastie Ajjúbovcov a zrušenie Fátimovského kalifátu Saladinom)
Predchádzajúce štáty: Abbásovci Nástupnícke štáty: Ajjúbovci Almohádovci Seldžucká ríša Jeruzalemské kráľovstvo

Bola predstaviteľkou šiitskeho smeru islamu. Založil ju Saʼíd ibn Husajn (Ubajd Alláh al-Mahdí). Štát, ktorému vládla, sa nazýva Fátimovský kalifát, kalifát Fátimovcov, Fátimovský štát, Fátimovská ríša alebo ríša Fátimovcov (909 – 1171). Jeho hlavné mesto bolo pôvodne v Tunisku, v roku 972 bolo presunuté do Egypta.

Fátimovci neuznávali zvrchovanosť bagdadského kalifa, vládcu veriacich, a začali tento titul používať v roku 909 sami. Postupne ovládli severnú Afriku vrátane bohatého a strategicky významného Egypta, Sicílie, Sýrie, Palestíny a západnej časti Arabského polostrova. Presadili tak svoju zvrchovanosť vo veľkej časti moslimského sveta. Roku 969 založili v Egypte nové sídelné mesto šiitského kalifa – Káhiru. V 90. rokoch 10. storočia sa snažili rozšíriť svoju moc z Aleppa a Antiochie do byzantskej časti Sýrie, ale to im znemožnil byzantský cisár Basileios II. Bulgaroktonos.

Moc Fátimovcov dosiahla svoj vrchol v polovici 11. storočia. Potom nastal pozvoľný úpadok a fátimovská ríša sa začala rozpadávať. Vinu na tom mali okrem iného aj výpady Seldžukov, ktorých prioritou sa stalo dobytie fátimovského Egypta a predovšetkým od neho čiastočne závislého aleppského emirátu v Sýrii. Roku 1078 dobyli Seldžuci Jeruzalem, ktorý bol dovtedy v moci Egypta. Roku 1095 alebo 1098 sa Jeruzalema znovu zmocnili fátimovskí vojaci, vydrancovali mesto, pobili tunajších moslimov a vyhnali zvyšných kresťanských obyvateľov. Mocenský spor medzi šiitskymi Fátimovcami a sunnitskými Turkami ostro rozdelil moslimský svet a umožnil križiackym štátom vo Svätej zemi upevniť svoje postavenie. Po začatí križiackych výprav boli Fátimovci dokonca ochotní spojiť sa s križiakmi proti Seldžukom, zo strany kresťanov o spojenectvo nebol záujem.

V 12. storočia sa postavenie egyptských kalifov stalo už celkom formálnym. Skutočnú moc mali v rukách ich vezíri, ktorí bojovali medzi sebou. Jeden z nich zapojil do vnútorných rozbrojov egyptského štátu najprv mocného vládcu Aleppa Núr ad-Dína a neskôr – z obáv pred jeho rastúcim vplyvom – aj jeruzalemského kráľa. Vďaka zásahom v Egypte sa významne rozšírila Núruddínova moc v tomto priestore. Roku 1169 dosiahol jeden z jeho najvýznamnejších vojenských veliteľov Šírkúh vymenovanie za egyptského vezíra. Keď po dvoch mesiacoch zomrel, zaujal toto miesto jeho synovec, dovtedy neznámy veliteľ kurdského pôvodu Saláhuddín ibn Ajjúb. Tak začala cesta k moci jedného z najvýznamnejších moslimských vládcov, Saladina. Spočiatku vykonával funkciu vezíra a formálne bol Núruddínovým miestodržiteľom v Egypte. Keď potom v roku 1171 zomrel vtedajší fátimovský kalif al-Ádid, zabránil Saladin vymenovaniu jeho nástupcu a podriadil šiitský Egypt sunnitskému kalifovi v Bagdade.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Fátimovský chalífát na českej Wikipédii.