Eocén

éós – úsvit, zore, kainos – nový) je stredné oddelenie paleogénu, ktoré r. 1833 definoval Ch. Lyell.

Eocén
Zaradenie
Epocha paleogénu
← paleocén	oligocén →
Časové rozpätie eocénu (v miliónoch rokov)
Začiatok	55,8 (± 0,2)
Koniec	33,9 (± 0,1)
Trvanie	21,9
Portál vied o Zemi

Začalo sa pred 55,8 mil. rokmi a skončilo pred 33,9 mil. rokov.

Dnes sa delí na (od najnovšieho po najstaršie):

• priabón (priabon)
• bartón (barton)
• lutét (lutet)
• yprés (ypres)

Príklad staršieho delenia:

• vrchný eocén (priabón)
• stredný eocén (lutét)
• spodný eocén (kuis)

Príklad iného staršieho delenia:

• lud
• léd
  • bartón
  • auvers
• lutét
• yprés

Hlavné skameneliny sú numulity. Do eocénu možno zaradiť väčšinu paleogénnych sedimentov na území Slovenska.

Epocha eocénu obsahovala širokú škálu rôznych klimatických podmienok, ktoré zahŕňajú najteplejšie podnebie v ére kenozoika a pravdepodobne najteplejší časový interval od permsko-triasového masového vymierania a skorého triasu, a končí ľadovým podnebím. Vývoj eocénneho podnebia sa začal otepľovaním po skončení paleocénno-eocénneho tepelného maxima (PETM) v období 56 mil. rokov až po maximum počas eocénneho optima v období približne 49 mil. rokov. Počas tohto obdobia bolo na Zemi málo ľadu alebo žiadny ľad s menším rozdielom teplôt od rovníka k pólom. Z tohto dôvodu bola maximálna hladina morí o 150 metrov vyššia ako súčasná. Po tomto maxime nasledoval ústup do ľadovej klímy od eocénneho optima až po prechod eocénu do oligocénu v období pred 34 mil. rokov. Počas tohto poklesu sa na póloch začal opäť objavovať ľad a prechod eocén-oligocén je obdobím, keď sa antarktický ľadový príkrov začal rýchlo rozširovať.