Cech (nárečovo alebo zastarano cecha) bolo združenie remeselníckych majstrov (prípadne aj iných výrobcov alebo drobných obchodníkov) jedného alebo viacerých príbuzných výrobných odborov v (najmä európskych) mestách od stredoveku (na Slovensku asi od 14.
storočia) do 19. storočia, ktoré chránilo hospodárske, sociálne a politické záujmy svojich členov.
Cechy dozerali na spôsob výroby, na kvalitu výrobkov a ich cenu. Predpisovali, koľko môže byť v meste majstrov, koľko tovarišov a učňov. Výrobnú, samosprávnu a sociálnu organizáciu cechov upravovali cechové artikuly. Cechy plnili aj sociálnu a charitatívnu funkciu – v niektorých prípadoch vyplácali vdovám alebo sirotám po predčasne zomrelých majstroch skromnú penziu.
Každý cech mal svojho cirkevného patróna. V deň sviatku tohto patróna sa zvyčajne stretávali majstri pri slávnostnom obede. Každý cech mal aj zástavu, ktorá bola uložená v kostole a svoj cechový znak. V mestách s vybudovanými hradbami mali jednotlivé cechy v správe časť hradieb a jednu z veží či bášt, ktorú museli príslušníci cechu v prípade vojenského ohrozenia mesta brániť.
Cechová výroba a cechové organizácie boli v Uhorsku zrušené zákonom v roku 1872.
Prvá písomná zmienka o cechu z územia Slovenska pochádza z Košíc, kde sa v roku 1307 do cechu združili košickí kožušníci. Cechy sa začali rozvíjať najmä v období vlády Karola Róberta z Anjou a jeho syna Ľudovíta I., ktorí povoľovali zakladanie cechov v slobodných kráľovských mestách. Remeselná výroba a cechová organizácia výrobcov bola typická pre vrcholný a neskorý stredovek, i pre obdobie raného novoveku. K mestám, ktoré mali na prelome 17. a 18. storočia najväčší počet cechov, patrila Bratislava, Košice, Levoča, Prešov, Banská Bystrica, Trnava, Kežmarok.
V období rokov 1715 až 1770 to boli Bratislava, Komárno, Prešov, Skalica, Kežmarok, Košice, Modra. O markantnom vzraste remeselnej výroby svedčí aj fakt, že v rokoch 1715 – 1720 bolo na Slovensku 8 000 remeselníckych dielní, pričom ich počet do roku 1770 vystúpil až na 22 000.
Cech mal tiež svoju vnútornú hierarchiu, ktorá sa zakladala na existencii troch základných stavov v jeho rámci. Prvým bol najnižší učňovský stav. Druhým zas stav tovarišský a tretí – najvyšší, bol majsterský.
V rámci cechu si všetci majstri spomedzi seba volili cechmajstra. Cechmajster prezentoval cech na verejnosti a viedol rokovania s mestskou alebo šľachtickou vrchnosťou (v prípade poddanských/zemepánskych mestečiek). V rámci cechu mal cechmajster prvostupňovú trestno-právnu jurisdikciu, čo znamenalo, že mal právomoc súdiť a trestať členov cechu za menšie priestupky, prečiny vo výrobe a mravné poklesky. Majster mal na starosti cechovú truhlicu, kontroloval kvalitu výrobkov a viedol porady cechu. Pritom každý z majstrov mal viesť príkladný život, čo platilo pre ich súkromný, tak aj pracovný život. Bezúhonný súkromný život bol samozrejmou požiadavkou. Starší majstri tým mali byť príkladom pre tovarišov a učňov, sami očakávali od kolegov a tovarišov prejavy úcty.
Každý majster sa snažil pracovať poctivo, aby v lokálnej spoločnosti nestratil morálny kredit a česť, pretože tým by ohrozil svoju vlastnú existenciu. Výrobky mohol predávať len na mestskom trhu a nie podomovým predajom. Tzv. „míľové“ právo zabraňovalo v usadeniu sa cudzieho majstra v meste, kde už pôsobil majster jeho remesla. Majstri sa tým bránili proti cudzej konkurencii.
This article uses material from the Wikipedia Slovenčina article Cech, which is released under the Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.0 license ("CC BY-SA 3.0"); additional terms may apply (view authors). Obsah je dostupný pod licenciou CC BY-SA 4.0, pokiaľ nie je uvedené inak. Images, videos and audio are available under their respective licenses.
®Wikipedia is a registered trademark of the Wiki Foundation, Inc. Wiki Slovenčina (DUHOCTRUNGQUOC.VN) is an independent company and has no affiliation with Wiki Foundation.