Bazil I.

O konštantínopolskom patriarchovi pozri Basileios I. (konštantínopolský patriarcha).

po starogr. Makedón/novogr. Makedon (* okolo 812 – † 29. august 886) bol byzantským cisárom od roku 867 až do svojej smrti v roku 886. Hoci dynastia, ktorú založil sa nazýva macedónska, v skutočnosti pochádzal z jednej arménskej (nie slovanskej) rodiny, ktorá bola usadená v Macedónii. Jeho materským jazykom bola arménčina a jeho gréčtina mala silný arménsky prízvuk.

Časť svojho detstva strávil v Bulharsku, kde jeho rodina žila od roku 813 v zajatí bulharského chána Kruma. Podarilo sa mu ujsť a dostal sa do služby ako páža u Theofilitza, príbuzného Bardu, mocného strýka cisára Michala III. V službe pre Theofilitza navštívil mesto Patras, kde si získal náklonnosť Danielidy, miestnej bohatej ženy, ktorá ho prijala do svojej domácnosti a finančne podporovala. Podarilo sa mu vzbudiť aj pozornosť cisára, keď zvíťazil v kruhovom zápase a stal sa cisárovým osobným strážcom (parakoimomenios).

Aby si udržal Michalovu priazeň, dal sa rozviesť so svojou ženou a oženil sa s Eudokiou Ingerinou, cisárovou milenkou. Všeobecne panuje mienka, že Lev VI., Basileiov nástupca, bol v skutočnosti synom Michala III. Nedá sa to síce tvrdiť s úplnou istotou, zdá sa však, že Basileios mal ten istý pocit.

V apríli 866 Basileios s cisárovým súhlasom vlastnoručne zavraždil Barda, ktorý do tej doby vládol ríši v mene cisára. O niekoľko týždňov neskôr mu udelili titul kaisar (caesar – spolucisár). Až do tohto okamihu je skôr nepravdepodobné Basileiosovo uvažovanie o tom, že by ríši sám vládol, rovnako ako to, že by sa zúčastňoval na Michalových roztopašnostiach. Napriek tomu jeho postavenie na Michalovom dvore sa zhoršovalo, preto Michala v septembri 867 zavraždil a nastúpil na trón.

 

 

Jeho nástupom na trón začala nová etapa v byzantských dejinách – vláda macedónskej dynastie. Táto etapa bola obdobím územného rozmachu, počas ktorého sa byzantská ríša stala najmocnejším štátom v Európe.

Aby svojej rodine zaistil vládu, ustanovil Basileios svojich synov Konštantína (v roku 869) a Leva (870) za spolucisárov.

Na základe svojej rozsiahlej zákonodarnej činnosti, ktorá je označovaná ako opätovné prebudenie justiniánskeho práva, je často nazývaný „druhým Justiniánom“. Basileiove zákony boli zhromaždené v takzvanej Bazilike – zbierke zákonov, ktorá bola dokončená a vstúpila do platnosti až za jeho nástupcu Leva VI. Okrem toho inicioval Basileios zostavenie dvoch menších diel, ktoré sú známe ako Procheiron a Epanagoge.

Jeho finančná politika bola zdržanlivá. Cirkevná politika sa zo začiatku vyznačovala dobrými vzťahmi s Rímom, neskôr však došlo k ich zhoršeniu. Jeho prvým krokom na tróne bolo vyhnanie patriarchu Fotia, ktorý bojoval za nezávislosť byzantskej cirkvi a znovudosadenie jeho súpera Ignatia, ktorého nároky podporoval pápež Hadrián II.

Basileios však nemal v úmysle Rímu ustupovať. Rozhodnutie bulharského chána Borisa I., podriadiť novú bulharskú cirkev jurisdikcii Konštantínopola chápal pápež ako urážku. V roku 877 bol Fotius znovu dosadený za patriarchu, čo predstavovalo určitý zlom vo vzťahu k Rímu a rozhodujúci krok ku konfliktu, ktorý v roku 1054 viedol až k schizme a nakoniec k rozdeleniu cirkvi.

Do obdobia vlády Basileia I. spadá aj namáhavá vojna proti paulikiánom, ktorú zdedil po svojom predchodcovi. Smrť ich vojenského vodcu Jana Chrysocheira a dobytie mesta Tefrike v roku 872 viedlo k definitívnemu zničeniu paulikiánov, ktorí vďaka svojmu účelovému spojenectvu s bagdadským kalifom predstavovali pre byzantskú ríšu vážnu hrozbu. Okrem toho Basileios viedol obvyklé pohraničné vojny s Arabmi. Cyprus bol dobytý späť, po siedmich rokoch bol však znovu stratený. Syrakúzy na Sicílii síce padli do rúk Arabom, v spolupráci s franským kráľom Ľudovítom II. bolo však znovu dobyté Bari a veľká časť Kalábrie. Byzantskej nadvláde sa poddalo aj Beneventum. Úspechmi v Itálii začalo nové obdobie byzantskej dominancie na Apeninskom polostrove. Predovšetkým sa ale Byzantínci stali opäť pánmi Stredomoria.

Pokračoval aj byzantský postup na Balkáne, predovšetkým v oblasti Jadranu. Arabov, ktorí v rokoch 867/868 obliehali mesto Dubrovník, odrážalo mocné byzantské loďstvo. Pri tejto príležitosti sa na západnom Balkáne vytvorilo spojenie niekoľkých miest a ostrovov novej themy Dalmatia. Srbsko prijalo kresťanstvo a uznalo byzantskú zvrchovanosť.

V roku 879 zomrel Basileiov milovaný najstarší syn Konštantín, ktorý sa mal stať jeho nástupcom, čo malo negatívny vplyv na cisárovu povahu. Vzťah k ostatným synom, predovšetkým k neskoršiemu cisárovi Levovi, hraničil takmer až s nenávisťou. Dokonca ho kvôli nepodloženým správam o sprisahaní, uvrhol do väzenia, kde Lev takmer prišiel o zrak.

Basileios vládol devätnásť rokov. Jeho smrť v auguste 886 spôsobila horúčka, ktorá bola vyvolaná vážnou nehodou počas lovu, pri ktorom sa mu zaplietol pás do parožia jeleňa, a kôň ho zhodil. Zachránil ho sluha, ktorý ho z pásu vyslobodil nožom. Pretože však Basileios sluhu podozrieval, že ho chcel zavraždiť, dal ho popraviť – krátko predtým než sám zomrel.

• ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. 1. vyd. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bazil I.

• Biografia Basileia I. (po nemecky)