Tajbrejk

Hrá sa za stavu 6 : 6. Na podaní je hráč, ktorý mal túto výhodu v predošlej hre (t. j. za stavu 6 : 5, resp. 5 : 6) a má k dispozícii jedno podanie. Ďalej sa pokračuje po dvoch podaniach. Víťazom je ten hráč, ktorý sa svojmu súperovi vzdiali na aspoň 2 body a zároveň dosiahne 7 alebo viac bodov.

Pred zavedením tajbrejku sa často hrávali "nekonečné" zápasy. Tak sa stalo aj vo Wimbledone v roku 1969, keď Pancho Gonzales a Charlie Pasarell odohrali 5-setový zápas so skóre 22 : 24, 1 : 6, 16 : 14, 6 : 3, 11 : 9. Zápas trval 5 hodín a 12 minút a bol rozdelený do dvoch dní. V piatom sete mal Pasarell dohromady 7 mečbalov, dvakrát musel Gonzalez dokonca obracať stav 0 : 40.

Na grandslamových turnajoch okrem US Open sa v záverečných setoch tajbrejk nehrá.

Vo štvorhre, najmä v mixe a v juniorských zápasoch, sa hrá miesto rozhodujúceho setu často tzv. zápasový tajbrejk (alebo tiež supertajbrejk). Na rozdiel od klasického tajbrejku sa nehrá na sedem, ale na 10 víťazných bodov. Konečný stav po zápasovom tajbrejku môže mať napr. takúto výslednú podobu:

• Květa Peschkeová/Lisa Raymondová – Pcheng Šuaj/Jen C’ 2 : 6, 7 : 6, 10 : 4.

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tiebreak (tenis) na českej Wikipédii.

Tenisový portál

Tento článok týkajúci sa tenisu je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.