Slnečná Búrka V Roku 1859

slnečného cyklu. Výron koronálnej hmoty zo Slnka zasiahol zemskú magnetosféru a vyvolal jednu z najväčších zaznamenaných geomagnetických búrok. Erupcia v slnečnej fotosfére bola pozorovaná a zaznamenaná anglickými astronómami Richardom Christopherom Carringtonom a Richardom Hodgsonom.

Štúdia z roku 2012 ukázala, že slnečná búrka tejto intenzity by v dnešnej dobe spôsobila modernej civilizácii problémy vo veľmi širokom spektre, pričom odhadla pravdepodobnosť, že k podobnej udalosti by mohlo dôjsť medzi rokmi 2012 až 2022 na 12 %. Nový odhad z roku 2019 však ukazuje, že pravdepodobnosť je skôr okolo 1 % za 10 rokov.

V období medzi 28. augustom a 2. septembrom 1859 bolo na Slnku pozorovaných mnoho slnečných škvŕn. Dňa 29. augusta 1859 bola pozorovaná polárna žiara až na severe Austrálie v Queenslande. Tesne pred poludním dňa 1. septembra anglickí amatérski astronómovia Richard Christopher Carrington a Richard Hodgson nezávisle na sebe urobili prvé pozorovanie slnečnej erupcie. Búrka bola spojená s významným výronom koronálnej hmoty (coronal mass ejection – CME) bola vyvrhnutá priamo k Zemi, pričom jej cesta dlhá 150 miliónov km trvala iba 17,6 hodiny. Predpokladá sa, že pomerne vysoká rýchlosť tohto CME (typicky trvá CME niekoľko dní, kým dorazí k Zemi) súvisela s predchádzajúcim CME, ktorý pravdepodobne spôsobil veľkú polárnu žiaru dňa 29. augusta a ktorý „vyčistil cestu“ slnečnému vetru (plazme), ktorý následne spôsobil Carringtonovu udalosť.

Keďže bol súčasne pozorovaný dôsledok slnečnej erupcie škótskym fyzikom Balfourom Stewartom na zázname magnetometra Kewského observatória a zároveň bola pozorovaná geomagnetická búrka nasledujúci deň, Carrington vytušil v tejto udalosti spojitosť medzi Slnkom a Zemou. Informácie z celého sveta o účinkoch geomagnetickej búrky, ktoré v roku 1859 zhrnul a publikoval Elias Loomis, potvrdzujú pozorovania Carringtona a Stewarta.

V dňoch 1. a 2. septembra 1859 sa udiala jedna z najväčších pozemskými magnetometermi zaznamenaných geomagnetických búrok. Polárna žiara bola viditeľná po celom svete – na severnej pologuli od pólu až po Karibik. V Skalistých horách bola žiara taká silná, že dokonca prebudila zlatokopov, ktorí si mysleli, že je ráno a začali si chystať raňajky. Ľudia, ktorí sa zobudili na severe USA, mohli dokonca čítať vo svetle polárnej žiary noviny. Polárna žiara bola viditeľná dokonca tak ďaleko od pólov, ako je Kuba a Havaj.

Telegrafné systémy po celej Európe a Severnej Amerike zlyhali. V niektorých prípadoch boli dokonca operátori zasiahnutí elektrickým prúdom. Niektorí operátori mohli odosielať a prijímať správy, hoci odpojili zdroj energie.

V sobotu 3. septembra 1859 noviny Baltimore News-American a Commercial Advertiser informovali, že „vo štvrtok v noci je šanca na pozorovanie ďalšej polárnej žiary. Tento jav bol veľmi podobný javu v nedeľu. Na oblohe sa objavilo svetlo, ktoré ju celú ožiarilo a zatienilo aj hviezdy. Toto svetlo, hoci malo neopísateľnú hebkosť, ktorá obklopovala všetko, čo ožarovalo, bolo silnejšie ako Mesiac v splne. Medzi dvanástou a jednou hodinou, keď bol jas najväčší, boli tiché mestské ulice osvetlené týmto svetlom krásne a pozoruhodné.“

V júni 2013 spoločne výskumníci z Lloyd's v Londýne a z Atmosférického a prírodovedného výskumného ústavu (AER) v USA použili dáta z Carringtonovej udalosti na odhadnutie súčasnej ceny vplyvu podobnej udalosti na USA, pričom odhadli vplyv škôd iba na USA vo výške 0,6 – 2,6 biliónov dolárov.

Ľadové jadro obsahujúce tenkú vrstvu bohatú na dusičnany bolo analyzované za účelom rekonštruovania histórie solárnych búrok pred dobou ich pozorovania. Dáta z ľadovca v Grónsku, zhromaždené Kennethom G. McCrackenom a ďalšie, dávajú dôkaz, že udalosti s intenzitou, aká bola nameraná pri Carringtonovej udalosti, sa odohrávajú raz za 500 rokov. S pätinovou intenzitou potom niekoľkokrát za storočie. Avšak novšie výskumné práce skúmajúce ľad ukazujú, že špičkové hodnoty dusičnanov nie sú dôsledkom slnečných búrok, takže sú o tejto výskumnej metóde pochybnosti.

¹⁰Be a ¹⁴C sú v súčasnosti považované za spoľahlivejší indikátor. Podobné, ale oveľa extrémnejšie slnečné búrky, môžu vzniknúť aj mimo Slnečného systému a dokonca aj mimo Mliečnej cesty (našej galaxie). Udalosť Miyake z roku 775, ktorá je najväčšia v záznamoch za niekoľko tisíc rokov, bola pravdepodobne spôsobená Slnkom a nie supernovou. Menej významné búrky sa odohrali v rokoch 1921 a 1960, kedy bolo narušené rádiové spojenie v celej šírke spektra. V marci 1989 geomagnetická búrka vyradila energetickú sieť vo veľkej časti Quebecu. 23. júla 2012 bola pozorovaná superbúrka rovnakej triedy ako Carringtonova udalosť. Jej trajektória však minula Zem. Informácie o tomto pozorovaní boli prvýkrát verejne zdieľané NASA.