Dieterich Buxtehude

máj">9. máj 1707; po nemecky aj Dietrich,vyslov: [ˈdiːt(ə)ʁɪç bʊkstəˈhuːdə]; po dánsky Diderich alebo Diderik,vyslov: [ˈdidəʁɪk buksdəˈhuːðə]) bol nemecko-dánsky barokový organista a hudobný skladateľ, ktorý patrí do tzv. severonemeckej organovej školy. Rok ani miesto jeho narodenia nie sú presne známe a sú dodnes predmetom sporov. Vzhľadom na to, že prvé roky svojho detstva strávil v Helsingborgu v Scanii, čo bolo územie, ktoré v tej dobe patrilo vtedajšiemu Dánsku, je niektorými hudobnými historikmi a muzikológmi považovaný za dánskeho skladateľa. Iné odborné názory tvrdia, že sa narodil v Oldesloe v Holštajnsku (teda v dnešnom Nemecku), odkiaľ pochádzal jeho otec, organista Johann Buxtehude (Hans Jenssen Buxtehude, 1602-1674). Ide o priameho predchodcu najznámejšieho barokového hudobného skladateľa Johanna Sebastiana Bacha, na ktorého tvorbu mal zásadný vplyv.

Dieterich Buxtehude
nemecko-dánsky barokový organista a hudobný skladateľ
Narodenie	okolo 1637 ?
Úmrtie	9. máj 1707 Lübeck
Podpis
Odkazy
Webstránka	dietrich-buxtehude.org
Commons	Dieterich Buxtehude
Biografický portál

Ako organista pôsobil najprv v Helsingborgu (Elsinor), neskôr trvalo zakotvil v Marienkirche v Lübecku, ktorý bol cisárskym mestom. Toto mesto mu poskytovalo značnú voľnosť pre umeleckú tvorbu a pozitívne zapôsobilo na rozvoj jeho hudobnej kariéry. Jeho osobný príklad potom pôsobil ako pravzor pre rozvoj hudobnej kariéry neskorších barokových majstrov ako boli Georg Friedrich Händel, Johann Mattheson, Georg Philipp Telemann a Johann Sebastian Bach. V roku 1705 sa Johann Sebastian Bach vydal peši z Arnstadtu do Lübecku aby sa s ním, lübeckým organistom osobne stretol a počul ho hrať.

Mnoho z jeho hudobných diel sa stratilo. Zachovali sa napríklad libretá z jeho oratórií, ale žiadna z ich partitúr sa nenašla, čo je veľká škoda, pretože jeho nemecké oratóriá boli zjavne vzorom pre jeho hudobných nasledovníkov, najmä pre Johanna Sebastiana Bacha a Georga Philippa Telemanna.

Skladby pre organ

Buxtehude „Obdaril voľné formy hudby (toccatu a fúgu) aj viazané formy (passacagliu a organový chorál) ohňom príznačným pre jeho náruživú osobnosť. Odvážne harmónie toccat, rozmach pedálových sól a fantasticky tvarované melodické kontúry prezrádzajú skladateľa nepokojnej a nesmierne tvorivej predstavivosti. Fúgy ešte stále čerpajú z rapsodického toku toccat, pričom jednotlivé úseky sú často zviazané tematicky, na spôsob variačného ricercaru. Fúgové témy často využívajú opakované tóny a občas načrtávajú tonálnu harmóniu pomocou zmenšených septím.“

V Bachovej osobnej zbierke hudobných diel sa zachovali niektoré jeho organové skladby, zachovali sa aj vydania jeho dvoch zbierok komorných sonát. Ďalej sa zachovalo určité množstvo jeho kantát, ktoré pravdepodobne tiež poslúžili iným hudobným skladateľom ako vzor pre tvorbu. Tvoril v tzv. „stylus phantasticus”, z jeho organovej tvorby treba spomenúť napríklad Prelúdium, Fúgu a Ciacconu C-dur (BuxWV 137) a Toccatu F-dur (BuxWV 157).

Diela Dietricha Buxtehudeho sú katalogizované v Buxtehude-Werke-Verzeichnis (skratka BuxWV):

135 vokálnych diel (BuxWV 1-135)

• viac ako 100 kantát a duchovných koncertov
• cyklus pašií "Membra Jesu nostri" (BuxWV 75)
• jedna missa brevis (BuxWV 114)
• niekoľko oratórií (väčšinou nezachovaných)

89 organových skladieb (BuxWV 136-225)

• 42 voľných skladieb (tokát, prelúdií, fúg, canzon a ostinátnych skladieb)
• 47 chorálových skladieb

26 čembalových skladieb (BuxWV 226-251)

• 20 suít
• 6 variácií

24 skladieb pre sláčiky a basso continuo (BuxWV 252-275)

• 14 triových sonát
• 10 sonát