Záchranná Akcia V Jaskyni Tham Luang

Dvanásť členov tímu vo veku od 11 do 16 rokov a ich 25-ročný asistent trénera vošli do jaskyne 23. júna po tréningu. Krátko po tom sa spustili silné dažde a čiastočne zaplavili jaskynný systém, čím im zablokovali cestu von a uväznili ich hlboko vo vnútri.

Snahy o lokalizáciu skupiny brzdila stúpajúca hladina vody a silný prúd; boli bez kontaktu viac ako týždeň. Úsilie o záchranu chlapcov sa rozšírilo do masívnej medzinárodnej operácie uprostred intenzívneho celosvetového záujmu verejnosti a zahŕňalo medzinárodné záchranné tímy. Britskí potápači John Volanthen a Rick Stanton 2. júla po postupe úzkymi priechodmi a bahnitými vodami našli skupinu živú na vyvýšenej skale asi 4 kilometre od ústia jaskyne. Organizátori záchrany zvažovali rôzne možnosti evakuácie skupiny, vrátane toho, či ich naučiť základné zručnosti v oblasti podvodného potápania, alebo počkať, kým sa nájde nový vchod do jaskyne či ho vyvŕtať. Takisto sa uvažovalo aj nad tým, že chlapci v jaskyni prečkajú, kým záplavy opadnú do konca roka. Po dňoch odčerpávania vody z jaskynného systému a oddychu od dažďa sa záchranné tímy ponáhľali dostať skupinu z jaskyne pred ďalším monzúnovým dažďom, ktorý mal priniesť ďalšie lejaky a mal začať okolo 11. júla.

V dňoch 8. až 10. júla všetkých 12 chlapcov a ich trénera zachránil z jaskyne medzinárodný tím.

Záchranné úsilie zahŕňalo až 10 000 ľudí vrátane viac ako 100 potápačov, desiatky záchranárov, zástupcov asi 100 vládnych agentúr, 900 policajtov a 2 000 vojakov. Vyžiadaných bolo desať policajných vrtuľníkov, sedem sanitiek, viac ako 700 potápačských fliaš a odčerpaných bolo viac ako jednej miliardy litrov vody z jaskyne.

Saman Gunan, 38-ročný bývalý člen thajského námorníctva, zomrel na zadusenie počas pokusu o záchranu 6. júla, keď sa vracal na základňu v jaskyni po tom, čo doručil potápačské fľaše uväznenej skupine. Nasledujúci rok, v decembri 2019, záchranársky potápač a príslušník thajskej námornej jednotky SEAL Beirut Pakbara zomrel na infekciu krvi počas operácie.

 

Tham Luang Nang Non je krasový jaskynný komplex pod Doi Nang Non, pohorím na hranici medzi Thajskom a Mjanmarskom. Systém je 10 km dlhý a má veľa hlbokých výklenkov, úzkych chodieb a tunelov pod stovkami metrov vápencových vrstiev. Keďže časť jaskynného systému je sezónne zaplavená, pri vchode je umiestnená tabuľa s upozornením na zákaz vstupu do jaskýň v období dažďov (júl – november).

V sobotu 23. júna 2018 sa skupina dvanástich chlapcov vo veku od 11 do 16 rokov z miestneho juniorského futbalového tímu menom Wild Boars a ich 25-ročný asistent trénera Ekkaphon Kanthawong stratili po tom, čo sa vydali preskúmať jaskyňu. Podľa prvých správ plánovali po futbalovom tréningu v jaskyni usporiadať narodeninovú oslavu a minuli značnú sumu peňazí na jedlo, čo však na tlačovej konferencii po záchrane popreli. Pri úteku pred stúpajúcou vodou museli zanechať nejaké zásoby jedla.

Okolo 19:00 toho dňa hlavný tréner a zakladateľ tímu Nopparat Kanthawong si našiel v telefóne asi dvadsať zmeškaných hovorov od rodičov, ktorí sa obávajú, že ich deti neprišli domov. Nopparat zavolal asistentovi trénera Ekkaphona a niekoľko chlapcom, ale neúspešne. Nakoniec sa dostal k Songponovi Kanthawongovi, 13-ročnému členovi tímu, ktorý spomenul, že ho vyzdvihli po tréningu a že ostatní chlapci išli na prieskum jaskýň Tham Luang. Nopparat tak utekal k jaskyniam a pri vchode našiel ich opustené bicykle a tašky.

Členovia uväzneného tímu boli nasledovní:

Asistent trénera a traja chlapci nemali žiadnu národnosť. Pochádzajú z kmeňov v oblasti, ktorá sa rozprestiera na území Thajska, Mjanmarska, Laosu a Číny. Tento región nemá jasné hranice a ľudia nemajú pridelené pasy. Bez štátnej príslušnosti ich pripravili o základné výhody a práva vrátane možnosti opustiť provinciu Chiang Rai. „Získanie štátnej príslušnosti je pre chlapcov najväčšou nádejou“, povedal hlavný tréner Nopparat. „V minulosti mali títo chlapci problémy s cestovaním na zápasy mimo Chiang Rai kvôli ich statusu bez národnosti“. Po záchrane tímu thajskí predstavitelia prisľúbili poskytnúť trom chlapcom a trénerovi právnu pomoc pri získaní thajského občianstva, pričom tento proces môže podľa nich trvať až šesť mesiacov. 26. septembra dostali chlapci a tréner thajské občianstvo.

 

Britský jaskyniar Vern Unsworth, ktorý žije v Chiang Rai a podrobne pozná jaskynný komplex, mal 24. júna naplánovaný samostatný výlet do jaskyne. Informovali ho však o nezvestných chlapcoch. Unsworth odporučil thajskej vláde, aby požiadala o pomoc British Cave Rescue Council (BCRC). 25. júna dorazili potápači thajskej jednotky námorníctva a začali prehľadávať jaskyňu. Voda bola taká kalná, že ani so svetlami nevideli, kam pod vodou idú. Po nepretržitom daždi, ktorý ešte viac zaplavil vchod, muselo byť pátranie dočasne prerušené. 27. júna prišli traja jaskynní potápači BCRC so špecializovaným vybavením vrátane rádií HeyPhone, po ktorých nasledovali samostatné tímy potápačov na voľnej vode. 28. júna sa k nim pripojil tím vzdušných síl Spojených štátov z 320. špeciálnej taktickej letky, 31. záchrannej letky a 353. skupiny špeciálnych operácií. Do 29. júna dorazil tím austrálskej federálnej polície zložený z potápačov Specialist Response Group a v nedeľu čínsky tím potápačov z Beijing Peaceland Foundation.

Policajti so psami medzitým hľadali na povrchu šachtové otvory, ktoré by mohli poskytnúť alternatívne vstupy do jaskynného systému pod nimi. Pri pátraní boli použité aj drony a roboty, no neexistovala žiadna technológia na vyhľadávanie ľudí hlboko pod zemou.

Potápači z BCRC Richard Stanton a John Volanthen postupovali jaskynným komplexom a umiestnili potápačské navádzače, za pomoci belgického jaskynného potápača Bena Reymenantsa a francúzskeho potápača Maksyma Polejaka. Pátranie muselo byť prerušené kvôli počasiu, keďže zrážky zvýšili prietok vody v jaskyni, kde potápači bojovali so silnými prúdmi a zlou viditeľnosťou. Pátranie pokračovalo 2. júla po zlepšení počasia. Dvanásť chlapcov a trénera objavili približne o 22:00 Stanton a Volanthen, na ktorých úsilie zvonku dohliadal potápač BCRC Robert Harper. Chlapci a tréner boli na úzkom skalnom výčnelku asi 400 metrov za komorou „Pattaya Beach“, pomenovaná podľa nadzemnej pláže v Thajsku. Volanthen umiestňoval do jaskyne navádzače, aby pomáhal ostatným pri navigácii. Potom vyplával na hladinu a čoskoro našiel nezvestnú skupinu. Výčnelok, kde boli nájdení, je asi 4 km od ústia jaskyne. Bývalý guvernér provincie Chiang Rai, Narongsak Osatanakorn, ktorý mal na starosti záchranné práce, povedal: „Našli sme ich v bezpečí. Ale operácia sa neskončila“. Thajské, americké, austrálske a čínske potápačské tímy podporované potápačmi BCRC začali prepravovať potápačské fľaše do jaskynného systému a v komore 3 zriadili priestor na skladovanie zásob vzduchu.

3. júla sa k uväznenej skupine pripojili traja členovia thajského námorníctva, ktorí pomáhali až do záchrany. Medzi príslušníkmi SEAL bol aj lekár thajskej armády pplk. Pak Loharachun z 3. lekárskeho práporu, ktorý absolvoval kurz thajského námorníctva. Thajskí predstavitelia novinárom povedali, že záchranári zabezpečujú zdravotnú prehliadku, liečbu, chlapcov zabávajú a že nikto z uväznených nie je vo vážnom stave. „Dostali pod dohľadom lekára ľahko stráviteľné, vysokoenergetické jedlo s vitamínmi a minerálmi“, povedal novinárom kontradmirál Apagorn Youkonggaew, šéf špeciálnych síl thajského námorníctva. Na videu, ktoré urobili záchranári a o niekoľko hodín neskôr ho zdieľalo thajské námorníctvo, bolo všetkých dvanásť chlapcov a ich tréner, ako sa predstavujú a uvádzajú svoj vek. „Sawatdi khrap“, povedal každý chlapec so spojenými dlaňami v wai - tradičnom thajskom pozdrave. Druhé video ukazuje, ako ich ošetruje lekár. Niektorí zo skupiny nevedeli plávať, čo skomplikovalo už aj tak náročnú záchranu. Armádny lekár zistil, že sa pokúsili prekopať cestu von z jaskyne. Členovia tímu totiž používali úlomky skál na kopanie každý deň, čím vytvorili dieru hlbokú päť metrov.

Potápač z BCRC Jason Mallinson ponúkol chlapcom a trénerovi možnosť posielať správy príbuzným pomocou svojho mokrého poznámkového bloku. Mnohé z poznámok hovorili, že sú v bezpečí, ubezpečili členov rodiny, že všetko je v poriadku, a obsahovali slová lásky, uistenia a povzbudenia.

 

Pri vchode do jaskyne vznikol logistický tábor, do ktorého sa okrem záchranárov zmestili aj stovky dobrovoľníkov a novinárov. Miesto bolo rozdelené do niekoľkých zón: priestory vyhradené pre thajské námorné jednotky SEAL, ďalší vojenský personál a civilných záchranárov, vyhradený priestor pre príbuzných, aby mali súkromie a priestor pre tlač a širokú verejnosť.

Odhaduje sa, že k záchrannému úsiliu prispelo 10 000 ľudí vrátane viac ako 100 potápačov, zástupcov asi 100 vládnych agentúr, 900 policajtov, 2 000 vojakov a mnohých dobrovoľníkov. Vybavenie zahŕňalo desať policajných vrtuľníkov, sedem policajných sanitiek a viac ako 700 potápačských tlakových fliaš, z ktorých viac ako 500 bolo kedykoľvek v jaskyni a ďalších 200 stálo v rade na doplnenie. Odstránila sa viac ako miliarda litrov vody (ekvivalent 400 olympijských bazénov).

Výzvy

Miesto, kde chlapci uviazli, bolo asi 4 km od vchodu a 800 – 1000 metrov pod vrcholom hory. Trasa k nim mala niekoľko zatopených úsekov, niektoré so silnými prúdmi a nulovou viditeľnosťou a niektoré extrémne úzke časti, najmenšia mala len 38x72 centimetrov.

Cesta jaskyňou k chlapcom trvala šesť hodín proti prúdu a päť hodín späť s prúdom aj skúseným potápačom.

 

Záchranári od začiatku bojovali so stúpajúcou hladinou vody. V snahe odvodniť jaskyňu bola proti prúdu vybudovaná kamenná odvádzacia hrádza a inštalované systémy na odčerpávanie vody z jaskyne a odvádzanie tokov, ktoré do nej vnikali. 4. júla sa odhadovalo, že čerpadlá odčerpávali z jaskyne 1 600 000 l/h, pričom voda vytekala na neďaleké poľnohospodárske polia. Dobrovoľníci s dobrými úmyslami istý čas neúmyselne čerpali vodu späť do zásobovania podzemných vôd. Nezvyčajne suché počasie však tieto snahy aj napriek tomu znižovali hladinu vody o 1,5 cm za hodinu 5. júla, čo záchranným tímom umožnilo vojsť až 1,5 km do jaskyne. Očakávalo sa však, že silné dažde, ktoré predpovedali na 8. júla, tento proces zastavia alebo zvrátia a môžu dokonca zaplaviť pozíciu, v ktorej bol tím uväznený.

6. júla sa zistilo, že hladina kyslíka v jaskyni klesla, čo vyvolalo obavy, že by sa u chlapcov mohla vyvinúť hypoxia, ak by tam zostali dlhší čas. Do 8. júla bola nameraná hladina kyslíka 15 %; hladina potrebná na udržanie normálnej funkcie pre ľudí je medzi 19,5 % a 23,5 %. Thajskí vojenskí inžinieri sa pokúsili nainštalovať prívod vzduchu k chlapcom, ale od tohto plánu sa upustilo, keďže bol nepraktický.

Možnosti

 

Ako sa kríza vyvíjala, záchranári naplánovali niekoľko rôznych metód na záchranu tímu a trénera. Hlavné možnosti boli:

• Počkať do konca monzúnového obdobia; s potápačmi, ktorí budú poskytovať jedlo a vodu.
• Naučiť skupinu základné potápačské zručnosti.
• Nájsť alternatívny vchod do jaskyne, ktorý by umožnil ľahší únik; bola objavená jedna šachta, ktorá klesla o 900 metrov.
• Vyvŕtať záchrannú šachtu; do mäkkého vápenca bolo vyvŕtaných viac ako 100 šácht, no nenašlo sa vhodné miesto.
• Zabezpečiť prívod kyslíka.
• Vytvoriť telefónny kábel na komunikáciu.

Možnosť preplávania

Viaceré nebezpečenstvá – hrozba ďalšieho silného dažďa, pokles hladiny kyslíka a obtiažnosť alebo nemožnosť nájsť alebo vyvŕtať únikovú chodbu – prinútili záchranárov, aby sa rozhodli priviesť tím a trénovať skúsených potápačov. Thajské námorníctvo a záchranári amerického letectva sa stretli s thajským ministrom vnútra, ktorý plán schválil. V jaskynnom systéme pracovalo deväťdesiat potápačov, štyridsať z Thajska a päťdesiat z iných krajín. Záchranári najskôr zvažovali, že chlapcov naučia základné potápačské zručnosti, aby im umožnili cestu. Organizátori postavili maketu tesného priechodu so stoličkami a potápači trénovali s miestnymi chlapcami v školskom bazéne. Thajskí experti SEAL a US Air Force potom spresnili plán využiť tímy potápačov na vyvedenie oslabených chlapcov.

Smrť záchranárskeho potápača

 

5. júla o 20:37 Saman Kunan 37-ročný bývalý člen thajského námorníctva sa ponoril z komory 3 do T-križovatky blízko pláže Pattaya, aby dopravil tri vzduchové nádrže. Počas návratu pod vodou stratil vedomie. Jeho kamarát sa neúspešne pokúsil o KPR. Kunana priviedli do komory 3, kde sa znova pokúsili o KPR, ale nepodarilo sa ho resuscitovať a 6. júla okolo 1:00 bol vyhlásený za mŕtveho.

Kunan, člen thajského námorníctva SEALs triedy 30, opustil SEALs v roku 2006 v hodnosti poddôstojníka 1. triedy a pracoval v bezpečnosti na letisku Suvarnabhumi, keď sa dobrovoľne prihlásil na pomoc pri záchrane z jaskyne. Posmrtne bol povýšený na veliteľa poručíka vrchným veliteľom thajského kráľovského námorníctva, čo je bezprecedentný nárast o sedem hodností. Pohreb sponzorovaný a navštevovaný thajskou kráľovskou rodinou sa konal 14. júla. V ten istý deň mu bol kráľom Vajiralongkornom udelený aj Rytiersky veľkokríž (prvá trieda) Najvznešenejšieho rádu bieleho slona. Jeho pamätná socha môže byť súčasťou navrhovanej turistickej atrakcie v lokalite.

Ďalší záchranársky potápač a člen thajského námorníctva, Bejrút Pakbara, zomrel nasledujúci rok na následný septický šok po tom, čo počas záchrannej operácie získal bližšie nešpecifikovanú latentnú infekciu krvi.

Ráno 8. júla úradníci inštruovali médiá a všetok nepodstatný personál okolo vchodu do jaskyne, aby vyčistili oblasť, keďže záchranná operácia bola bezprostredná kvôli hrozbe monzúnových dažďov neskôr v týždni, ktoré mali zaplaviť jaskyne do októbra.

V prvej časti záchrany bolo do jaskýň vyslaných osemnásť záchranárov, z čoho bolo trinásť medzinárodných jaskynných potápačov a päť thajských námorných jednotiek SEAL, aby vyviedli chlapcov, pričom každého chlapca pri ponore sprevádzal jeden potápač. Medzinárodný tím jaskynných potápačov viedli štyria britskí potápači: John Volanthen, Richard Stanton, Jason Mallinson a Chris Jewell (každému pridelili chlapca) a dvaja Austrálčania: Richard Harris, lekár špecializujúci sa na anestéziu, a Craig Challen. Ír Jim Warny sa na posledný deň záchrany stal ďalším vedúcim potápačom, aby priviedol späť asistenta trénera Ekkaphona. Časť cesty vedúcich potápačov sa tiahla cez jeden kilometer, prechádzala ponorenými trasami, pričom by ich na rôznych miestach čakalo 90 thajských a zahraničných potápačov, ktorí by vykonávali lekárske prehliadky, zásobovanie vzduchovými nádržami a iné núdzové úlohy.

Objavili sa protichodné správy, že chlapcov zachránili v poradí buď od najslabšieho alebo najsilnejšieho. V skutočnosti bolo rozkazom zobrať chlapca, ktorý sa prihlásil ako prvý. „Hovoril som s doktorom Harrisom. Všetci boli silní a nikto nebol chorý“, povedal Ekkaphon novinárom. „Všetci boli v dobrom psychickom stave“, povedal Dr. Harris, „nie je žiadna preferencia“. Tím sa ako skupina rozhodol, že ako prví by mali odísť chlapci, ktorí bývali najďalej. Ekkaphon tiež uviedol na svojej tlačovej konferencii z 18. júla, pričom si neuvedomil, že ich príbeh si získal celosvetovú mediálnu pozornosť: „Mysleli sme, že keď sa dostaneme z jaskyne, budeme musieť ísť domov na bicykli... takže osoby, ktoré bývajú najďalej, budú môcť ísť von ako prvé... aby mohli ísť von a povedať každému, že sme boli vnútri, bolo nám dobre“.

Chlapci boli oblečení v neopréne, nafukovacej bunde, výstroji a pretlakovej celotvárovej maske. Fľašu s 80% kyslíkom im pripevnili na prednú časť, na chrbát im pripevnili rukoväť a pripútali ich k potápačovi pre prípad, že by sa stratili pri zlej viditeľnosti. Záchranári ich opísali ako „balík“. Harris pichol chlapcom pred cestou anestetikum ketamín, čím sa dostali do „úplného bezvedomia“. To malo zabrániť ich panike na ceste, ktorá by riskovala svoje životy aj životy svojich záchrancov. Dostali tiež liek proti úzkosti alprazolam a liek atropín na stabilizáciu srdcovej frekvencie a zníženie tvorby slín, aby sa zabránilo uduseniu. Thajská vláda poskytla Harrisovi a dvom lekárskym asistentom diplomatickú imunitu pre prípad, že by sa niečo pokazilo.

Anestetikum trvalo 45 minút až hodinu, čo si vyžadovalo, aby potápači, ktorých Harris vycvičil, podávali počas trojhodinovej cesty „doplňujúce“ ketamínové injekcie. Chlapcov vymanévrovali plávajúci potápači, ktorí sa držali za chrbát alebo hrudník, pričom každý chlapec bol buď na pravej, alebo ľavej strane potápača, v závislosti od vodiacej čiary; na veľmi úzkych miestach potápači tlačili chlapcov zozadu. Potápači ich navigovali cez tesné chodby opatrne, aby sa vyhli uvoľneniu ich tvárových masiek o kamene. Po krátkom ponore do suchého úseku potápačov s chlapcami čakali traja potápači a chlapcom vymenili potápačský výstroj. Chlapcov potom previezli na nosidlách cez 200 m. Chlapci prichádzali v 45-minútových intervaloch. Potápači vedeli, že chlapci dýchajú, keď videli bubliny.

Po tom, ako ich potápači dopravili na základňu v komore 3, prešli po reťazi „sedmokráska“ umiestnenej pozdĺž zradnej cesty von z jaskyne. Chlapcov zabalených v „sked“ nosidlách striedavo nosili, šmýkali a sťahovali zipsom cez zložitú sieť kladiek inštalovaných horolezcami. Mnohé oblasti od 3. komory po vchod do jaskyne boli stále čiastočne ponorené a záchranári opísali, že museli chlapcov niekoľko hodín prepravovať cez klzké kamene a bahnitú vodu. Cesta z komory 3 k vchodu jaskyne spočiatku trvala asi štyri až päť hodín, ale po týždni odvodňovania a čistenia bahna pomocou lopatiek sa skrátila na menej ako hodinu.

Úrady varovali, že vytiahnutie všetkých bude trvať niekoľko dní, pretože posádky museli vymeniť vzduchové nádrže, výstroj a ďalšie zásoby, čo si medzi každým spustením vyžiadalo desať až dvadsať hodín. Krátko po 19:00 miestni predstavitelia uviedli, že dvoch chlapcov zachránili a previezli do nemocnice Chiangrai Prachanukroh. Krátko nato vyšli z jaskyne ďalší dvaja chlapci, ktorých obhliadli lekári. Nízka hladina vody skrátila čas potrebný na záchranu. Nižšia voda bola spôsobená lepším počasím a vybudovaním prehrádzky mimo jaskyne, ktorá mala pomôcť kontrolovať vodu.

9. júla sa z jaskyne podarilo zachrániť ďalších štyroch chlapcov. 10. júla sa z jaskyne podarilo zachrániť posledných štyroch chlapcov a ich trénera. Skúsenosti pomohli zefektívniť postup záchrany, takže celkový čas na vyslobodenie chlapcov sa skrátil z troch hodín v prvý deň na niečo vyše dvoch hodín v posledný deň, čo umožnilo zachrániť štyroch chlapcov a trénera. Traja thajskí členovia námorníctva a armádny lekár, ktorí zostali celý čas s chlapcami, boli poslední. Traja z týchto potápačov sa dostali do komory 3 a pripojili sa k čakajúcim záchranárom, keď sa z neistého dôvodu vypli čerpadlá, pravdepodobne kvôli prasknutiu vodovodného potrubia. Hladiny vody v komore 3 začali stúpať, čo by znemožnilo prístup záchranárov do komory 2, komory 1 a vchodu do jaskyne. „Zrazu prasklo vodovodné potrubie a prestalo fungovať hlavné čerpadlo“, uviedol potápač. „Museli sme trieliť z tretej komory ku vchodu, pretože hladina vody stúpala veľmi rýchlo - asi 50 cm každých 10 minút“. Preto až 100 záchranárov, ktorí sa stále nachádzali viac ako 1,5 km vo vnútri jaskyne, bolo potrebné urýchlene evakuovať a opustiť záchranné vybavenie v jaskyni. Posledný potápač sa dostal späť do komory 3, keď sa všetci pripravovali na odchod. Záchranárom sa podarilo dostať k východu z jaskyne za necelú hodinu.

O úlohe trénera Ekkaphona pri záchrane informovalo viacero správ. Tréner bol predtým budhistickým mníchom a počas utrpenia viedol deti k meditácii. Odovzdal aj odkaz, v ktorom sa ospravedlnil za to, že vystavil deti nebezpečenstvu.

Thajské úrady uviedli, že zachránení chlapci boli schopní jesť ryžovú kašu, ale zložitejších potravín sa museli na desať dní zdržať. Thajské ministerstvo zdravotníctva uviedlo, že chlapci schudli v priemere 2 kg, ale každý bol v „dobrom stave“. Chlapci boli v karanténe, zatiaľ čo zdravotníci zisťovali, či nechytili nejaké infekčné choroby, a očakávalo sa, že zostanú hospitalizovaní najmenej jeden týždeň. Kvôli dlhodobému pobytu vo vlhkom jaskynnom prostredí sa úradníci obávali potenciálnych infekcií ako histoplazmóza či leptospiróza. Rodičia členov tímu ich pôvodne navštívili iba cez okno, ale ak by sa laboratórne výsledky ukázali ako negatívne, mohli ich navštíviť osobne v lekárskom plášti, maske a čiapke na vlasy.

Chlapci mali preventívne slnečné okuliare, kým sa ich oči prispôsobili dennému svetlu. Uskutočnili sa podrobné testy ich očí, výživy, duševného zdravia a krvi. Lekár ministerstva zdravotníctva povedal, že u všetkých chlapcov sa zvýšil počet bielych krviniek, takže preventívne dávky antibiotík dostali celý tím.

Lokálne

 

Obyvatelia provincie Chiang Rai sa dobrovoľne prihlásili, že budú variť, upratovať a inak podporovať rodiny nezvestného tímu a záchranné tímy v tábore pri ústí jaskyne. Spolužiaci a učitelia tímu trávili čas skandovaním a modlitbou za nezvestných chlapcov. Spolužiaci jedného z chlapcov pre neho vyrobili 1000 papierových žeriavov, pričom sa modlili za jeho bezpečný návrat. Miestne školy darovali peniaze na pomoc rodičom so životnými nákladmi, pretože mnohí z nich prestali pracovať, aby mohli nasledovať pokusy o záchranu.

Premiér Prajut Chan-o-cha navštívil 29. júna miesto pátrania a povedal rodinám chlapcov, aby sa nevzdávali nádeje. Po smrti Samana Kunana kráľ Maha Vajiralongkorn oznámil, že bude sponzorovať jeho pohreb.

Po dokončení záchrany sa pri vchode do jaskyne zhromaždili rodiny chlapcov, veliteľ záchrany, vojenskí predstavitelia a tisíce dobrovoľníkov. Skupina poďakovala za zachránené životy a požiadala jaskynnú bohyňu „Jao Mae Tham“ o odpustenie za vniknutie čerpadiel, lán a ľudí počas záchrany.

Na otázku, či by Ekkaphon mal byť právne zodpovedný za nedbanlivosť, Mongkhon Bunpiam, otec 12-ročného Mongkhona, odmietol návrh: „Nikdy by sme to neurobili. ... chlapci milujú svojho trénera ... a ani my ako rodičia to nechceme. Tréner Eak bol k môjmu chlapcovi dobrý a teraz počujem, ako im dal nádej a udržal ich v pokoji toľko dní bez jedla. Veľmi ho obdivujem.“ Tanawut Vibulrungruang, otec 11-ročného Chanina, bol údajne „zasiahnutý konaním trénera tímu. Bez neho ... nevie, ako mohli deti prežiť.“ Hlavný tréner Nopparat povedal, že by túto túru neschválil, no je presvedčený o Ekkaphonovej schopnosti postarať sa o chlapcov. Premiér Prayut Chan-o-cha povedal, že dôraz by sa mal klásť na záchranu a obnovu tímu, a požiadal verejnosť, aby sa vyhla unáhlenému súdeniu.

Medzinárodná pomoc

V priebehu dvoch týždňov prišli stovky dobrovoľníkov, vojenských špecialistov a firemných expertov z celého sveta, aby ponúkli pomoc pri záchrane.

 

• 23. jún 2018: Tím vstúpil do jaskyne Tham Luang krátko po tréningu a pred silným dažďom. Neskôr matka jedného z chlapcov nahlásila miestnej polícii, že jej syn je nezvestný po tom, čo neprišiel domov. Miestna polícia našla topánky a bicykle pri vchode do jaskyne. 24. jún 2018: Úradníci našli odtlačky rúk a stopy chlapcov.
• 25. jún 2018: Thajskí potápači námorníctva vstupujú do jaskyne pátrať po tíme.
• 26. jún 2018: Po príchode na križovatku tvaru T boli potápači zatlačení späť kvôli záplavám. Voda zablokovala vyvýšený nezatopený priestor neďaleko pláže Pattaya, kde tím mohol podľa potápačov uviaznuť.
• 27. jún 2018: Britský a americký vojenský tím potápačov a expertov bol vyslaný do Thajska, aby pomohol s pátraním. Potápači vošli do jaskyne, ale sa aj rýchlo kvôli ďalšej záplave vrátili.
• 28. jún 2018 : Silné dažde spôsobili dočasné zastavenie záchrannej operácie. Na odvedenie vody boli dodané čerpadlá. Drony boli vyslané na pomoc viac ako 600 ľuďom pri hľadaní nových prieduchov na streche jaskyne.
• 29. jún 2018: Thajský premiér Prayut Chan-o-cha navštívil miesto.
• 30. jún 2018: Pátranie sa obnovilo po tom, čo potápači využili krátku prestávku medzi dažďami. Postúpili ďalej, ale stále boli ďaleko od miesta, kde si mysleli, že chlapci mohli uviaznuť.
• 1. júl 2018: Keď sa potápači dostali hlbšie do jaskyne, použili komoru 3 ako operačnú základňu na uskladnenie potápačských fliaš a iných zásob, ktoré dopĺňali podporní potápači.
• 2 júl 2018: Tím bol nájdený živý na vyvýšenine večer okolo 20:20 britským potápačským tímom vrátane Richarda Stantona a Johna Volanthena, o 400 m (1 300 ft) ďalej než pláž Pattaya. Komunikácia bola ťažká, pretože len Adun hovoril po anglicky.
• 3. júl 2018: Sedem potápačov z thajského námorníctva vrátane doktora Pak Loharnshoona a zdravotníka išlo chlapcom doručiť jedlo, lieky a zásoby vrátane vysokokalorických gélov a paracetamolu. Štyria z nich, vrátane Loharnshoona, sa dobrovoľne prihlásili, že ostanú s chlapcami v jaskyni týždeň, kým sa ich nevytiahne všetkých 12. Boli by poslední, ktorí vyjdú z jaskyne.
• 4. júl 2018: Tím sa naučil používať celotvárovú potápačskú masku a dýchací prístroj. Záchranné tímy pokračovali v odčerpávaní vody z jaskyne; už vypumpovali cez 113 562 353 litrov.
• 5. júl 2018: Záchrana musela postupovať rýchlejšie kvôli očakávanému dažďu. Ďalšia skupina hľadala v horách nejaké nové trhliny alebo otvory.
• 6. júl 2018: Saman Kunan, bývalý thajský námorný potápač a dobrovoľník záchrannej misie, zomrel medzi 01:00 a 02:00 po strate vedomia pri ukladaní potápačských fliaš pod vodu pozdĺž trasy k uviaznutým chlapcom. Úrady naliehali, aby záchrana prebehla rýchlejšie, pretože hladina kyslíka klesla na 15%, čo je výrazne pod 21% „bezpečnou zónou“.
• 7. júla 2018: Šéf záchranárov tvrdil, že tím ešte nie je schopný sa potápať. Pri treťom pokuse dostať sa k tímu bolo vyvŕtaných viac ako 100 vetracích otvorov. Nehoda so záchranným vozidlom však zranila šesť ľudí a plán bol odvolaný. Od trénera tímu prišiel list rodičom chlapcov spolu s listami od chlapcov ich rodičom.
• 8. júl 2018: Medzinárodný kontingent 13 špecializovaných potápačov a piatich thajských námorných jednotiek SEAL vrátane štyroch britských a dvoch austrálskych potápačov išiel do jaskyne, aby začal prevádzať chlapcov do bezpečia. Keďže najťažšie časti priechodu boli príliš úzke pre viac ako jedného záchranára, každému chlapcovi pridelili na zodpovednosť jednému potápačovi. K výzve každého samostatného záchrancu sa pridala skutočnosť, že s cieľom zabrániť panike pod vodou a eliminovať pohyby tela, ktoré by ohrozili záchranu, bolo každé dieťa tesne pred vyslobodením uvedené do celkovej anestézie. Potápač teda okrem manipulácie s chlapcom cez úzke jaskynné žumpy musel sledovať aj jeho vedomie a dýchanie. Prvý chlapec údajne vyšiel okolo 17:40 a štvrtý mal vyjsť okolo 19:50, aj keď nie podľa všetkých zdrojov. Štyroch chlapcov previezli do Chiang Rai Prachanukroh, miestnej nemocnice. Potápači nepokračovali v záchrane najmenej ďalších 10 hodín, pretože potrebovali doplniť zásoby.
• 9. júl 2018: Potvrdilo sa, že štyria ďalší chlapci boli vonku z jaskyne a následne prevezení do nemocnice. Chlapci boli následne v karanténe.
• 10. júl 2018: Zachránili zvyšných štyroch chlapcov a ich trénera. Neskôr sa potvrdilo, že všetci záchranári tiež úspešne opustili jaskyňu.
• December 2019: Thajský člen námorníctva Beirut Pakbara umiera na infekciu krvi, nakazil sa počas záchrany v jaskyni.