Wallis Simpsonová

jún">19. jún 1896, Blue Ridge Summit, Pensylvánia, USA – † 24. apríl 1986, Paríž, Francúzsko), známa ako Wallis Simpsonová, bola americká prominentka a manželka vojvodu z Windsoru, bývalého britského kráľa Eduarda VIII. Ich úmysel uzavrieť manželstvo a jej stav rozvedeného spôsobili ústavnú krízu, ktorá viedla k Edwardovej abdikácii.

Wallis Simpsonová
Simpsonová v roku 1936
Rod. meno	Bessie Wallis Warfield
Narodenie	19. jún 1896 Blue Ridge Summit, Pensylvánia, USA
Úmrtie	24. apríl 1986 (89 rokov) Paríž, Francúzsko
Manžel	Eduard VIII.
Odkazy
Commons	Wallis Simpsonová
Biografický portál

Wallis vyrastala v Baltimore v Marylande. Jej otec zomrel krátko po jej narodení a ona a jej ovdovená matka boli čiastočne podporované ich bohatšími príbuznými. Jej prvé manželstvo s americkým námorným dôstojníkom Winom Spencerom bolo prerušované rozchodmi a nakoniec sa skončilo rozvodom. V roku 1931 sa počas svojho druhého manželstva s Ernestom Simpsonom zoznámila s Eduardom, vtedajším princom z Walesu. O päť rokov neskôr, po Edwardovom nástupe na trón, sa Wallis rozviedla s druhým manželom, aby sa zosobášila s Edwardom.

Kráľovo želanie oženiť sa so ženou, ktorá mala dvoch žijúcich bývalých manželov, hrozilo, že spôsobí ústavnú krízu v Spojenom kráľovstve. Nakoniec to v decembri 1936 viedlo k jeho abdikácii, aby sa oženil so „ženou, ktorú milujem“. Po abdikácii sa z Eduarda stal vojvoda z Windsoru a z jeho brata sa stal nástupca - kráľ Juraj VI. Wallis sa vydala za Eduarda o šesť mesiacov neskôr, potom bola formálne známa ako vojvodkyňa z Windsoru, ale nesmela zdieľať oslovenie svojho manžela „kráľovská výsosť“.

Pred, počas a po druhej svetovej vojne boli vojvoda a vojvodkyňa z Windsoru považovaní mnohými členmi parlamentu za nacistických sympatizantov. V roku 1937 navštívili Nemecko a stretli sa s Adolfom Hitlerom. V roku 1940 bol vojvoda vymenovaný za guvernéra Bahám a pár sa presťahoval na ostrovy, až kým sa úradu v roku 1945 nevzdal. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch vojvoda a vojvodkyňa prestupovali medzi Európou a Spojenými štátmi a žili životom voľného času ako celebrity v spoločnosti. Po vojvodovej smrti v roku 1972 žila vojvodkyňa v ústraní a na verejnosti ju vídali len zriedka. Jej súkromný život bol zdrojom mnohých špekulácií a zostáva kontroverznou osobnosťou britských dejín.

V januári 1934 sa Wallis údajne stala princovou milenkou. Edward to svojmu otcovi zaprel, napriek tomu, že ich zamestnanci videli spolu v posteli.

Keď nemecké jednotky postupovali, vojvoda a vojvodkyňa utiekli zo svojho parížskeho domova na juh, najskôr do Biarritzu, potom v júni do Španielska. Veľvyslancovi USA v Španielsku, Alexandrovi W. Weddellovi, povedala, že Francúzsko prehralo, pretože bolo „vnútorne choré“. Vojvoda a vojvodkyňa sa v júli presťahovali do Portugalska. Zostali v Cascais, v Casa de Santa Maria, domove Ricarda do Espírita Santo e Silvu, bankára, ktorý bol podozrivý ako nemecký agent.

V auguste 1940 vojvoda a vojvodkyňa odcestovali obchodnou loďou na Bahamy, kde bol dosadený za guvernéra. Wallis päť rokov kompetentne vykonávala úlohu guvernérky, aktívne pracovala pre Červený kríž a pri zlepšovaní životných podmienok detí. Nenávidela však Nassau a nazvala ho „našou svätou Helenou“ v súvislosti s posledným Napoleonovým vyhnanstvom. V britskej tlači bola tvrdo kritizovaná za svoje extravagantné nákupy v Spojených štátoch, ku ktorým došlo v čase, keď Británia trpela privátmi, ako sú prídely a výpadok energie. O miestnych obyvateľoch hovorila v listoch svojej tete ako o „lenivých a prosperujúcich negroch“. Predseda vlády Winston Churchill tvrdo namietal v roku 1941, keď spolu s manželom plánovali prehliadku Karibiku na palube jachty švédskeho magnáta Axela Wennera-Grena, o ktorom Churchill vyhlásil, že je „pronemecký“. Ďalší z ich známych, Charles Bedaux, ktorý hostil ich svadbu, bol zatknutý pre obvinenie zo zrady v roku 1943, ale predtým, ako bol prípad postavený pred súd, spáchal samovraždu vo väzení v Miami. Britské zriadenie nedôverovalo vojvodkyni; Sir Alexander Hardinge napísal, že jej podozrenie na protibritské aktivity bolo motivované túžbou po pomste proti krajine, ktorá ju odmietla ako svoju kráľovnú. Pár sa vrátil do Francúzska a po porážke nacistického Nemecka odišiel do dôchodku.

Po vojvodovej smrti na rakovinu hrdla v roku 1972, vojvodkyňa odcestovala do Spojeného kráľovstva, aby sa zúčastnila jeho pohrebu, pričom počas svojej návštevy zostala v Buckinghamskom paláci. Vojvodkyňa bola čoraz slabšia a nakoniec podľahla demencii. Posledné roky svojho života prežívala ako samotárka, ktorú podporoval majetok jej manžela i príspevok od kráľovnej. Utrpela niekoľko pádov a dvakrát si zlomila bedro.

Po Eduardovej smrti, prevzala plnú moc francúzska právnička vojvodkyne Suzanne Blumová. Blumová predávala veci patriace k vojvodkyni svojim priateľom za cenu nižšiu, ako je trhová hodnota a bola obvinená zo zneužitia svojho klienta v snímke Caroline Blackwoodovej Posledná vojvodkyňa, ktorá bola napísaná v roku 1980, ale ktorá bola zverejnená až v roku 1995, po Blumovej smrti. Neskôr kráľovský životopisec Hugo Vickers nazval Blumovú „satanskou postavou ... na sebe plášť dobrého úmyslu zamaskovať svoju vnútornú zlomyseľnosť“.

V roku 1980 vojvodkyňa stratila silu reči. Na konci bola pripútaná na lôžko a okrem lekára a sestier neprijímala nijaké návštevy.

Vojvodkyňa z Windsoru zomrela 24. apríla 1986 vo svojom dome v parížskom Bois de Boulogne vo veku 89 rokov. Jej pohreb sa konal v kaplnke svätého Juraja na hrade Windsor, na ktorom sa zúčastnili jej dve pozostalé švagriné – kráľovná matka a princezná Alice, vojvodkyňa z Gloucesteru – a ďalší členovia kráľovskej rodiny. Pohrebného obradu i pohrebu sa zúčastnili kráľovná, vojvoda z Edinburghu a princ a princezná z Walesu.

Bola pochovaná vedľa Eduarda na kráľovskom pohrebisku neďaleko hradu Windsor ako „Wallis, vojvodkyňa z Windsoru“. Pred dohodou s kráľovnou Alžbetou II. v 60. rokoch vojvoda a vojvodkyňa predtým plánovali pohreb na pozemku zakúpeného cintorína na cintoríne Green Mount v Baltimore, kde bol pochovaný otec vojvodkyne.