Ekonómia Chicagska Škola

• a) škola ekonomického myslenia zahŕňajúca ekonómov spätých s University of Chicago od 30. (resp. podľa niektorých názorov až od 50. rokov) 20. storočia; myslia sa najmä ekonómovia, ktorí učili alebo učia na University of Chicago (v užšom zmysle len na jej Economics Department, v širšom zmysle aj na jej Graduate School of Business a jej Law School), ale často aj ekonómovia, ktorí sú síce činní inde, ale sú bývalými študentmi školy a prebrali myslenie učiteľov
• b) škola ekonomického myslenia zahŕňajúca (akýchkoľvek) ekonómov, ktorých ekonomické myslenie je založené najmä na viere, že neoklasická teória cien správne vysvetľuje skutočnú ekonomiku, a že slobodný trh najlepšie alokuje zdroje a rozdeľuje dôchodky (z čoho zároveň vyplýva viera, že treba minimalizovať vplyv štátu na ekonomiku)
• c) zriedkavejšie: súhrnne označenie istých škôl liberálnych ekonomického myslenia druhej polovice 20. storočia, ktoré historicky majú v dnešnej podobe pôvod (len alebo aj) na University of Chicago, a to najmä povojnového monetarizmu, novej klasickej ekonómie I aj II, školy verejnej voľby, ekonomickej analýzy práva, novej inštitucionálnej ekonómie, novej ekonomickej histórie a novej sociálnej ekonómie, ako aj niektorých prúdov napr. evolučnej ekonómie, financií a podobne.

Ekonómovia z bodov a a c veľmi často spĺňajú definíciu z bodu b.

Definícia uvedená pod bodom b nie je v literatúre ustálená, rôzni autori uvádzajú okrem vyššie uvedených dvoch základných charakteristík často ešte ďalšie charakteristiky, napr.:

• averzia voči prílišnému matematického formalizmu a uprednostňovanie praktického prístupu založeného na (Marshallovej) čiastkovej rovnováhe namiesto prístupu založeného na všeobecnej rovnováhe, alebo
• averzia voči prílišnému matematickému formalizmu, dôraz na praktické riešenia, empirické testovanie a na kvantitatívnu teóriu peňazí
• hlboká oddanosť rigoróznej "vzdelanosti" (scholarship) a otvorenej akademickej debate

Milton Friedman charakterizoval typickú metodológiu chicagskej školy ako metodologický pozitivizmus, t.j. stanovisko, podľa ktorého je teória (vrátane jej predpokladov) pravdivá, ak sú jej závery v súlade s empiricky pozorovanou realitou. Opakom je tzv. metodologický realizmus, typický napr. pre Keynesa, pri ktorom sa považuje naopak za podstatný realizmus predpokladov.

V posledných desaťročiach 20. storočia bol pre chicagskú školu charakteristický tzv. ekonomický imperializmus, t.j. aplikovanie striktne ekonomickej teórie mimo vlastnej ekonómie, a to v práve (ekonomická analýza práva), politike (škola verejnej voľby), histórii (nová ekonomická história) a sociológii (nová sociálna ekonómia).

Chicagska škola nevznikla súčasne s University of Chicago - chicagská škola vznikla v 30. (príp. 50. rokoch) 20. storočia, univerzita vznikla už v roku 1892.

Chicagska škola sa vyvíjala v 3 etapách:

• 30. roky: obdobie vzniku školy
• 40. roky: obdobie "bezvládia"
• od 50. rokov (prinajmenšom do konca 20. storočia): obdobie chicagskej školy v pravom zmysle slova

Za zakladateľov školy sú považovaní Frank Knight (1895 – 1972) a Jacob Viner (1892 - 1970). Knight bol ovplyvnený rakúskou školou, najmä Carlom Mengerom. Žiakmi F. Knighta bol o.i. Milton Friedman a George Stigler. Jediné, čo spájalo Knighta a Vinera, bolo uznávanie neoklasickej teórie cien a odpor k inováciám 30. rokov, t.j. k New Dealu, Keynesovi a teórii monopolistickej konkurencie. Inak mali značne rozličné názory aj predmety záujmu. Ďalšími významnými predstaviteľmi tohto obdobia bol Henry Simons, Henry Schultz a Paul Douglas.

V období bezvládia boli (z rôznych dôvodov) postupne kompletne nahradení dovtedajší učitelia, školu viedol o.i. Oskar Lange (socialista, neskorší minister vlády v Poľsku). Známym sa v tomto období stal napr. Theodore Schultz.

Skutočný rozvoj chicagskej školy nastal až v 50. rokoch. V 50. rokoch sa vedúcimi osobnosťami stali Milton Friedman a George Stigler. Neskôr významnú úlohu zohral napr. Robert Lucas. Istý čas na škole strávil aj Friedrich Hayek. Od 50. rokov už možno hovoriť o jasnej škole myslenia v tom zmysle, že viacero osôb jasne zdieľalo súbor podobných názorov. V 60. rokoch sa začal ekonomický imperializmus chicagskej školy - významnú úlohu pritom zohrali James Buchanan, Richard Posner, Gary Becker, Ronald Coase či Robert Fogel. V podnikovej ekonomike boli významní Merton Miller, Eugene Fama a Harry Markowitz.

Z chicagskej školy vychádza aj niekoľko latinskoamerických ekonomických mysliteľov, medzi ktorých patrí aj z nich najvýznamnejšia skupina nazývaná „chicagski chlapci“.

V 50. rokoch škola nepatrila do mainstreamovej ekonómie, lebo bola považovaná za príliš liberálnu. Spolu s celkovým politicko-ekonomickým posunom americkej spoločnosti doprava v 70. rokoch sa však stala škola (prinajmenšom do začiatku 21. storočia) súčasťou mainstreamovej ekonómie. Počnúc Nobelovou cenou (presnejšie „Cena Švédskej banky za ekonómiu na pamiatku Alfreda Nobela“) udelenou M. Friedmanovi v roku 1976, začali členovia školy zrazu dostávať Nobelove ceny (konkrétne Theodore Schultz, George Stigler, Merton Miller, Ronald Coase, Gary Becker a Robert Fogel a z osôb so školou voľnejšie spätých Robert Lucas, James Buchanan, Friedrich Hayek, Herbert Simon, Harry Markowitz a Myron Scholes).