Česko-slovensko-poľský spor o Oravu a Spiš bol jeden z česko-slovensko-poľských pohraničných sporov a viedol sa medzi týmito štátmi od roku 1918 do roku 1958.
Vrcholil v rokoch 1918 až 1920 a v rokoch 1938 a 1939. S konečnou platnosťou bol ukončený až česko-slovensko-poľskou zmluvou z roku 1958.
Po zániku Rakúska-Uhorska vznikol medzi novovzniknutým Česko-Slovenskom a Poľskom spor o územie Oravy a Spiša. 28. júla 1920 rozhodla veľvyslanecká konferencia v Spa o rozdelení sporného územia (Oravy a Spiša) medzi oba štáty. 1. decembra 1938 na základe Mníchovskej dohody Poľsko vojensky obsadilo a anektovalo nazad celé sporné územia v Česko-Slovensku. V roku 1939 sa novo vzniknutý Slovenský štát zúčastnil invázie do Poľska a obsadil územie obsadené Poľskom v roku 1938 aj územie pridelené Poľsku v roku 1920. Po druhej svetovej vojne sa hranice vrátili do stavu pred poľským obsadením. Spor bol ukončený uzavretím zmluvy o vzájomných hraniciach v roku 1958. V sčítaní obyvateľstva v roku 2002 uviedlo slovenskú národnosť už len 208 osôb v Jablonke a 231 v Nižné Lapše (Łapsze Niżne) a 29 a 15 v ďalších dvoch obciach, čo svedčí o pokračujúcej asimilácii tamojších Slovákov.
V čase Rakúska-Uhorska boli Orava aj Spiš súčasťou Uhorska, každá ako zvláštna župa (Árva a Szepes). Obe tieto župy na severe hraničili s rakúskou časťou monarchie, konkrétne s rakúskou korunnou krajinou Halič, obývanou v tejto svojej časti Poliakmi. Miestne obyvateľstvo severnej časti Oravy a Spiša okrem Poliakov a Slovákov tvoria Gorali (žijú aj v malých enklávach v (ostatnom) Poľsku), ktorí hovoria špecifickým goralským nárečím poľsky: gwara orawska. Gorali boli do 19. storočia málo národne uvedomelí. V 19. storočí tu začali pôsobiť národní buditelia a výsledkom ich činnosti je aj to že časť z príslušníkov slovenskej menšiny autochtone prijala poľskú identitu. Goralské nárečie bolo identifikované ako poľské. Poľskí národoveckí pracovníci z Podhalia a poľského národného strediska v Krakove sa o obe oblasti začali zaujímať až v prvom desaťročí 20. storočia. Z poľského pohľadu boli miestni obyvatelia národnostne neuvedomelí, pomaďarčení, resp. poslovenčení Poliaci. Príslušnosť miestneho obyvateľstva k Poliakom bola odvodzovaná z prítomnosti poľských jazykových prvkov v miestnych nárečiach.
Počas prvej svetovej vojny sa začala medzi Poliakmi objavovať požiadavka pripojenia Oravy i Spiša k budúcemu poľskému štátu.
V októbri 1918 začali poľskí autori písať o údajne až troch stovkách tisícoch Poliakov žijúcich na území Oravy, Spiša, ale aj Liptova a Čadčianska. 27. októbra 1918 prijalo zhromaždenie poľských obyvateľov Těšínska v Těšíne rezolúciu, v ktorej vyzvalo poľské orgány, aby žiadali pripojenie Oravy a Spiša k Poľsku. 5. novembra 1918 sa v Jablonke na Orave zišlo z iniciatívy Ferdinanda Machaya zhromaždenie propoľských obyvateľov a schválilo proklamáciu o pripojení Oravy, Spiša a Čadčianska k Poľsku. Zvolilo tiež poľský Národný výbor obrany Oravy (Komitet Narodowy Obrony Orawy) a žiadalo o vyslanie poľských vojenských jednotiek na Oravu. Poľské vojsko potom v nasledujúcich dňoch Oravu obsadilo. V polovici novembri 1918 sa obdobne v Starej Ľubovni na Spiši utvoril poľský Národný výbor obrany Spiša (Komitet Narodowy Obrony Spisza) a v polovici decembra 1918 vstúpilo poľské vojsko aj na Spiš.
Obe poľské vojenské akcie boli v rozpore so stanoviskom Dohody z 5. decembra 1918, v ktorom bola za demarkačnú líniu Slovenska určená stará krajinská hranica Haličsko-uhorská. Vzhľadom k tradičnému poľsko-maďarskému spojenectvu neboli obe vojenské akcie prijímané jednoznačne ani v samotnom Poľsku - poľskí zástupcovia v Budapešti uistili maďarskú vládu, že k vstupu poľského vojska na uhorské územie došlo bez vedomia poľskej vlády a že toto obsadenie nie je namierené proti územnej integrite krajín svätoštefanskej koruny.
Poľsko na obsadených územiach Oravy a Spiša vypísalo na koniec januára 1919 konanie volieb do poľského Sejmu. Pretože by tieto voľby znamenali faktický výkon štátnej suverenity nad obsadeným územím a táto skutočnosť by mohla priniesť Poľsku výhodu pri rokovaniach o definitíve delimitácie hraníc, česko-slovenské orgány sa snažili konaniu týchto volieb na spornom území zabrániť. Česko-Slovensko sa obrátilo s protestom proti poľskému postupu k náčelníkovi vojenskej misie Dohody v Budapešti, ktorý nariadil vypratanie Poľskom obsadeného územia do 13. januára 1919. 23. decembra 1918 došlo na Spiši pri Vyšných Hágoch k prestrelke československých a poľských oddielov. V obci Oravská Polhora na Orave začali poľské oddiely streľbu do dedinčanov, čo spôsobilo výrazný odklon sympatií miestneho obyvateľstva od Poľska. 24. decembra 1918 bolo uzavreté v Poprade prímerie a uzavretá zmluva o demarkačnej línii, odkazujúca konečné vytýčenie hraníc na parížsku mierovú konferenciu. V polovici januára 1919 bolo fakticky celé sporné územie na Orave a Spiši pod kontrolou Československa.
Na mierovej konferencii v Paríži sa najväčšia pozornosť pri rokovaniach o česko-slovensko-poľských územných sporoch sústredila na Tešínsko - oba štáty sa tam práve stretli v krátkej, ale krvavej sedemdňovej vojne a jeho hospodársky a strategický význam bol výrazne vyšší ako význam ostatných Poľskom nárokovaných území. 12. februára 1919 dorazila do Těšína osobitná Medzispojenecká komisia k riešeniu česko-slovensko-poľských územných sporov. K riešeniu sporu ale nedošlo. Pokus riešiť sporné otázky dvojstranným česko-slovensko-poľským konaním v Krakove úplne stroskotal. Uvažovalo o riešení na základe plebiscitu, ktorý mal na Slovensku prebehnúť na Orave a v časti Spiša.
Vzťahy Česko-Slovenska a Poľska boli nevyriešenými územnými spormi značne poznačené a viedli k vzájomnému nepriateľstvu. V prípade Slovenska Poľsko podporovalo tie skupiny slovenských politikov, ktoré sa stavali priaznivo k zotrvaniu Slovenska vo zväzku s Maďarskom a skúmalo možnosti využitia slovenských politických síl, ktoré by vyžadovali slovenskú nezávislosť, Slovensko-maďarskú federáciu či príklon Slovenska k Poľsku namiesto Česku. Niektorí z týchto slovenských politikov sa stavali priaznivo k odovzdaniu sporných území Oravy a Spiša Poľsku.
Na situáciu mala vplyv aj Rusko-poľská vojna, prebiehajúca od februára 1919. V čase obsadenia Kyjeva poľskými vojskami síce nadhodil poľský diplomat E. Pilz v Paríži možnosť riešenia sporu arbitrážou a Edvard Beneš súhlasil, ale poľská strana ako celok sa toto riešenie zdráhala prijať. Ako sa ale menila situácia na fronte v poľský neprospech, územné spory s Česko-Slovenskom strácali v Poľsku na dôležitosti. Pomoc Poľsku vo vojne bola navyše viazaná na jeho súhlas s prijatím arbitráže vo všetkých doteraz nevyriešených otázkach poľských hraníc.
Veľvyslanecká konferencia vydala rozhodnutie o česko-slovensko-poľských hraniciach, vrátane Oravy a Spiša, 28. júla 1920. Na slovensku boli požiadavky Poľska zohľadnené v obmedzenej miere. Poľsko získalo 20% územia Oravy s obcami Sŕnie, Podvlk, Harkabúz, Nižná Zubrica, Vyšná Zubrica, Oravka, Bukovina-Podsklé, Pekelník, Jablonka, Chyžné, Hladovka, Suchá Hora, Vyšná Lipnica a časť Nižnej Lipnice, a 4,2% územia Spiša (teraz tzv. Poľský Spiš) s obcami Nová Belá, Fridman s (osadou Falštín), Krempachy, Tribš, Durštín, Čierna Hora, Jurgov, Repiská, Vyšné Lapše, Nižné Lapše, Nedeca, Kacvín a Lapšanka. Česko-slovenská strana rozhodnutie napriek svojmu nesúhlasu podpísala ten istý deň a poľská 31. júla 1920. Poľská strana súčasne odovzdala slávnostné výhrady, ktoré kritizovali nerešpektovanie národnostných pomerov pri stanovení hraníc.
Arbitrážne rozhodnutie sa stretlo s prejavmi nesúhlasu v oboch štátoch. V Česko-Slovensku bol Edvard Beneš tvrdo kritizovaný za opustenie historickej hranice a slovenskí autonomisti využívali odstúpenie časti Oravy a Spiša k protičeskej agitácii.
Na začiatku 20. rokov 20. storočia sa začali česko-slovensko-poľské vzťahy čiastočne zlepšovať. V roku 1921 došlo medzi oboma štátmi k uzavretiu hospodárskej dohody a politickej zmluvy, ich ratifikácia však bola v Poľsku vďaka aktivite politických kruhov z Tešínska a Krakova odkladaná. Poľsko súčasne pokračovalo v podpore slovenskej iredenty. Česko-Slovensko obdobným spôsobom podporovalo ukrajinských separatistov požadujúcich revíziu východných hraníc Poľska.
Medzi oboma štátmi ďalej prepukol spor o spišskú obec Javorinu. Rozhraničovacia komisia navrhla výmenu území obce Lipnice na Orave za územie obcí Hladovka a Suchá Hora a oba štáty tento návrh prijali. Česko-slovenská strana však odmietla poľský požiadavku na pričlenenie Javoriny, časti katastra obce Jurgov a časti katastra obce Ždiar na Spiši bez náhrady k Poľsku. Poľsko potom ponúklo výmenou za Javorinu obce Kacvín a Nedeca, ale Česko-Slovensko nepristúpilo ani na tento návrh, hoci bol podporený odporúčaním delimitačnej komisie. Česko-Slovensko sa pridržiavalo stanoviska, podľa ktorého záležitosť Javoriny už vyriešilo rozhodnutie arbitráže vo Spa a Javorina tak nemôže byť predmetom delimitácie. Poľská verejná mienka však záležitosť Javoriny vnímala ako nedostatok dobrej vôle na česko-slovenskej strane a požadovala pripojenie Javoriny ako kompenzáciu za podľa jej názoru nespravodlivé rozhodnutie arbitráže o česko-slovensko-poľských hraniciach na Těšínsku.
Spor o Javorinu prerástol zo sporu o hraničné úpravy v otázku prestíže oboch štátov. Konferencia veľvyslancov rozhodnutie v spore preniesla na Spoločnosť národov s odporúčaním odovzdať spor medzinárodnému súdu v Haagu. Podľa rozhodnutia tohto súdu bolo rozhodnutie arbitráže v Spa definitívne, delimitačná komisia však môže odporučiť drobné zmeny. Poľsko potom predložilo Rade Spoločnosti národov stanovisko, podľa ktorého bolo odporúčanie delimitačnej komisie o výmene časti Javoriny za Kacvín a Nedecu v kompetencii delimitačnej komisie. 17. decembra 1923 Rada Spoločnosti národov nepodporila poľské stanovisko a Javorina zostala v celom svojom katastri súčasťou Česko-Slovenska.
Po vojenskom obsadení a anexii Tešínska (vrátane malého pruhu Čadčianska pri dnešných česko-slovenských hraniciach) Poľskom v októbri 1938 pokračovali poľské snahy o "komplexné riešenie "česko-slovenského problému. Poľsko podporovalo slovenskú iredentu a vyhlásenie slovenskej nezávislosti. Keďže však slovenskí iredentisti nepostupovali z poľského pohľadu dostatočne rýchlo a rástol nemecký záujem o Slovensko, bola v Poľsku zahájená propagandistická kampaň na podporu poľských územných nárokov na Orave a Spiši. Vznikol Výbor pre pomoc Spišu, Orave a Kysuciam a Výbor zjednotených Poliakov na Orave. Bolo požadované pripojenie územia o celkovej rozlohe niekoľkých tisícov kilometrov štvorcových s viac ako stotisíc obyvateľmi.
Poľská vláda odovzdala svoje územné požiadavky nie do Prahy, ale priamo do Bratislavy. Týkali sa územia v okolí Čadce, časti tatranských lesov, Javoriny, Pienín na Dunajci, rieky Poprad a ďalších miest, s celkom približne 6000 obyvateľmi. Slovenská autonómna vláda poľskú nótu odmietla a navrhla rokovania na základe etnického princípu. Nasledovalo poľské ultimátum a autonómna slovenská aj česko-slovenská vláda, ktoré v tom čase stáli pred vyriešením územných sporov s Maďarskom, hrozbe použitia sily ustúpili. Česko-slovenská strana sa vzdala možnosti riešiť spor cestou plebiscitu a bola vytvorená delimitačná komisia na určenie priebehu hraníc. Česko-slovenských zástupcov v delimitačnej komisii vymenovala slovenská autonómna vláda. Komisia pracovala v nepriateľsky ladenom prostredí, za spontánnych, ale aj organizovaných protestov miestneho obyvateľstva proti pripojeniu k Poľsku.
24. novembra 1938 zaútočil v Oravskom Podzámku zhromaždený dav kamením na autobus s poľskou delegáciou a poľská vláda obratom oznámila, že v záujme zabezpečenia pokoja bude sporné územie obsadené poľskou armádou. Nasledujúceho dopoludnia zahájila Samostatná operačná skupina „Sliezsko“ poľskej armády vstup do Čadčianska, stráženého zosilnenou obranou česko-slovenskej armády. Nastali urputné ústupové boje so zapojením delostrelectva a bombardérov. Ďalší deň bola oblasť obsadená poľským vojskom. K podobnému stretu došlo v blízkosti Javoriny. 30. novembra 1938 bol podpísaný delimitačný protokol. Česko-Slovensko stratilo na slovensku územie o celkovej rozlohe 226 km2 so 4280 obyvateľmi. Poľské úrady začali na anektovanom území vykonávať násilnú asimiláciu obyvateľstva. Poľština bola zavedená ako jediná úradná reč a príslušníci slovenskej inteligencie boli z územia vysídľovaní.
Po vyhlásení samostatného Slovenského štátu sa začalo Slovensko po boku svojho nemeckého spojenca pripravovať na znovuzískanie území odstúpených Poľsku. V auguste 1939 prekročila nemecká armáda rieku Váh a premiestnila sa pod Oravu, Spiš a Tatry. Na slovensku začala protipoľská kampaň a začali otvorené prípravy na vojnu. Do slovenskej armády boli povolané záložné ročníky a Hlinkove gardy posilnili slovenské pohraničné jednotky. Množili sa pohraničnej incidenty, slovenskí gardisti prepadli tunely pri Mostoch u Jablunkova (vtedy súčasť poľského záboru na Těšínska v roku 1938) a Lupkova. 22. augusta 1939 sa v Bratislave konala mohutná protipoľská demonštrácia s požiadavkou návratu Slovensko-poľskej hranice na starú zemskú hranicu uhorsko-haličskú, ktorá vyvrcholila protižidovskými útokmi. V noci toho istého dňa sfanatizovaný dav zdemoloval byt poľského veľvyslanca v Bratislave.
1. septembra 1939 zavčas ráno započal nemecký útok na Poľsko. Na úseku nemeckého armádneho zoskupenia "Juh", kde útočila 14. nemecká armáda generála Lista, zaútočila aj slovenská poľná armáda „Bernolák“ o sile troch divízií a jednej rýchlej skupiny (celkom bolo zmobilizovaných 51306 mužov). Zo slovenských letísk štartovali lietadlá Luftwaffe, bombardujúce Krakov a Varšavu. Bojov sa zúčastnili aj tri slovenské letky - 39. a 45. stíhacia letka a 16. pozorovacia letka. Na poľskej strane naopak bojovala Légia Čechov a Slovákov, ktorá sa v Poľsku sformovala ako súčasť česko-slovenského zahraničného odboja. 18 vojakov slovenskej armády padlo, 46 bolo ranených a 11 bolo nezvestných. Po ukončení bojov sa v Zakopanom sa konala prehliadka slovenských vojsk.
21. novembra 1939 bola podpísaná Slovensko-nemecká zmluva o vzájomných hraniciach a sporné územia Oravy a Spiša (vrátane územia pririeknutého Poľsku v roku 1920) sa stali súčasťou Slovenského štátu. Slovensko tak získalo územie o rozsahu 770 km2 s 34509 obyvateľmi. Konečná delimitácia hraníc prebehla v rokoch 1941 až 1943.
Po druhej svetovej vojne stálo Česko-Slovensko primárne na pozícii zachovania svojich predmníchovských hraníc, preto tiež nenárokoval tú časť Oravy a Spiša, ktorú Slovenský štát anektoval v roku 1939. 20. mája 1945 bola v Trstenej podpísaná dohoda o vrátení týchto území Poľsku a nasledujúceho dňa česko-slovenská pohraničná stráž ustúpila na predmníchovské česko-slovenské hranice. Obyvateľstvo odstúpeného územia proti jeho odovzdaniu Poľsku protestovalo a prialo si zostať na Slovensku. Poľská správa bola na vypratanom území zavedená začiatkom júla 1945. Na niekoľkých miestach došlo k zrážkam poľských a slovenských milícií, situáciu upokojil až príchod poľského vojska 17. júla 1945. Podľa slovenských prameňov na Slovensko v tom čase z vyprataného územia odišlo asi 15 000 miestnych obyvateľov.
Po druhej svetovej vojne začalo Poľsko opäť požadovať pripojenie aj česko-slovenského Těšínska k Poľsku. Hlavným argumentom Poľska bola požiadavka na vytvorenie poľského národnostne homogénneho štátu, ktorý by (po tom, čo bolo Poľsko nútené odstúpiť Sovietskemu zväzu veľkú časť svojich východných území, osídlených bielorusmi a ukrajincami) vo svojich hraniciach zahŕňal všetky oblasti osídlené Poliakmi. V dôsledku posunu hraníc Poľska na Odru a Nisu vznikli súčasne ďalšie česko-slovensko-poľské spory o bývalé nemecké územie Kladska, Hlubčicka a Ratibořska, na ktorých žila česká menšina, ale ktoré Sovietsky zväz odovzdal do správy Poľsku. Po mnohých bezvýsledných rokovaniach bola nakoniec na zásah Sovietskeho zväzu v roku 1947 podpísaná medzi Česko-Slovenskom a Poľskom zmluva o priateľstve a vzájomnej pomoci. Podpis zmluvy ukľudnil situáciu, aj keď vzájomné napätie pretrvávalo.
Všetky česko-slovensko-poľské pohraničné spory, teda aj spor o Oravu a Spiš, s konečnou platnosťou ukončila Zmluva medzi Česko-slovenskou republikou a Poľskou ľudovou republikou o konečnom vytýčení štátnych hraníc, podpísaná vo Varšave 13. júna 1958. Táto zmluva bola 17. októbra 1958 ratifikovaná Národným zhromaždením Česko-slovenskej republiky, a to ústavným zákonom č. 62/1958 Zb. o konečnom vytýčení štátnych hraníc s Poľskou ľudovou republikou. Platnosť zmluva nadobudla 14. februára 1959.
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Československo-polský spor o Oravu a Spiš na českej Wikipédii.
This article uses material from the Wikipedia Slovenčina article Česko-slovensko-poľský spor o Oravu a Spiš, which is released under the Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.0 license ("CC BY-SA 3.0"); additional terms may apply (view authors). Obsah je dostupný pod licenciou CC BY-SA 4.0, pokiaľ nie je uvedené inak. Images, videos and audio are available under their respective licenses.
®Wikipedia is a registered trademark of the Wiki Foundation, Inc. Wiki Slovenčina (DUHOCTRUNGQUOC.VN) is an independent company and has no affiliation with Wiki Foundation.