Zámorské Objavy

storočie">15. do 17. storočia, počas ktorého moreplavci z viacerých európskych krajín objavovali, kolonizovali a dobývali regióny po celom svete. Rozsiahly zámorský prieskum, najmä európska kolonizácia Ameriky, na čele so Španielmi a Portugalcami, ku ktorým sa neskôr pridali Holanďania, Angličania (neskôr Briti) a Francúzi, znamenal intenzívnejšie zavádzanie kolonializmu ako štátnej politiky vo viacerých európskych štátoch. Ako taký je niekedy synonymom prvej vlny európskej kolonizácie.

Európsky prieskum mimo Stredozemného mora sa začal námornými výpravami Portugalska na Kanárske ostrovy v roku 1336 a neskôr portugalskými objavmi atlantických súostroví Madeira a Azory, pobrežia západnej Afriky v roku 1434 a vytvorením námornej cesty do Indie v roku 1498 Vascom da Gamom, čím sa začala portugalská námorná a obchodná prítomnosť v Kérale a Indickom oceáne.

V období objavov sa španielska transatlantická plavba Krištofa Kolumba v rokoch 1492 až 1504 stala začiatkom kolonizácie Ameriky. Španielska Magellanova expedícia neskôr v rokoch 1519 až 1522 uskutočnila prvú plavbu okolo sveta, čo bol významný námornícky výkon, ktorý výrazne ovplyvnil európske vnímanie sveta. Tieto objavy viedli k početným námorným expedíciám cez Atlantický, Indický a Tichý oceán a k pozemným expedíciám v Amerike, Ázii, Afrike a Austrálii, ktoré pokračovali až do konca 19. storočia, po ktorých nasledoval prieskum polárnych oblastí v 20. storočí.

Európsky prieskum podnietil globálny obchod a koloniálne impériá, čím sa začala kolumbovská výmena medzi Starým svetom (Európa, Ázia a Afrika) a Novým svetom (Amerika a Austrália). Táto výmena zahŕňala prenos rastlín, zvierat, ľudských populácií (vrátane otrokov), prenosných chorôb a kultúry medzi východnou a západnou pologuľou.

Zámorské objavy a mapovanie sveta formovali nové pohľady na svet a sprostredkovanie kontaktov so vzdialenými civilizáciami. Súčasne sa rozšírili nové choroby, ktoré postihli najmä amerických Indiánov, čo viedlo k rýchlemu poklesu populácie. V tomto období došlo k rozsiahlemu zotročovaniu, vykorisťovaniu a vojenskému dobývaniu domorodého obyvateľstva súčasne s rastúcim hospodárskym vplyvom a šírením európskej kultúry a technológie.

Portugalci začali systematicky skúmať atlantické pobrežie Afriky v roku 1418 pod záštitou infanta Dom Henriqueho (princa Henricha). V roku 1488 dosiahol Bartolomeo Diaz touto cestou Indický oceán.

V roku 1492 katolícki panovníci Kastílie a Aragónska financovali plán janovského moreplavca Krištofa Kolumba, ktorý sa chcel plaviť na západ a dostať sa do Indie cez Atlantik. Kolumbus narazil na kontinent, ktorý Európania neprebádali (hoci ho začali skúmať a dočasne kolonizovať Severania už približne 500 rokov predtým). Neskôr ho nazvali Amerika podľa Ameriga Vespucciho, obchodníka pracujúceho pre Portugalsko. Portugalsko si rýchlo nárokovalo tieto územia podľa podmienok zmluvy z Alcáçovas, ale Kastílii sa podarilo presvedčiť pápeža, ktorý bol sám Kastílčan, aby vydal štyri pápežské buly, ktoré rozdelili svet na dve oblasti výskumu, kde malo každé kráľovstvo výhradné právo nárokovať si novoobjavené územia. Tie boli upravené zmluvou z Tordesillas, ktorú ratifikoval pápež Július II.