Archeológia

Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

ἀρχαῖος (archaios) = pradávny; λόγος (logos) = slovo, prejav, systém) je spoločenská veda zaoberajúca sa štúdiom ľudskej minulosti vyhľadávaním, odkrývaním, dokumentáciou, analýzou a interpretáciou artefaktov a ekofaktov, architektúr, ľudských pozostatkov a historického reliéfu.

Cieľom archeológie je dokumentovať a objasňovať pôvod a vývoj ľudskej kultúry, kultúrnej histórie, kultúrnej evolúcie, ľudského správania a skúmať interakciu človeka s jeho prírodným prostredím, ako aj skúmať špecifické sociálne, kultúrne a kultové javy a vzťahy.

Archeológia je jedinou disciplínou s vypracovanou metodológiou, teóriou a terminológiou na získavanie a interpretáciu ľudskej minulosti cez skúmanie materiálnych pozostatkov (artefaktov, ekofaktov). Je tak najvýznamnejšou vedou informujúcou o ľudskej minulosti v obdobiach pred vynájdením písma, pričom v starovekých, stredovekých aj novovekých spoločnostiach disponujúcich písmom výrazne pomáha k dokresleniu širšieho obrazu, prípadne umožňuje sledovať prejavy ľudskej kultúry, ktorým v písomnostiach nie je venovaná pozornosť (každodenný život, odievanie, bývanie, nástroje, výstroj a výzbroj, príprava a spracovávanie potravy, pochovávanie, zásahy do krajiny a zmeny prírodného prostredia, demografia).

Archeológia vznikla z počiatočného zberateľského záujmu o predmety z dávnych čias „pred potopou“, zo záujmu o staroveké pamiatky (Rím, Grécko), štúdiom starovekých literárnych textov (antickí autori, biblia) a v neposlednom rade zo snáh o národné obrodenie a návrat ku koreňom počas romantizmu, teda v prvej polovici 19. storočia.

Vývoj európskej archeológie by sme mohli rozdeliť do troch etáp.:

• starožitnické (zhruba do roku 1836, kedy Ch. Thomsen zaviedol tzv. dreiperioden system)
• archeologické (empirické, zhruba do konca 2. svetovej vojny)
• syntetické (dodnes)

Pojem archeológia po prvýkrát použil grécky historik Thoukydides, ktorý je považovaný za zakladateľa vedeckého dejepisu. Pod týmto pojmom sa rozumelo všetko staré. V 2. storočí sa však úplne vytratil z literatúry až do obdobia renesancie, od kedy sa začala kryštalizovať novodobá náplň tohto pojmu .

Prvé rozdelenie doby, voľakedy označovanej ako „pred potopou“, zaviedol v roku 1836 Dán Christian Jürgensen Thomsen, kustód kráľovského múzea v Kodani. Na základe surovín, ktoré človek využíval, rozdelil pravek na kamennú dobu, bronzovú dobu a železnú dobu. Thomsen tento systém sám nevymyslel, len ho uviedol do praxe.

Neskôr sa kamenná doba rozdelila na staršiu – paleolit (lovci mamutov) a mladšiu – neolit (prví poľnohospodári). Medzi nimi umiestnili mezolit – dobu prechodnú, dnes pokladanú za súčasť paleolitu. V Európe pribudla medená doba nazývaná eneolit.

Bronzová doba sa delí na staršiu, strednú, mladšiu a neskorú.

Železná doba sa delí tiež na staršiu – halštatskú dobu (nazvanú podľa náleziska Hallstatt v Rakúsku) a mladšiu – laténsku dobu.

Nasleduje doba rímska, po nej sťahovanie národov; včasný, vrcholný a neskorý stredovek a novovek. K periodizácii pozri aj: Dejiny

Archeológia sa delí na niekoľko vedných disciplín. Základné rozdelenie:

• teoretická archeológia (metodológia)
• experimentálna archeológia (napodobovanie pravekých techník a života)
• praktická archeológia.

Praktická archeológia sa delí podľa časových a miestnych kritérií:

• Najstaršie obdobie ľudstva skúmajú antropológovia, paleontológovia a archeológovia-paleolitici.
• V Egypte je to špecifický odbor – egyptológia.
• Archeológia Blízkeho východu skúma starovekú Mezopotámiu a Levantu.
• Klasická archeológia sa zaoberá kultúrou starovekého Ríma a Starovekého Grécka, miestny rozsah je obrovský – od Afriky cez Malú Áziu po Britské ostrovy a pohorie Atlas.
• Medieválna archeológia (stredoveká archeológia) skúma hrady (castrológia), hrádky, mestá, zaniknuté dediny, kostoly, kláštory a banské diela z obdobia stredoveku.
• Postmedieválna archeológia skúma materiálnu kultúru novoveku.

Archeológia sa delí aj podľa subjektu, ktorý skúma, napr. sídlisková archeológia, archeológia pohrebného rítu, podmorská archeológia, letecká archeológia.

Väčšina archeológov sa špecializuje na jedno obdobie (rímska doba, laténska doba a podobne), prípadne jednu archeologickú kultúru (Kultúra s lineárnou keramikou, Lengyelská kultúra, Lužická kultúra a pod.). Špecializácia ale nebráni, aby archeológ skúmal pamiatky iného obdobia či inej kultúrny.

Pozri aj: Pomocná historická veda

Archeológia využíva vo všetkých fázach (vyhľadávanie, odkryv, dokumentácia, analýza, interpretácia, prezentácia a ochrana nálezov) množstvo pomocných vied. Medzi kľúčové patria:

• fyzická antropológia (špecificky paleoantropológia, zaoberajúcou sa štúdiom kostrových zvyškov = osteológia a evolúciou človeka)
• kultúrna antropológia (behaviorálne, symbolické a materiálne dimenzie kultúry)
• religionistika (štúdium mytologických a náboženských predstáv)
• etnológia a etnografia (štúdium minulých resp. žijúcich pôvodných ľudských spoločenstiev)
• jazykoveda (štúdium jazyka, jeho pôvod, rozšírenie, interakcie medzi jazykovými skupinami)
• paleontológia (štúdium prehistorického života pomocou skamenelín),
• paleozoológia (štúdium prehistorickej fauny)
• paleobotanika (štúdium prehistorickej flóry)
• paleoetnobotanika (štúdium domestikovaných rastlín)
• paleoekológia (štúdium životného prostredia v minulosti)
• historická geografia (štúdium starých máp, identifikácia starých zásahov do terénu – zaniknuté cesty, brody, priesmyky)
• geológia (identifikácia hornín a minerálov v archeologickom kontexte – napr. nástroje a architektúry)
• pedológia (štúdium pôdy a pôdnych procesov, vytváranie a datovanie pôdnych vrstiev).

Ako rovnocenných partnerov prijíma históriu a dejiny umenia, z ktorých čerpá dôležité faktografické údaje, na oplátku im poskytuje materiál na štúdium a interpretáciu. Celá rada pomocných historických vied tak slúži aj pre archeológiu. Sú to napríklad

• epigrafika – štúdium starých nápisov,
• heraldika – erby a znaky
• sfragistika – pečatné prstene a pečate,
• paleografia – štúdium a datovanie historického písma
• historická metrológia – historické miery, váhy.

Prírodné vedy slúžia vo fáze vyhľadávania (rôzne metódy diaľkového prieskumu), najviac sa uplatňuje geofyzika (radary, magnetometre, odporové metódy, detektory). Geodézia slúži na presné vyznačenie a zaznamenanie archeologických lokalít, štruktúr (objekty, stavby) či dokonca jednotlivých nálezov. Pomocou geodeticko-kartografických metód sa vytvárajú mapy a integrované geograficko-informačné systémy (GIS).

V analytickej fáze pomáhajú prírodné vedy predovšetkým datovať jednotlivé nálezy (datovanie pomocou rádioaktívnych prvkov (najmä izotop uhlíku C 14), dendrochronológia – chronológia založená na datovaní pomocou letokruhov stromov, magnetická rezonancia (datovanie keramiky a prepálených artefaktov)), iné metódy pomáhajú určovať chemické zloženie (napr. pri kovoch), minerálne zloženie (výbrusy keramiky), zložitými metódami je možné skúmať ľudské pozostatky (cez mDNA a rDNA analýzy po analýzy zastúpenia stopových prvkov a izotopov napr. stroncia v zubnej sklovine a v kostiach, na základe ktorých je možné identifikovať oblasť pobytu zosnulého alebo charakterizovať jeho stravu.), veľké sú možnosti paleopatologických a paleomedicínskych skúmaní (choroby, postihnutia a zranenia v minulosti a doklady ich úspešnej i neúspešnej liečby). Veľmi užitočné pri spracovávaní nálezov a výskumu ako takého sú databázy.

V záverečných fázach analýz nastupujú štatistické spracovania výsledkov za použitia zložitých postupov vyššej štatistiky. Prírodovedné znalosti si vyžaduje odbor archeoastonómia, ktorý skúma relácie archeologických objektov voči astronomickým situáciám v čase existencie objektu (rondely, megalitické pamiatky, hradiská).

Vo fáze interpretačnej pomáha počítačová grafika a simulačné 3D programy. Prezentácia a zachovanie archeologických pamiatok vyžaduje pomoc odborníkov v oblasti konzervácie (kovy, textil, architektúry) a pamiatkovej prezentácie v úzkej súčinnosti s muzeológiou a múzejnou praxou.

Pod týmto názvom poznáme široké spektrum aktivít, ktoré sa vyhlasujú za archeológiu, v skutočnosti však porušujú základné vedecké postupy. Siahajú od vymyslených (podvodných) vykopávok resp. prezentácie podvodných nálezov a napodobnenín po prevádzanie rôznych aktivít prehlasovaných za archeológiu, ako je svojvoľná reinterpretácia známych nálezov pomocou fantazijných teórií.

Príkladom takéhoto pseudoarcheológa – aspoň z pohľadu akademických archeológov – je švajčiarsky spisovateľ Erich von Däniken, aj keď treba poznamenať, že centrom väčšiny jeho kníh nie je priamo archeológia, ale skôr história. Jeho kniha Spomienky na budúcnosť (1968), spolu s mnohými ďalšími, prináša teóriu o kontakte starých civilizácií s mimozemšťanmi. Táto teória, ktorá našla mnohých zástancov (napríklad český autor Ludvík Souček, ktorý preložil Dänikenovu knihu Spomienky na budúcnosť) dostala svoje pomenovanie ako paleokontaktná teória.

Zrieknutie sa klasických teórií, manipulácia a nedostatočné dôkazy, obmedzené znalosti pôvodnej problematiky, aplikovanie neprimeraných analógií – to všetko je základ pre vytvárania nových pseudoarcheologických teórií.

Ničenia a vykrádanie archeologických pamiatok sprevádzalo ľudstvo už od prastarých čias, rozšírené bolo nielen vykrádanie bohatých kráľovských hrobiek, ale aj pravekých hrobov počas bronzovej doby či bohatých mohýl krátko po ich navŕšení. Prvé archeologické výskumy mali často charakter „vykrádačstva“, zaujímavé boli iba predmety z drahých kovov, ostatné predmety ako kosti, keramika či nákresy architektúr boli negované (výskum Heinricha Schliemanna v Tróji). Takýto neetický charakter mali aj mnohé výskumy v kolóniách a krajinách tretieho sveta. Vojnové konflikty predstavovali ďalšiu hrozbu, mnohé padli za obeť počas svetových vojen, bombardovania, zmizli v chaose vojny. Veľké straty predstavovali oba konflikty v Perzskom zálive, v Afganistane vláda Talibanu zničila pamiatku pod ochranou UNESCO aj archeologické múzeum. Mnohé pamiatky padli za obeť náboženskému fanatizmu (nos Veľkej Sfingy v Gíze zničila sekta radikálnych moslimov, rímske a grécke pamiatky boli ničené kresťanmi), iné padli za obeť poverám (mletie egyptských múmií na „liečivý prášok“), veľa pamiatok a archeologických lokalít po celom svete vyrabovali hľadači pokladov, nálezy rozpredali zberateľom.

Využívanie detektora predstavuje veľkú zbraň hľadačov pokladov. Podľa zákona však všetky archeologické nálezy nájdené v zemi patria štátu. Navyše veľké množstvo lokalít má prísnu ochranu, akékoľvek neohlásené zásahy do zeme sú zakázané, stavebné aj hľadačské. Porušovanie ochrany kultúrnych pamiatok a archeologických pamiatok má za následok rabovanie jedinečných predmetov, ktoré sú naším spoločným dedičstvom, takto skončia, často za smiešne sumy, za hranicami štátu. Ohlasovacia povinnosť ukladá každému občanovi ohlásiť archeologický nález na najbližšom Pamiatkovom úrade, prípadne v miestnom múzeu alebo Archeologickému ústavu. Treba zdôrazniť že predmet, ktorý je nájdený detektorom a vybraný zo svojho kontextu sa stáva len zberateľským artefaktom. Presná lokalizácia a identifikácia kontextu (hrob, studňa, chata, náhodný nález) je kľúčom k pochopeniu skutočnej úlohy predmetu, preto použitie detektora predstavuje neodčiniteľnú skazu aj v prípade predania nálezu štátu.