Antarktický Polostrov

Vzdialenosť od Južnej Ameriky dosahuje približne 1 000 km. Ide o najväčší polostrov Antarktídy, jeho dĺžka je asi 1 300 kilometrov. Zo západu ho obmýva Bellingshausenovo a z východu Weddellovo more.

Antarktický polostrov
polostrov
Mapa
Svetadiel	Antarktída
Súradnice	69°30′J 65°00′Z / 69,500°J 65,000°Z / -69.500; -65.000
Najvyšší bod	Mount Jackson
- výška	3 184 m n. m.
- súradnice	71°23′J 63°22′Z / 71,383°J 63,367°Z / -71.383; -63.367
Rozloha	300 000 km² (30 000 000 ha)
Správa	podľa Antarktického zmluvného systému
Poloha v Antarktíde
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Nachádza sa približne medzi 57. a 75. stupňom západnej zemepisnej dĺžky, z antarktickej pevniny vystupuje zhruba na 75° južnej zemepisnej šírky, končí asi na 63° jzš. Plocha polostrova je približne 300 000 km², na dĺžku meria asi 1 300 km, je čiastočne zaľadnený a má veľmi členité pobrežie. Jeho širšia južná časť (šírka až 200 km) nesie historické meno Palmerova zem a užšia severnejšia (len 40 až 100 km) Grahamova zem, hranica medzi nimi prebieha približne na 69° južnej zemepisnej šírky. Na Grahamovu zem zo severu nadväzuje ešte kratučký polostrov Trinity, ktorým je celý Antarktický polostrov zakončený. Najsevernejším bodom polostrova je Hope Bay, kde sa nachádza argentínska vedecká stanica Esperanza.

Približne v polovici Antarktického polostrova ním prebieha južná polárna kružnica. Z východu je obmývaný Weddellovým morom a zo západu Bellingshausenovým morom, pri pobreží je veľa ostrovov väčšinou spojených ľadom s pevninou. Juhovýchodný okraj lemuje Larsenov pobrežný ľad o ploche asi 86 000 km².

Polostrov je geologicky odlišný od starej antarktickej pevniny, tvorenej pevninskou platformou. Cez územie polostrova prechádza horský systém s alpinskou morfológiou; je vlastne pokračovaním juhoamerických Ánd, s ktorými je spojený podmorským horským chrbtom, tzv. Škótskym oblúkom. Hornatý povrch polostrova dosahuje výšku až 3 184 m n. m. (Mount Jackson). Nízky vek tunajšieho pohoria určuje aj charakter zaľadnenia, nie sú tu ako na centrálnej antarktickej pevnine rozsiahle ľadovcové štíty, ale visuté vrcholové a údolné ľadovce horského typu.

Podnebie na Antarktickom polostrove sa vyznačuje najmiernejšou klímou v celej Antarktíde, teploty v januári dosahujú priemer 1 až 3 °C, kým v júni sa priemerná teplota pohybuje medzi −15 a −20 °C. Západné pobrežie najsevernejšej časti polostrova má najteplejšie podnebie, teploty tu dosahujú kladné hodnoty tri až štyri letné mesiace a v zime zriedkakedy klesajú pod −10 °C. Ďalej na juhu pozdĺž západného pobrežia a na severovýchodnom pobreží sú teploty nad nulou jeden až dva mesiace a v zime okolo −15 °C. Východné pobrežie polostrova na juh od 63° jzš. je najchladnejšie, teploty tu len málokedy vystúpia nad nulu. Nad polostrovom vznikajú ako následok stretov morských a kontinentálnych vzdušných prúdov časté cyklóny a frontálne systémy. Ročný úhrn zrážok činí asi 500 mm, čo je asi 10-krát viac ako v centrálnej Antarktíde; na západnej strane polostrova prší viac ako na východnej.

Dátum objavenie polostrova je predmetom diskusií, ale najpravdepodobnejšie ho ako prví ľudia uvideli 27. januára 1820 príslušníci ruskej vedeckej výpravy, ktorú viedol Fabian Gottlieb von Bellingshausen. Táto výprava ale pokladala územie za ľadové pole. O tri dni neskôr, 30. januára 1820, boli Edward Bransfield a William Smith s britskou expedíciou prvými, čo zmapovali časť polostrova. Až výprava Austrálčana Johna Rymila v roku 1937 preukázala, že skutočne ide o polostrov a nie iba o skupinu v ľadu zamrznutých ostrovov.

Územné nároky na polostrov, v rámci rozdelenia Antarktídy medzi vtedajšie mocnosti, si nárokovala Veľká Británia. V roku 1940 vzniesla na oblasť svoj nárok Argentína a v roku 1942 aj Čile. V roku 1961 nadobudla platnosť tzv. washingtonská Zmluva o Antarktíde, v ktorej sa zúčastnené krajiny zaviazali po dobu platnosti zmluvy zakonzervovať rozdelenie Antarktídy medzi jednotlivé krajiny podľa stavu z roku 1959, ale zároveň vlastnícke práva neuplatňovať. Táto zmluva bola v roku 1991 doplnená tzv. Madridským protokolom zaoberajúcim sa aj ekológiou a využitím Antarktídy.

Hoci polostrov nemá trvalo žijúcich obyvateľov, je na ňom a priľahlých ostrovoch vzhľadom na miernejšie podnebie, najväčší ruch z celej Antarktídy. Koncentrujú sa tu vedecké stanice mnohých krajín sveta. Do oblasti sa v krátkom letnom období vypravujú vyhliadkové lode s turistami, túžiacimi vystúpiť na antarktickú pevninu. Koncom leta väčšina výskumníkov odchádza.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Antarktický polostrov

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Antarktický poloostrov na českej Wikipédii.