Ј

Jeho tvar sa v minuskulnom aj majuskulnom variante zhoduje s tvarom písmena J v latinke.

Vyskytuje sa v srbskej, macedónskej, čiernohorskej, altajskej azbuke a v azbuke kildinskej saamčiny.

V srbskej, macedónskej, čiernohorskej je použité namiesto písmena Й; bolo zavedené v súlade s reformou jazyka, ktorú v 19. storočí previedol Vuk Karadžić. Uvedenie čisto latinského znaku do azbuky bolo vtedy (rovnako ako celá zmena písma aj jazyka) vnímané so značnou nevôľou. Po prvýkrát sa objavilo v slovníku „Prvi srpski rječnik“, ktorý vyšiel roku 1818; spolu s ďalšími dnes používanými znakmi – Љ, Њ, Ђ, Ћ a Џ.

V altajskej azbuke je obsiahnuté súčasne s písmenom Й, ale slúži na zápis hlásky zodpovedajúcej slovenskej hláske [dž]. V azbuke kildinskej saamčiny je obsiahnuté ako alternatívne písmeno k písmenu Ҋ.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ј na českej Wikipédii.